Na vynáške s tatranskými nosičmi

Nosiči existovali samozrejme aj v iných krajinách sveta, avšak všade ich postupne nahradila technika, stroje, lanovky, vrtuľníky a pod. Len na Slovensku sa toto remeslo zachovalo a môžeme byť na túto svetovú raritu patrične hrdí.

Poslední šerpovia na svete... to sú naši slovenskí vysokohorskí nosiči, ktorí pravidelne zásobujú horské chaty – konkrétne vo Vysokých Tatrách to sú Chata pod Rysmi, Zbojnícka chata, Téryho chata, Zamkovského chata, Skalnatá chata a Rainerova útulňa. Pred pár rokmi sa toto „povolanie“ zapísalo do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Sloboda...

Prečo si ľudia nakladajú toľko kíl na chrbát a nesú to na vysoko položené chaty? Najčastejšou odpoveďou je sloboda, voľnosť, psychický oddych a láska k horám.

Je priam až neuveriteľné, čo všetko ľudské telo dokáže a čoho je schopné.

Obzvlášť staršia generácia nosičov berie nosenie ako svoje celoživotné poslanie a nemajú v pláne skončiť, kým im telo nevypovedá službu. Dôležitejšia je sila a svaly alebo hlava a psychické nastavenie? Samozrejme, kondička, fyzická sila a zdatnosť sú neodmysliteľnou súčasťou nosenia, avšak možno ešte dôležitejšia zložka je psychická odolnosť a výdrž nevzdať to a pokračovať ďalej.



Nosiči musia zvážiť každý jeden krok, ktorý sa možno „klasickému“ turistovi zdá úplne obyčajný. Na chrbte nesú niekoľko desiatok kíl rôzneho nákladu, ktorý potrápi aj ich dýchanie. Musia sa sústrediť a správne dýchať, pretože je to obrovská záťaž na chrbticu, hrudný kôš, a, vlastne, na celé telo. Neraz náklad meria do výšky raz toľko ako je výška samotného nosiča. To spôsobuje, že aj najmenšie zakolísanie môže spôsobiť pád (áno, stáva sa, že nosič spadne aj s celou krošňou, vtedy sa musí postaviť opäť s celou tou váhou, inokedy mu musia pomôcť dokonca turisti, hlavne v zime v zasneženom teréne, kedy sa prebárajú).

Musia to vyskladať tak, aby to všetko pevne držalo na svojom mieste a aby to počas cesty nevytratili.

Nosiči nosia všetko, čo chaty potrebujú pre svoj každodenný chod – náradie do kuchyne, potraviny (či už sú to ingrediencie na varenie ako fazuľa, šošovica, múka atď. alebo sú to parené buchty a sladkosti), ďalej vodu, sudy piva, kofoly, posteľné obliečky, benzín do agregátov... Váha samotného nákladu je silne individuálnou záležitosťou. Môže to byť od 30 – 40 kíl, „klasických“ 60 – 70 kg či 100 kg a viac. Avšak každý z nich Vám povie, že váha nie je dôležitá, dôležité je, aby nosič priniesol hore to, čo si naložil a nenechal to niekde na polceste.


Tak ako existuje vynáška, existuje aj „znáška“. Nosiči pri ceste dole späť do doliny berú či už prázdne sudy, prázdne nádoby, špinavú bielizeň alebo odpadky.


Keď som bola prvýkrát v Tatrách asi ako 14-ročná a videla som nosičov, nechápala som, ako môžu niesť toľko vecí, či už z hľadiska výšky alebo váhy. A vlastne dodnes to nechápem a je priam až neuveriteľné, čo všetko ľudské telo dokáže a čoho je schopné. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že budem mať možnosť nazrieť do tohto nosičského sveta.

Ako teda vyzerá taký bežný deň nosiča?

Poďme sa na to pozrieť. Všetko nachystané a pripravené? Ani náhodou... Začíname v Starom Smokovci, kde zaparkujeme a zubačkou sa vyvezieme na Hrebienok (pochopiteľne, aby si nosiči šetrili sily). Na Hrebienku sa nachádzajú „sklady“ zásob a všetkého, čo treba vyniesť hore na chaty. Tu pre mňa nastáva prvé prekvapenie. Vždy som si myslela, že tie krošne berú už hotové, nabalené a prichystané niekde... vlastne ani neviem, odkiaľ som si myslela, že ich berú. Ale hlavne som si myslela, že je to už nabalené a nachystané. To bol veľký omyl. Nič nie je vopred pripravené. V poličkách majú veci, ktoré je potrebné vyniesť na chatu, ale nabaliť ich, vhodne naskladať a naviazať, to už je na každom nosičovi samotnom. Ako vravia, je to taká malá nosičská veda.


Nemôžu to len tak nahádzať na krošňu. Musia to vyskladať tak, aby to všetko pevne držalo na svojom mieste a aby to počas cesty nevytratili a ďalšia veľmi dôležitá vec je, vhodne zvoliť ťažisko. To znamená, že si musia správne umiestniť najťažšie veci (naspodok krošne, do stredu, hore?). Je to už na každého osobných preferenciách, ako mu to vyhovuje.

Až teraz kráčame

Najdôležitejšie je prísť živý a zdravý so svojím nákladom hore.

Keď majú všetko poukladané, naviazané, upevnené, je čas vyraziť. Začíname teda kráčať z Hrebienka. Spočiatku stretávame množstvo ľudí, prechod magistrálou je občas nekonečný, obchádzame húfy ľudí. Väčšina nechápavo pozerá a obdivuje chlapcov s krošňami na chrbte. Niektorí pozdravia, niektorí sa chcú odfotiť alebo porozprávať. To je síce milé, avšak treba si uvedomiť, že sú nosiči, ktorí majú naložených aj viac ako 70 – 80 kg, čiže zastavovať sa pri turistoch a rozprávať sa s nimi naozaj neprichádza do úvahy. A aj keby chceli, neostáva im veľa dychu na rečnenie. Ak sa Vám niektorí nosiči zdajú „odmeraní“, nie je to tým, že nemajú radi ľudí alebo im vadí pozornosť turistov, proste len nevládzu komunikovať a venovať sa Vám. Takže najlepšie je ich pozdraviť, odstúpiť sa a nechať ich pokračovať plynulo v ceste.

„Nosičský slovník“

Po magistrále vchádzame do lesa a počet ľudí sa značne zredukoval. Tu sa učím význam pre mňa doposiaľ neznámeho slova – „štand“. Je to akési „špeciálne“ oddychové miesto pre nosičov. Špeciálne z toho dôvodu, že sa z neho vedia nosiči v pohode postaviť naspäť na nohy. Pochopiteľne, nemôže byť nejako extra nízko, zároveň je dobré, ak si vie oprieť krošňu, aby si ramená na chvíľu oddýchli.


Ďalšou vychytávkou je „štandovačka“. To je ten kus karimatky, ktorý nosia nosiči priviazaný okolo pása. A je to práve preto, aby si mohli sadnúť na akýkoľvek povrch (mokrý, zasnežený). Každý nosič má svoje vytipované, ktoré mu najviac vyhovujú a kde si rád odpočinie. Takýchto štandov je na ceste na chatu veľa. Počas výstupu „štandujeme“ ešte asi 7-krát. Tempo vynášky je takisto individuálne. Niektorí nosiči idú s nákladom tak dlho, ako trvá bežná turistika na chatu, iní dokonca predbiehajú turistov, iní si volia pokojné tempo a nikam sa neponáhľajú. Najdôležitejšie je prísť živý a zdravý so svojím nákladom hore.

Veľkou Studenou dolinou

Chlapcom dávam napiť čaju, chvíľu si posedíme a vzápätí kráčame ďalej. Pomaly vychádzame z lesa, nastupuje kosodrevina a začína sa objavovať pekný pohľad do Veľkej Studenej doliny.


Naľavo možno pozorovať mohutný Veverkov vodopád, ktorý je najmä počas neskorej jari poriadne vodnatý a jeho zurčanie sa ozýva dolinou. V zime zasa možno pozorovať ľadolezcov, ktorí sa po zamrznutom vodopáde štverajú nahor. Prechádzame mostíkom cez Veľký Studený potok a pokračujeme kosodrevinou.


Treba podotknúť, že sa trochu líši zimná a letná trasa na chatu. Na letnej trase Vás čaká zopár reťazí, avšak nič nebezpečné, naopak v zime sa treba držať zimného tyčového značenia. Po výraznejšom stúpaní prechádzame Bránou znova cez Veľký Studený potok a nasleduje najprudšie stúpanie na trase cez Hang. Míňame Vareškové pleso, onedlho aj Dlhé pleso a už sa nám ukazuje náš cieľ – Zbojnícka chata.

„Znáška“

Na chate sme asi po 3 – 3,5 h chôdze vrátane štandovania. Tu sa pre nosiča práca nekončí. Všetok náklad, ktorý vyniesol, musí rozviazať, zložiť a odniesť na svoje miesto. A prichádza na rad viazanie vecí, ktoré je potrebné zobrať dole. Ako som už spomínala, ide najmä o prázdne sudy, odpadky atď. Aj tieto znášky si potrebuje nosič naložiť a naviazať na krošňu. Na chate čaká nosičov teplé jedlo a pivko/kofola. Je na nich, ako dlho sa na chate zdržia, či to bude hodinka, dve alebo celý deň, prípadne tu prespia a do doliny sa vrátia až na ďalší deň.


Ak treba, tak na chate pomôžu s čím treba. Treba podotknúť, že nie všetci nosiči len prídu a odídu. Nosičmi sú väčšinou aj samotní pracovníci chát a chatári, ktorých po vynáške nečaká oddych, ale ďalej pracujú celý deň na chate.


Je obdivuhodné, že aj v dnešnej pretechnizovanej a uponáhľanej dobe sa nájdu ľudia, ktorí sa nesnažia si všetko uľahčiť, práve naopak. Sú to práve nosiči, ktorí sa starajú o to, aby nám, ostatným turistom, v horách na horských chatách nič nechýbalo a aby sme mali zabezpečený komfort, či už v podobe dobrého a teplého jedla, pitia alebo nocľahu. V tomto smere nie je úplne na mieste pohoršovať sa nad cenami jednotlivých pokrmov na vysokotatranských chatách, pretože pri pohľade na cenu si treba uvedomiť, že za každou polievkou, buchtami či pivkom, je nosič, ktorý sa vytrápil s nákladom a priniesol to, aby ste si v horách mohli pochutnať na svojich obľúbených jedlách, ktoré, ako všetci vieme, chutia v horách raz tak dobre.