Keď radar sklame alebo keď sa mraky na oblohe neoplatí podceňovať

Keď radar sklame alebo keď sa mraky na oblohe neoplatí podceňovať

Vravíte si, že vám sa to stať nemôže. Tiež som si to hovorila, a predsa len… Mal nás čakať nezabudnuteľný prechod Malou Fatrou… nezabudnuteľný teda bol, ale trochu inak, ako som si predstavovala.

Už od prvej návštevy mi Malá Fatra učarovala a stále sa tam túžim vracať späť. Malá Fatra sa nachádza na severe Slovenska, neďaleko Žiliny. Je to slovenské štvrté najvyššie pohorie, ktoré sa delí na Lúčanskú a Krivánsku časť (rozdeľuje ich rieka Váh). Krivánska časť Malej Fatry je zároveň národným parkom s rovnomenným názvom – NP Malá Fatra. Hlavný hrebeň Krivánskej Malej Fatry je veľmi atraktívny a každoročne sem ťahá mnoho turistov. Ponúka prekrásne výhľady na všetky svetové strany, keďže väčšinu prechodu hrebeňom sme nad pásmom lesa.



Prečo hrebeň Malej Fatry?


V momente ako sa pri nás zablýskalo, vyhŕkli mi od strachu slzy.
Dovtedy som absolvovala len jednu hrebeňovú túru – v Poloninách. Poloniny výhľady veľmi neponúkajú a takmer celý čas kráčate hustým lesom, čo má samozrejme tiež svoje čaro, avšak už sa mi zachcelo hrebeň, po ktorom kráčam, vidieť. Bola polovica júna a lúky Malej Fatry hýrili pestrými žltými, ružovými a fialovými farbami. Voľba bola jasná – pôjdem hrebeňovku Malej Fatry a uvidím tie prekrásne alpínske lúky. Naplánovala som si a rozpočítala trasu, určila som si východiskový a konečný bod a všetky potrebné náležitosti. Východiskovým bodom bolo Strečno. Dostať sa sem z východu spojmi (autobusmi aj vlakom) zabralo celú večnosť, takže na túru sme vyrážali neskoro, až okolo pol 11 doobeda. Bolo horúco, slnko pálilo, čo bolo na jednej strane super, no na druhej strane to bolo pomerne vyčerpávajúce.



Ide sa...


Zo Strečna sme vyrazili smerom do Nezbudskej Lúčky, ktorá sa nachádza na druhej strane Váhu. Sledovali sme červenú značku, ktorá vedie celým hlavným hrebeňom. Prvá zastávka – Starhrad Strečno s výhľadom na krásny Domašínsky meander sa objavila po necelej hodinke šliapania prevažne rovinatým chodníkom.



Avšak hneď od Starhradu začína stúpanie a to celkom solídne, navyše som mala pocit, že to stúpanie nemá konca (silne subjektívny pohľad pri 30°C a prvýkrát s 10 kg batohom na chrbte ). Po asi troch hodinách a cca 7 km sme prišli na ďalšiu medzizastávku, ktorou bola Chata pod Suchým. Tu sme sa občerstvili, kofola a pivo neskutočne padli vhod.



Dali sme si ľahký obed a asi hodinku sme si oddýchli. Potom sme už pokračovali červenou značkou na prvý vrchol Krivánskej Malej Fatry z južného smeru. Tým je vrch Suchý s výškou 1 468 m n. m. Konečne sme boli na hrebeni a odkryli sa prvé krásne výhľady na hrebeň pred nami. Malý Kriváň, na ktorý mali viesť naše ďalšie kroky, sme však nepokorili.



Ale pekne poporiadku. Zo Suchého sme po krátkej prestávke pokračovali cez Biele skaly a Stratenec.



Prvé zahrmenie


Na oblohe bolo vidno tmavšie mraky, tak som pravidelne sledovala na radare vývoj búrok, ktoré boli v Českej republike. Predpoveď ukazovala, že všetky tieto mračná a búrky postúpia z Česka do Poľska a Slovensku sa vyhnú. Aj sa vyhli. Avšak za sedlom Priehyb, smerom na Malý Kriváň, sme započuli hrmenie.



Nevedeli sme, čo teraz, keďže všetky záchytné body boli ďaleko. A vtom sa zablýskalo neďaleko nás a v momente zahrmelo (rozostup od blesku po hrom bol pár sekúnd). Búrky naozaj neprišli z Česka, jedna sa vytvorila rovno nad nami. V momente ako sa pri nás zablýskalo, vyhŕkli mi od strachu slzy. Boli sme na polceste na Kriváň, ďaleko nad pásmom lesa, už tu nebola ani kosodrevina, iba čistá lúka, kde sme jediní my dvaja trčali ako také bleskozvody.

Búrka je tu. Čo teraz?


V hlave mi zneli všetky tie články a rady čo robiť, keď sa blíži búrka. Dookola som myslela na to, ako všade písali, že keď počujete hrmenie, už je neskoro... Sama neviem ako, ale zachovala som si pomerne chladnú hlavu a poobhliadla som sa. Všimla som si, že trošku nižšie od nás je nejaká, nazvyme to jama, priehlbina, proste miesto, z ktorého sme netrčali ako najvyššie objekty široko-ďaleko. Andrej chcel zostupovať dole,
Terén bol totálne premočený, šmykľavý, nohy po celom dni unavené a od stresu sa mi už občas podlamovali kolená.
ale ja som kričala, že na to už je neskoro, že jediná možnosť je ísť rýchlo do tej jamy. Zbehli sme do nej a zhodili sme zo seba batohy a dali ich od seba ďalej (keďže sme so sebou mali foťáky, samozrejme mobily a pod.), pretože elektronika priťahuje blesky. Dali sme pod seba karimatku ako izoláciu a čupli sme si. Spomínam si, že v článkoch písali, aby si ľudia čupli od seba s niekoľkometrovým rozostupom, pre prípad trafenia blesku toho druhého. Ja som sa však tak bála, že som odmietala ísť od neho ďalej, ešte aj za ruky sme sa držali (čo nebolo vôbec múdre, neodporúčam...), avšak mňa to psychicky aspoň trošku upokojilo. A takto sme čupeli takmer hodinu. Už som nevedela, či mám tvár mokrú od sĺz alebo od dažďa. Ešte asi nikdy som sa tak nebála ako vtedy. Pršiplášte veľmi nepomohli a tak sme tam mokrí čupeli a modlili sa, aby to dobre dopadlo. Mali sme šťastie v nešťastí, že búrka, ktorá sa nad nami vytvorila, nebola veľmi silná a aj keď sa blýskalo a hrmelo všade navôkol nás, nezasiahlo nás nič.

Búrku sme prežili, ale kam v tejto chvíli?


Po takmer hodine, keď blesky a hromy ustali, bolo nešťastie zažehnané, ale objavil sa hneď ďalší problém. Čo teraz? Je neskorý podvečer, sme na hrebeni Malej Fatry, je po búrke, ale máme to ďaleko na ktorúkoľvek stranu, blíži sa večer a myšlienky už padli aj na našich obyvateľov lesa – medvede, ktoré sú aktívne hlavne ráno a večer. Pokračovať po hrebeni na Malý Kriváň, kde by sme boli už naozaj najvyšší bod, ako sa len dá, neprichádzalo do úvahy, keďže vôbec nebolo isté, či nepríde ďalšia búrka a tentokrát by sme už toľko šťastia mať nemuseli. Avšak Chata pod Suchým tiež nebola dobrý nápad, keďže som nechcela ísť exponovanejším terénom cez Biele skaly, ktorý by bol po daždi mimoriadne šmykľavý. Vrútky, ktoré sa zdali byť najlepšia možnosť, boli tiež pomerne ďaleko a nebolo isté, či by sme stihli nejaký vlak domov, pretože čas už bol pokročilý. Prichádzala do úvahy ešte jedna chata, ktorá bola asi hodinu – hodinu a pol od nás – Chata pod Kľačianskou Magurou. Tak sme sa ešte za dažďa dali na rýchly zostup na chatu a priebežne sme skúšali volať. Terén bol totálne premočený, šmykľavý, nohy po celom dni unavené a od stresu sa mi už občas podlamovali kolená. Miestami sa mi v hlave objavila myšlienka, že už nezvládnem urobiť ani krok a ostanem tam, kde som. Najprv sme sa na chatu nemohli dovolať a tak sme rozmýšľali, čo teraz. Cestou sme uvideli nejaký posed, na ktorý sme pozerali a vraveli si, že keď už nebude iné východisko, budeme musieť ísť tam. Avšak potom sme sa, chvalabohu, dovolali na chatu a vysvetlili im celú túto nešťastnú situáciu. Teta znela veľmi príjemne a povedala, že máme určite prísť, že nás prichýlia. Vtedy mi po niekoľkých hodinách konečne trochu odľahlo. Ďalší problém, ktorý sa však objavil, bol nedostatok hotovosti. Keďže spanie na chate v pláne nebolo, nemali sme dostatok peňazí v hotovosti. Zostup bol mimoriadne rezký. Takto rýchlo som dole ešte neuháňala.

Koniec dobrý, všetko dobré


Hory nás doslova odtiaľ hnali preč.
Na chatu sme došli až za súmraku. Celí premočení a zničení, ja už na pokraji svojich psychických a fyzických síl. Keď nás teta na chate uvidela, hneď nás privítala a ponúkla nás jedlom a pitím, dokonca nám po osprchovaní ešte načapovala pivo, a to už bolo okolo 22h. Nakoniec sme naškrabali potrebné peniaze, ktoré sme pri sebe dokopy mali (peňaženky sme vybielili do posledného centu) a tak sme mohli prenocovať na chate, v teple a suchu. Na chate sme boli skoro úplne sami. Sadli sme si vonku pred chatu, popíjali pivo, pozerali na ligotajúci sa Martin v pozadí s blýskavicou a ďakovali za to, ako to všetko nakoniec dopadlo. Ešte pred niekoľkými hodinami by som nepovedala, že z toho vznikne takýto príjemný a čarovný večer, ktorý sme si neskutočne užili. Len tak sme sedeli, kochali sa a užívali si daný moment. Zážitok bol ešte aj posilnený z doznievajúceho adrenalínu. Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré.



Ráno nás čakala praženička, ktorá bola vynikajúca. Najedli sme sa a uháňali domov. Vtip je, že asi 15 minút po odchode z chaty sme započuli hrmenie, bolo asi 8h ráno a v ten deň malo byť jasno a teplo. Vraveli sme si, že toto nie je možné, hory nás doslova odtiaľ hnali preč. Za jemného kropenia sme zišli do Turčianskych Kľačian, odtiaľ do Vrútok a vlakom živí a zdraví domov.



Hrebeňovka sa pre nás skončila predčasne, ale odniesli sme si z toho silný zážitok a ponaučenie. Nie vždy je dobré sa spoľahnúť na radar a na predpovede počasia, nikdy to nie je 100-percentné a treba poslúchať svoju intuíciu. Povedali sme si, že ak takéto mraky uvidíme v miestach, kde sme totálne odkrytí (holý otvorený hrebeň), odchádzame dolu bez ohľadu na predpoveď. Na druhej strane sme sa presvedčili, že dobrí ľudia nevymreli – teta chatárka bola pre nás hotovou spásou v mimoriadne nepríjemnej situácii, za čo jej veľmi, veľmi ďakujeme. Hore zdar…

Foto: Andrej Šuty
report_problem Našiel si v texte chybu?
nely 
Páči sa ti tento článok? thumb_up35thumb_down comments 11 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Test: Zaži slobodu pri cestovaní s hamakom

Test: Zaži slobodu pri cestovaní s hamakom

Hamaky alebo hojdacie siete nám doprajú pocit slobody kamkoľvek si ich so sebou vezmeme. Sú užitočnou výbavou pre nadšencov dlhších túr, prespanie v divočine či iba relax doma na záhrade.
Koruna Turca - neskutočný trail alebo niekoľkodňová výzva

Koruna Turca - neskutočný trail alebo niekoľkodňová výzva

Náročná 200-kilometrová trasa, ktorá preverí nejedného skúseného turistu. Prejdete najvyššími vrcholmi Malej a Veľkej Fatry. Dostanete sa na miesta, kde veľa ľudí nestretnete a najlepším kamošom vám bude ticho a samota. Aj takto by sa dala definovať táto krásna turistická trasa okolo Turčianskej záhradky.
Prespávanie v prírode - na čo si dať pozor?

Prespávanie v prírode - na čo si dať pozor?

Prespať niekde uprostred lesa je asi pre každého jedinečný zážitok. Pri každej „prespávačke“ však treba brať na vedomie niekoľko faktorov, aby takáto akcia dopadla podľa predstáv.
keyboard_arrow_up