Tip na výlet: (mrazom) dychvyrážajúca dolina Val San Nicolo

Bezpečné zimné trasy vhodné na skitouring (a mimo zjazdovky) v Tatrách narátame na prstoch jednej ruky. Prečo je to v Taliansku inak? Prečo sa to dá?

Po úspechu nášho prvého skitour-sánkarského výletu, sme si našli ďalšiu trasu. Ráno nás teta domáca varovala, že je zima. Jasné, v pohode, zima. Veď každý deň je zima. Včera som šliapala na slniečku len v merino tričku. No dnes sa fakt ochladilo a my sme si ešte vybrali aj dolinku v tieni. Okolo 12:00 nad ňou vyšlo slniečko, o 14:00 už znovu zapadlo. Celú cestu hore som šliapala v merine, v teplej mikine a bunde – môj zjazdový „setup“. Namrzli mi mihalnice. Brr! Po litri čaji doma som sa konečne roztopila a môžem vám o tomto krásnom mrazivom mieste napísať viac.

Nakopnú ma ľahšie lyže?

Ráno sme sa zastavili v „našej požičovni” a opäť sme si požičali sánky. Lákalo ma vyskúšať ľahšie skitouringové lyže. Bola som zvedavá, aký efekt bude mať hmotnosť lyží na moju slimačiu rýchlosť v stúpaní. Juch, nemali žiadne ultraľahké skialpy, ale v porovnaní s mojimi boli skoro o polovicu ľahšie. Preparkovali sme na (neplatené) parkovisko a hor sa do hory! Mrazivej, studenej, slniečkom nepobozkanej.

Slnko, prosím, vykukni

Nálada hneď vyskočila, telesná teplota nie.

Lesík nám dal zabrať. Hlavne mne. Únava po včerajšku, neskutočná zima, chýbajúce slnko a chýbajúca motivácia – výhľady. Čas išiel pomalšie než ja. To sa ešte dá? Ľahké lyže sa zatiaľ neprejavili. Pri prvom kontakte so slniečkom, po hodine šliapania, sme sa zastavili a roztápali sa teplom a croisantmi z pekárne pod naším domom. S krémovou náplňou. Mňam. Bohužiaľ, slniečko sa schovalo na ďalšiu hodinu a mráz nepoľavil. V lese nad cestou bolo veľa popadaných stromov. Boli zasnežené ako keby ich niekto postriekal šľahačkou v spreji. Vidíte to tam?

Domčeky ako pre deda Večerníčka

Konečne sme sa dostali von z lesa na lúku (hádam, že je to v lete lúka) posypanú krásnymi zasneženými domčekmi. Vykuklo aj slniečko. Ale prekvapilo nás, že len ako vyšlo, už bolo „nízko” a začalo zapadať. Nálada hneď vyskočila, telesná teplota nie. Pamätám si, že dostať sa sem bolo strašne vyčerpávajúce, ale zároveň mám pocit, ako keby sa to ani nestalo. Zavrela som sa do svojho trpiaceho okna, boli sme ticho a čakali, kedy sa to prelomí. Ako keď idete po desiatykrát na Braunsberg. Výhľady sa otvorili tiež, bola to krása.

Cesta končí tam, kde zapadá slnko

Špekuloval ostošesť ako tieto úseky optimalizovať – na bruchu, kolobežkovo, ťahajúc sánky.

Prešli sme lúkou, rovinkou. Popri ceste bola odbočka ku Grotta della Madonnina della Luce („Jaskyni Panenky Márie Svetelnej/zo svetla”). Náš cieľ (podľa letáčika) bol reštaurácia Baita Ciampie. Prešli sme ešte kúsok nad ňu. Bol vychodený chodníček, ale otočili sme sa hneď ako sme dorazili na hranicu, kde už slnko zase nesvietilo. V tom momente sme boli konečne rozohriati a nechceli sme o to prísť. Každopádne, výhľady boli majestátne – ako inak.

Pocukrované štíty 2 600-viek, aj nejaká trojtisícovka. Príde my zbytočné písať sem ich názvy, keďže tu je to „obyčajný kopec”. U nás by takáto skupinka hôr pokojne konkurovala Tatrám. A tu je to len niečo „obyč”, „za domom”. Obliekli sme sa, otočili sme sa a zamierili sme si to do reštiky.

„Didžina” v útulni? Kde sú talianske ľudovky?

Pri reštike boli zaparkované sane na prenájom. Takže keď budete chcieť skúsiť sánkovanie, nemusíte si niesť sánky na chrbte ako Juraj, ale môžete si ich požičať a zviezť sa dole. Keby sme to len boli bývali vedeli. Toto nepísali ani v letáčiku, tak vám to píšem aspoň ja. Porovnali sme guláš s gulášom z Gardecci a „mňamkózne” cestovinky s hríbikmi. Reštika mala veľmi zvláštny „vibe”. Nepoužívam slovo „útulňa”, lebo to bol skôr taký „apres-ski” bar, ktorý nájdete väčšinou pod vlekom. S obrovskými reprákmi a tuc-tuc hudbou. Ako sa sem niečo také dostalo?


Cesta dole bola náročnejšia, bola dlho „vlnkatá”, takže sa mi na nej ťažko robili oblúčiky. Občas boli rovinky, ktoré Juraja na sánkach zbrzdili. Špekuloval ostošesť ako tieto úseky optimalizovať – na bruchu, kolobežkovo, ťahajúc sánky. Nakoniec zvolil „pádlovací” štýl. Skrátil si turistické paličky na najmenšie (poskladané) a odrážal sa nimi. Ja som sa smiala, až ma v páse prehýbalo. Jeden dobrý človek ho aj roztlačil.

Keď sme nezmrzli v stúpaní, zmrzneme v zjazde?

Cesta dole ubehla raz-dva. Našťastie sme nezmrzli. Kúsok sme prešli aj po zjazdovke a tam som zistila, aké úžasné je lyžovať s ľahkými lyžami, ako krásne a ľahko sa robia krátke oblúčiky, ako poslúchajú a dá sa s nimi hrať. Čo tam po ceste hore! Ja chcem také lyže na zjazdovku! Neviem prečo máme v našej slovenskej náture potrebu veci vlastniť. Prenájom lyží ma stál 28 € na deň. To keby som si chcela tie ľahšie kúpiť, tak sa mi splatia tak za 4 - 5 sezón, pri jednej-dvoch lyžovačkách ročne. „Ale veď nechcem niekomu len tak dávať peniaze!” Musím toto vnímanie zmeniť. Všetci Rakúšania a „ne-Slováci” si lyže požičiavajú.

V porovnaní s cestou k útulni Gardeccia bol tento výlet dosť iný. Nehovoriac len o počasí. Gardeccia bola od začiatku plná výhľadov, tu sme si ich museli zaslúžiť výšľapom cez nudný les. Ale aj tak to stálo za to! Verím, že keď sa raz sneh roztopí, musí byť toto miestečko krásne aj na turistiku. Zelené lúčky s kravkami. Skoro ako začiatok stúpania ku Grindelwaldu vo Švajčiarsku. Určite sa vrátime. Cesta je ofiko snežnicová. Stačia ale nesmeky a paličky. (Lyžo)cyklovozík friendly, až na hornú časť lesíkom, kde sme špekulovali.

Zhrnutie:

• Názov: Val San Nicolo
• Lokalita: Val di Fassa v Dolomitoch
• Značenie: jasné, idete stále rovno
• Obmedzenie: kontrolovaná zóna pre zimnú turistiku, overiť si podmienky možno v turistickej kancelárii
• Obtiažnosť: 2/5 (pozor na teplotu, v zime je celá dolina v tieni)
• Parametre: 13,5 km / 560 výškových metrov
• Trasa: parkovisko pri Kempe Vidor v Pozza di Fassa - Baita Ciampie - späť na parkovisko
• Typ: dolina
• Možnosť parkovania: bezplatné parkovisko pri lanovke/kempe v Pozza di Fassa
• GPX: aktivita