Kráľovná Dolomitov

Taliansko má všetko. Krásne mestá, históriu, výborné jedlá, more a nádherné hory. Tá najvyššia v Dolomitoch je Marmolada s vrcholom Punta Penia (3 343 m n. m.).

Keď sme v roku 2019 išli do Dolomitov s Macou prvýkrát, plánovali sme ako čerešničku na záver výstup na Marmoladu. Osud to však v ten deň zariadil inak. Ráno po umytí zubov a odchode z kempu Maca otvárala rampu a keďže nechcela, aby rampa buchla, snažila sa ju spomaliť rukou... 1:0 pre rampu. Nasledovala pohotovosť, prevoz do Bolzana sanitkou a operácia amputovaného článku na ľavom ukazováku.

Dolomity sú proste láska na celý život.

Kto čítal článok „Čo sa v stane stane, nech v stane ostane!”, tak presne tam je fotka v ten večer už po operácii. Prst sa zahojil a my sme sa o rok neskôr o výstup pokúsili znovu. Výstup som si vybral v deň narodenín ako narodeninový darček a stálo to za to! Mali sme obrovské šťastie, že sme to ešte stihli, pretože o rok neskôr (r. 2022) sa uvoľnila veľká časť skalného masívu a táto lavína zabila 6 ľudí.

Lago di Fedaia

Ráno po raňajkách sme sa presunuli z nášho ubytovania v Pieve di Cadore pod Marmoladu k jazeru Lago di Fedaia. Kto bol v Dolomitoch, tak určite vie, že 60 kilometrov autom je nadlho, pretože veľa ciest vedie cez rôzne sedlá. Parkovanie pri jazere je veľké a zadarmo. Pár rokov dozadu ešte premávala historická lanovka od jazera Fedaia na chatu Rifugio Pian dei Fiacconi vo výške 2 626 m n. m. No teraz je to všetko inak a vrchol si treba vyšliapať poctivo po svojich už od jazera.

Určite ale stojí za zmienku spomenúť pohorie oproti Marmolade s vrcholmi Mesola a Mesolina, kde sa nachádza aj najstaršia ferrata na svete postavená počas 1. svetovej vojny a jej 300 metrov dlhý tunel. Ferrata delle Trincee je jedna z najkrajších ferrát aj so svojou hlbokou históriou a viac sa o nej dozviete v článku od Veroniky a Viktora.

Rifugio Pian dei Fiacconi

Od jazera pomaly kráčame skalnatým chodníkom smerom ku koncovej stanici lanovky Pian dei Fiacconi. Chodník je strmý a cik-cak. Po ľavej strane pár sto metrov od chodníka je cesta aj pre terénne autá na zásobovanie chaty Capanna al Ghiacciaio, ktorá sa nachádza kúsok od hornej stanice lanovky.

Prichádzame ku smerovníku, ktorý ukazuje, že môžeme vybehnúť na Col de Bousc s výškou 2 491 m, no my ho ignorujeme a kráčame ďalej, pretože máme dnes iný cieľ. Na jeho úrovni sa otočíme za seba a keď uvidíme tú nádheru, začneme fotiť a kochať sa. Naše tempo rapídne klesá, pretože výhľady sú dychberúce a uzávierka na foťáku horúca.

Pred útulňou leží v trenkách správca a zdraví nás „buon giorno signori”, no ani sa na nás nepozrel.

Prichádzajúc ku vrchnej stanici lanovky otváram mapu a pozerám, že máme odbočiť vpravo. Na zemi vidíme červenú značku, no za ňou nikde nič. Pokračujeme teda po skalách stále západne, až kým narazíme na ďalšiu červenú značku. Výhľady sú stále ohromné, no s pribúdajúcimi hodinami rastie aj teplo. Pokračujeme ďalej a zachádzame za vysokú stenu, ktorá nám nateraz bráni vo výhľade na Marmoladu.

Ľadovcom až na ferratu

Vo výške necelých 2 700 metrov si obúvame mačky a berieme do rúk cepíny. Vchádzame na malý kus ľadovca, ktorý tu ešte zostal z pôvodného, kedysi veľkého. Ľadovec je pokrytý malými kamienkami a je tvrdý, pevný a nedotrhaný. Niečo cez pol hodinu nám trvalo ho prejsť a prichádzame ku skale, na ktorej sa nachádza tabuľa s nápisom Ferrata Cresta Ovest.

Vyzúvame mačky a odkladáme cepíny. Pripíname ferraťáky, odsedávku s HMS karabínou v prípade potreby oddychu a začíname liezť po ferrate hore.


Prvý „checkpoint” na ferrate by mal byť vrchol Sforcela de la Marmolada vo výške 2 885 metrov. Skôr ako vrchol by som to nazval malé sedlo. Z tohto sedla sa vám otvoria výhľady do údolia Rosalia, ktoré je ako z rozprávky.

Krásne zelené a v ňom vsadené horské chaty Rifugio Contrin a Rifugio Passo di S. Nicolo. Taktiež sú v sedle vytesané do skaly miestnosti, ktoré tu po sebe nechali vojaci z 1. svetovej vojny, práve v nich nachádzame trochu oddychu pred slnkom.

Najbližšia zastávka Punta Penia

Zo sedla pokračuje naša cesta ďalej po ferrate. Dlhý, ale naozaj dlhý rebrík, ešte kúsok ferrata a môžeme zo seba zhodiť výstroj. Teda aspoň ten ferratový a nahodiť zase späť mačky, cepín do ruky a naviazať sa na lano. Sme hore, na ľadovci. Záverečný strmý svah a prichádzame ku chate Capanna Punta Penia.

Chata sa inak prezýva aj sparťanská útulňa, lebo naozaj neviem, či by som toto miesto nazval chatou. Pred útulňou leží v trenkách správca a zdraví nás „buon giorno signori”, no ani sa na nás nepozrel. My odzdravíme a pokračujeme ku vrcholovému krížu. Sme tu! Punta Penia (3 343 m n. m.). Cesta na vrchol nám trvala 7 hodín.

Výhľady - vrchol dňa

Už to bude pohoda. No nebola.

Asi veľa z vás by čakalo teraz kapitolu o schádzaní, ale nie. Teda ešte nie, pretože zísť sme nakoniec zišli. Hore sme strávili ešte nejakú tú minútu a nakoniec ich bolo asi aj 60. Tie výhľady z Marmolady sú neskutočné. Asi by som použil všetky superlatíva a nakoniec by to znelo až prehnane, ale nie je to tak.

Naozaj sú tie Dolomity krásne. Dychberúci výhľad na Sassolungo, pozriem sa kúsok viac doprava a tam Sella a Piz Boe. Pozriem ešte viac doprava a vidím Tofanu di Rozes. Dentro a Mezzo sa schováva za ňou spolu s krásnym horským mestom Cortina d’Ampezzo. A takto by som mohol pokračovať ďalej.


Stojíme pri kríži, fotíme a fotíme a fotíme a vôbec sa nám nechce ísť dole. Ten kto bol, vie, o čom hovorím. Dolomity sú proste láska na celý život. Raz tam prídete a chcete sa tam vrátiť znovu alebo nechcete odísť odtiaľ vôbec. Pozerám na hodinky a pomaly musíme vrchol opustiť a začať zostupovať.

Ľadovec - ferrata - ľadovec

Výstup ku krížu po ferrate bol po západnom hrebeni. Zostup je od kríža smerom na sever po hrebeni a taktiež po ľadovci. Po ľadovci sa však ide veľmi krátko, ani nie pol kilometra. Potom si treba vytiahnuť ferraťák, zhodiť mačky a zostupovať po ferrate smerom dole. Ferrata je umiestnená na malom hrebeni a vchádza medzi skaly.

Po 11 hodinách prichádzame k autu, vytešení, unavení a spálení horským slnkom.

Koniec ferraty, vertikálna skala a obrovská trhlina. Dvaja páni pred nami maturujú, ako si založiť lano do zlaňovacej osmy, aby sa mohli zlaniť cez skalu až na druhú stranu trhliny. Moja trpezlivosť je krátka a po 3 minútach ich anglicky oslovujem, či im môžem pomôcť a zakladám lano do osmy. Postupne sa zlania. Vyťahujem lano z batoha, zakladám reverso, viažem prusík a idem dole. Po mne Maca.


Lano ani nemusím kufrovať, pretože sa naň naväzujeme a pokračujeme po ľadovci dole. Pohľad na ľadovec je zaujímavý. Čudujem sa, že vôbec ľadovec ešte drží, pretože je neskutočne potrhaný a deravý. Cestou preskakujeme niekoľko menších trhlín.

Stratení pod ľadovcom

Schádzame z ľadovca, vyzúvame mačky, kufrujem lano a pripíname cepíny. Už to bude pohoda. No nebola. Cesta sa tu stratila a nikde ani značky po nejakom chodníku. Beháme tam vľavo-vpravo a hľadáme, kadiaľ je najlepšie zostúpiť ku hornej stanici lanovky, odkiaľ sme ráno odbočili smerom na ferratu.

Stanicu lanovky aj chatu vidíme, no nevieme nijako nájsť optimálnu cestu, a tak tam preliezame cez skaly a ideme viac necestou ako cestou. Ľadovec tu zanechal po sebe svoje dielo. Skala je obrúsená, hladká a veľmi ťažko sa zlieza. Škoda, že tu ten ľadovec ešte nezostal. Po krušných chvíľach, kedy som zase počul ako už nikdy Maca takéto niečo nepôjde, sme úspešne zliezli ku vrchnej stanici lanovky Rifugio Pian dei Fiacconi. To Maca nevedela, že ďalšie roky absolvujeme aj väčšie „chuťovečky“.

Kráľovná Dolomitov

Pri vrchnej stanici robíme ešte pár fotiek na všetky strany a Maca pózuje v kresle Marmolady. „Tak, kto je dnes kráľovná Dolomitov?” Zhadzujeme zo seba všetok výstroj vrátane prilieb a už len turistickým chodníkom kráčame dole cestou, ktorou sme išli ráno hore. Červená značka na skalách, výhľad na Mesolu a Mesolinu a všetku tú krásu.

Keď sme išli hore, mali sme to za chrbtami, teraz sa môžeme kochať celou cestou dole. Po 11 hodinách prichádzame k autu, vytešení, unavení a spálení horským slnkom. Za nami je 12-kilometrová trasa s 1 500 nastúpanými metrami a najvyšším bodom 3 343 m n. m. s menom Punta Penia v pohorí Marmolada. Už len presun na ubytovanie a dlhé rozhovory v aute, čo nás ešte v Dolomitoch čaká.

50x a stále po prvý raz

To je názov filmu, ale taktiež by sa tak dali nazvať výlety do talianskych Dolomitov. Dolomity sú miesto, ktoré vás svojou atmosférou uchváti. Zakaždým, keď sem prídete, dostanete sa na miesta nové, krásne a vždy si poviete - „a to som si myslel, že ma už nič neprekvapí.”

Malebné dedinky a mestečká ukryté v srdci hôr v kombinácii so zurčiacimi potokmi, lúkami s pasúcimi sa kravami a kľukatými cestami so strmými sedlami pre cyklo nadšencov, aj o tom sú Dolomity. Či už si zvolíte Marmoladu a výstup na ňu od Lago di Fedaia, alebo zo strany Val Rosalia, zažijete vždy niečo nové, pekné.


No okrem Marmolady je tam toho veľa iného. Tofany, Piz Boe, Monte Cristallo či Sassolungo. Od najstaršej ferraty na svete cez ferratu, kde sa natáčal Cliffhanger, po tyrkysové jazero Sorapis, romantické Braies. No určite netreba vynechať ani legendárne Tre Cime di Lavaredo a ideálne s výstupom na Paternkofel. Nasadnite, choďte a určite neoľutujete, a, samozrejme, napíšte do komentára, čo najkrajšie ste zažili v Dolomitoch vy.

Zhrnutie

• Názov: Punta Penia (Marmolada), 3 343 m n. m.
• Lokalita: Dolomity, Taliansko
• Turistické značenie: výstup prehľadné, zostup ako kde
• Obmedzenie: celý rok prístupné okrem zimy, vtedy sa neodporúča
• Obtiažnosť: 4/5
• Trvanie: 11 hodín
• Parametre: 12 km/1 450 výškových metrov
• Typ: okruh
• Možnosť parkovania/spoje: Lago di Fedaia parkovisko zadarmo