directions_bikeVolanie Cesty

Hodiny tikali svoj krutý rytmus rýchlejšie než moje dobré úmysly a ja, ako vždy v poslednom čase, vyrážam neskoro. Žiadny plán, len rozopnutá bunda plieskajúca vo vetre ako zlomené krídlo. Cesta do Prečína sa otvárala predo mnou ako prázdna stránka čakajúca na príbeh.

Považská Bystrica ma zvádzala svojou odbočkou, potom Púchov volal mojím menom. V Nimnici padajú rukavice – tie ľahké, celé, čo držia teplo len symbolicky. Cyklodráha do Púchova šeptala svoje monotónne mantry, bola len preludium k tomu, čo príde.

A potom zrazu – počuješ to? Ten spev! Panenský asfalt v Lazy pod Makytou spieva pieseň sirén, neodolateľný a magnetický – poď sem, poď sem, ešte si ma neskúsil. V strede Púchova sa ozýva druhá siréna, hlasnejšia, naliehavejšia – Kohútka. Mala so mnou nevybavené účty z minulej jazdy, šeptala mi do ucha svoje výzvy. Moja nemesis z minula, nevybavené účty visia medzi nami ako nedokončená veta. Odovzdávam sa. Ďalší segment cesty sa začal formovať ako hlinený hrniec na hrnčiarskom kruhu – možnosť spontánnej odbočky visela vo vzduchu ako ranná hmla.


Hra s Vetrom a Slnkom

Dohňany ma zastihujú rozpálené ako pec. Slnko sa opiera do mňa celou váhou, otvorená bunda už nepomáha. Zhodil som ju, uviazal okolo riadidiel ako bojovú zástavu.

Pot sa len-len začínal formovať, keď ho vietor okamžite zmetá chladnými prstami. Po zvyšok jazdy je to dokonalý tanec – ja produkujem teplo, vietor ho kradne, a niekde medzi tým existuje ten sladký bod dokonalosti. Žiadne potenie, žiadne zimomriavky, len čistá harmónia pohybu.

Keď vchádzam do tieňov – tam, kde slnko abdikuje a hory vládnu svojou teplotou – cítim tú minútu osvieženia ako ponorenie do horského potoka. Nie je to šok, je to pohladenie. Minúta čistého blaha, žiadne triaštenie, len príjemná sviežosť.


Majstrovské Dielo pri Čertových Skalách

Táto cyklodráha cez les nie je len cesta – je to symfónia vytesaná do krajiny. Stromy sa nakláňajú nad ňou ako starí priatelia, zákruty tancujú valčík s mojimi kolesami, stúpania a klesania sú ako dýchanie samotnej zeme. Mostíky preklenujú malé rokliny a potoky ako úsmevy preklenujú rozpaky. Všetko do seba zapadá ako kúsky skladačky stvorené samotnou prírodou.

Listy ešte držia svoju zelenú pýchu, ale tí odvážnejší už padli – ležia na ceste ako farebné konfety. Pod kolesami šuštia, spievajú, kričia, dokresľovali dokonalú atmosféru. Čistá meditácia v pohybe. Ešte týždeň, možno dva, a bude to dokonalé divadlo jesene. Pomaly vstupujeme do najkrajšieho obdobia roka – keď príroda maľuje svoje najkrajšie obrazy a cyklistika sa stáva poéziou.

Mestské úseky so svojimi nedokonalosťami sú tam možno tu len preto, aby sme si uvedomili dokonalosť toho, čo prichádza potom?


Kohútka: Účty Vyrovnané

Stúpanie na Kohútku, srdce zrýchľuje, ale držím sa v tej sladkej zóne, kde telo pracuje bez protestov. Žiadny pot, žiadne lapanie po dychu – len plynulý tok energie, čistý rytmus pedálov a dychu.

V polovici zjazdu, keď ma gravitácia objíma svojou rýchlosťou, navliekam rukavice a bundu. Nie že by som musel – ale s nimi je ten pocit dokonalý. Ako keď si dáte presne toľko vína, koľko treba.


Nebeská Dráma

Späť k Púchovu ma sleduje armáda oblakov. Najprv vzadu ako temný tieň, potom zo strán ako kliešte. Zostáva len úzke okno predomnou – cez neho vidím divadlo zapadajúceho slnka na opačnom konci sveta, lúče tancujú svoj posledný tanec dňa.

Púchov ma víta nesmelo – prvé nesmelé kvapky ako otázniky na tvári. Rozopínam bundu, nech rozhodne vietor. V Nimnici, pri tej legendárnej studničke, dážď už nie je nesmelý. Fľaše sa plnia vodou, ktorá chutí ako história, predné koleso zbiera kvapky a hádže ich do svetla mojich lámp – malé diamanty v tme.

A potom – akoby príroda zmenila názor. Považská Bystrica je suchá, cesta sa strieda ako nálady – tu mokrá, tam suchá, občas kvapka pre pripomenutie. Domov prichádzam suchý, akoby sa dážď rozhodol ušetriť ma. Ani ten úsek okolo Nimnice sa nedostal cez vonkajšiu vrstvu. Ďalšia skvelá jazda. Ako vždy. :)


Post Scriptum Mechanika

Musím dať dokopy Ravena, vrátiť ho na traily. MTB v tomto období je rozkoš. Medzitým prišiel balík s pätkou rámu. A ja, hlupák, znova som sa chytil do pasce dopravy zadarmo – 300 eurová objednávka kvôli 10 eurovej pätke, aby som sa vyhol 10 eurovému poštovnému. :D V mojej truhlici pokladov mám diely na postavenie minimálne päť bicyklov (rámy chýbajú, samozrejme). Plášte sa kopia ako sľuby politikov pred voľbami – a na rozdiel od reťazí/kotúčov/kaziet/prevodníkov a vlastne všetkého ostatného majú expiráciu.

Kúpil som aj nové stredové zloženie. Malo by sadnúť na kľuky, ale z rámovej strany? Nič na trhu nesedí. Ten custom adaptér od Focusu je nočná mora – skvelý kým fungoval, ale keď ho potrebuješ servisovať, si v pasci. Možno niečo zo železiarstva? Uvidíme... vzal som ho hlavne ako plán B a vyplnenie budgetu na dopravu.

Taký je život cyklistu – večný kolobeh neskorých štartov, spontánnych rozhodnutí a garážových pokladov, ktoré jedného dňa možno použijem. Alebo nie. Ale zajtra? Zajtra vyrazím znova. Možno včas. Ale pravdepodobne nie. Nekonečný kolobeh spontánnosti a plánov, ktoré sa nikdy neudejú tak, ako si predstavuješ musí pokračovať. A možno práve v tom je tá krása. :)