Reportáž: Jizerská 50 - bíla stopa rovná, hladká, krásná

Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne nech je silný. Ja si tento budem pamätať ešte dlho. Legendárne bežkárske preteky v Jizerských horách.

O Jizerskej 50tke som počul vždy len z televízie a internetu. Legendárne preteky už od roku 1968 s veľkým množstvom účastníkov. Tento rok sezóna zatiaľ nepriala, ale však športujem veľa, tak to skúsim. Píšem Marošovi. Odpoveď: „Jasné Miško, ideme, aspoň si to budeme dlho pamätať.“ Po 4-hodinovej ceste z Liberca do Bratislavy sme sa zhodli, že naozaj si to budeme dlho pamätať. Odbežkovať 50 km klasickým spôsobom v podmienkach, aké panovali v danú nedeľu, je zážitok na celý život.

Memoriál Expedice Peru 1970

História Jizerskej 50 siaha až do roku 1968, kedy sa konala prvá súťaž vôbec. Vtedy bolo hlavným cieľom zimná príprava horolezcov na sezónu. V roku 1970 sa zúčastnili expedície Peru aj niektorí zo zakladateľov týchto legendárnych pretekov. To ešte ale netušili, že ďalšieho ročníka v Jizerkách sa už nezúčastnia. Kamenná lavína na peruánskom Huascaráne pochovala 14 členov expedície, pričom 15. člen zomrel ešte pred samotnou lavínou. Preto od roku 1971 nesie Jizerská 50 podnázov Memoriál Expedice Peru 70 ako spomienku na horolezcov.

Dokonalá registrácia

Po vzhliadnutí tých kopcov sme to radšej zatvorili so slovami, že však nejdeme vyhrať, len sa zúčastniť a išli sme si radšej ľahnúť.

56. ročník ČEZ Jizerskej 50, to je presne ten, ktorého som sa zúčastnil spolu s Marošom. Web pretekov bol veľmi prehľadný a tak prvá cesta bola kúpiť lístky. Tie sa dali kúpiť už koncom minulého roka za zvýhodnenú cenu. My sme lístky kupovali až v januári a teda cena bola 2 920 Kč, čo vychádzalo niečo cez 120 €. Lístky sme kupovali až posledný januárový týždeň a to z dôvodu, že v prípade nedostatku snehu bude kompenzovaná len suma 1 400 Kč. Po registrácii na webe sportid.online som obdržal mail a odporúčanie na stiahnutie si appky do mobilu. Tam som okrem QR kódu, ktorý som využil pri preberaní štartovného balíčka, našiel informácie o štartoch, trase a doprave, ako aj o všetkom potrebnom počas dňa D.

Smer OC Nisa Liberec

Sadám do auta smer Marianka, kde prestupujem k Marošovi a spolu s ním máme cieľ jasný, OC Nisa Liberec s medzizastávkou v Brne a v Prahe. Cesta nám trvala 4 a pol hodiny. V Liberci je už okrem štandardného dopravného značenia aj značenie „Jiz 50 registrace“. Prichádzame do OC Nisa. Všade vidíme bežkárov. Výborne značená cesta na registráciu. Vstupujem do časti, kde sa okrem samotnej registrácie nachádza množstvo stánkov sponzorov ako je Swix, Energovit či VW a T-Mobile.

My ideme priamo na registráciu. Tam ukážem QR kód a pani mi podáva vrecko. Pýta sa: „Jdete poprvé?“ Říkám: „Ano“. Tak otvára vrecko a ukazuje mi nálepky, ktoré si musím nalepiť na bežky, že to preto, aby som si ich počas pretekov nevymenil. Hovorím jej, že nalepím, len ja mám len jedny bežky, takže tu asi problém nevidím. Ukazuje mi vestu so štartovým číslom a môžeme ísť pretekať.

Tak a už nám zostáva len sa navečerať, presunúť ku švagrovi na chalupu a dobre sa vyspať. Okrem registrácie sa dali v zóne registrácie kúpiť aj potreby a oblečenie od partnerov pretekov a aj energetická výživa. Taktiež sa dali navoskovať profesionálne bežky, ktoré vás následne čakali v deň pretekov priamo na štadióne štartu v Bedřichově. Večer sme si ešte pred spaním otvorili príručku a trošku študovali trať. Po vzhliadnutí tých kopcov sme to radšej zatvorili so slovami, že však nejdeme vyhrať, len sa zúčastniť a išli sme si radšej ľahnúť.

Deň D – doprava do Bedřichova

Česká televízia nás sníma a ja komentujem, že toto sú naozaj akčné zábery plné napätia a nečakaných zvratov.

Podľa informácie z aplikácie obaja štartujeme v poslednej 8. vlne. Je to z toho dôvodu, že ideme prvýkrát. Prvá vlna štartuje 8:26 a naša presne hodinu potom o 09:26. Spolu niečo viac ako 4 500 pretekárov. Ráno budík, obliecť sa, niečo do seba nahádzať a smer Jablonec nad Nisou, odkiaľ ide kyvadlová doprava smer štadión Bedřichov. Tak isto išla kyvadlovka aj z Liberca. Parkovanie bolo možné aj priamo v Bedřichově, no my sme si zabudli kúpiť parkovací lístok a v deň pretekov bol Bedřichov bez parkovacieho lístka pre autá nedostupný.

Prichádzame na zastávku Pražská, kde nás víta člen organizačného tímu. Autobus pôjde o 10 minút. Poctivo čakáme a zastávka sa postupne plní. Prichádza 101, do ktorej sa narveme všetci ako do konzervy a 40 minút cestujeme do areálu cestou kľukatou ako z rozprávky. Všetci ešte príjemne voňajú, horšie to bolo cestou späť. Kombinácia teplo, 70 spotených bežkárov a kľukatá cesta nám nerobila dobre.

Areál Bedřichov

Vystupujeme z autobusu. Sú 2 stupne nad nulou, jemná hmla, úplne zamračená obloha a mrholí. Prechádzame veľkou vstupnou bránou do areálu pretekov. Tam to už žije, pretože prvá vlna už odštartovala. Áno, prvá vlna sú tí „eliťáci“, ktorí dali 50 km za 2 hodiny a pár minút. Až po tejto informácii som pochopil, prečo je vyhlasovanie víťazov o 10:45, pričom my štartujeme až o 09:26. V areáli je kopec sponzorských stánkov, všade bežky a veľká obrazovka, na ktorej vidieť ďalšiu vlnu pripravenú na štarte.

Schovávame sa pred dažďom pod jedným stanom, kde si prezúvame topánky, obliekame štartové čísla a balíme veci, ktoré neberieme, do vreca s naším štartovým číslom. To zanášame do priestoru, odkiaľ ho odložia následne do suchého stanu. Počujeme výstrel a 7. vlna je na trati.

3-2-1 štart!

Presúvame sa do štartového koridoru. Za nami je asi 20 pretekárov, cca 700 pred nami už čaká v koridore. Obúvame si lyže a zapíname si hodinky. „Maroš, neviem, či si si všimol, ale žiadna stopa tu nie je.“ Jemne komentujem, že na obrázkoch to vyzeralo krásne vyžehlené. Lenže 4 000 pretekárov pred nami, teplé počasie a dážď stopu vyrovnali.

Počujeme odpočítavanie a štart! No my sa nehýbeme. To je presne tak, ako keď stojíte na križovatke za troma kamiónmi. Kým sa rozbehnú, potrvá to. A tak sa hýbeme ako také húsky centimeter po centimetri. Česká televízia nás sníma a ja komentujem, že toto sú naozaj akčné zábery plné napätia a nečakaných zvratov. Prvý kopec a celé to zastalo. Nevadí, však to sa rozbehne.

Na trati

Celkové prevýšenie trate je 917 metrov, pričom najväčšie stúpanie má niečo cez 11 % a klesanie niečo pod 11 %. Hneď na začiatku stúpame jemným kopčekom veľmi pomalým tempom. Následne klesáme na Novú Louku. Zase jemné stúpanie a zrazu 5 km za nami a občerstvovačka. Tu sa ponúka okrem občerstvenia aj servis mazania lyží a náhradné palice pre tých, ktorí si ich už stihli v prvom kopci zlomiť. Prvý zlom nastáva práve po občerstvovačke, kedy sa skupina začína deliť, pretože začíname stúpať na najväčší kopec. Dlhý a prudký kopec preveruje techniku bežkárov. Tí so silnejším vrchom tela to skúšajú obojručne odrážaním, čo sa ukazuje na množstve zlomených paličiek popri trati spolu s láskavými slovami.

S Marošom sme nasadili pohodové tempo, však nás čaká ešte veľa kilometrov. A tu zrazu tabuľka „500 m climb“. Tak a už len kúsok a máme prvý veľký kopec za sebou. Malý zjazd a prechádzame prvým kontrolným stanovišťom s meraním času „Na Kneipě“. Odtiaľ je to najbližších skoro 5 km dole kopcom, ale akým. Dlhý a tiahly kopec bez akejkoľvek stopy preveril silu nôh. Tá stopa tam naozaj chýbala, čo sa ukázalo aj pri pretekároch, ktorí hodili držku na sneh.

Jizerka

Jedna z najväčších občerstvovačiek, ktorá sa nachádzala niečo po 20 km. Veľmi potešila, pretože po nej som mal pocit, že sa to akosi zlomilo k lepšiemu a už toho nie je veľa do konca. Iba niečo pod 30 km. Trasa od Jizerky išla permanentne hore a dole a potom zrazu prudký kopec dole. Zase rovnako, bez stopy. Kúsok kopček hore a občerstvovačka „Smědava“. Treba určite spomenúť, že občerstvovačiek bolo dosť a boli naozaj výborné. Nielen vďaka dobrému jedlu a pitiu, ale hlavne vďaka organizačnému tímu. Milí, príjemní a veľmi ochotní ľudia, naozaj veľké ďakujeme.

Po tejto občerstvovačke nastupuje kopec „ako kráva“. Práve tu sa nachádzalo to najprudšie stúpanie, po ktorom to už išlo prevažne dole kopcom. Tabuľka popri trati s číslom 30 km mi hovorí, že už len kúsok a som hore na vrchole „Čihadla“ a je to tu! Ide sa dole. Dlhý zjazd len s jedným medzikopčekom až na 40 km. Tam už som vedel, že 10 km aj pešo prejdem, ale dokončím to. Nohy ma začali bolieť a, úprimne, mal som toho dosť a do toho celý čas mrholilo.

Finish

Po 40 km už len jemný výšľap na Olivetskú horu a potom prevažne dole kopcom až do cieľa. Tabuľka s číslom 45 km neskutočne potešila. No ešte viac potešila ďalšia. Každý by čakal 46 km, ale nie. Ďalšia tabuľka už bola „2 km to Finish“. Hmm, to mi nejako nevychádza. Nevadí. Je to maximálne pozitívna správa a ja to beriem pekne rýchlo z kopca. Nabral som slušnú rýchlosť a hovorím si, že ak sa vysypem v poslednej zákrute, tak to bude naozaj grandiózne priamo na cieľovej rovinke, kde je popri trati veľké množstvo ľudí. Našťastie k tomu nedošlo a ja obieham v cieľovej rovinke ešte dvoch bojovníkov a prechádzam cieľovou bránou.

Kto nezažil, nevie

S úsmevom stopujem hodinky a dostávam veľkú sklenenú medailu na krk s gratuláciou, že je to za mnou. Bol to naozaj silný zážitok a naozaj náročný. Odbežkovať 50 km klasickou technikou nie je vôbec málo. Počasie nám neprialo a slovami organizátora, takéto zlé počasie sme hádam ešte ani nemali. Teplo a dážď rozmočil trate, stopy zmizli a v posledných kopcoch už ani mohér nedržal, lebo bol premočený. Cieľový čas je 05:53:20 a obsadzujem miesto číslo 3 680 z celkového počtu niečo cez 4 500 pretekárov. Z pretekov si odnášam super atmosféru, cieľ vylepšiť klasickú techniku a super strávený víkend na Jizersku. Kto nezažil, nevie, odporúčam skúsiť, sú to naozaj legendárne preteky.

Zdroj fotiek:
Michal Mjartan
http://www.jiz50.cz