Biele samoty - bežkovanie na Kysuciach

Poďme sa pozrieť na Kysuce zapadnuté snehom. Berme to nie ako pozvánku na konkrétne bežkárske trasy, ale ako pozvánku do čarovného regiónu.

Zimu mám rád. A tak s prvým snehom odkladám svoj Canyon Lux na zimný spánok. Na začiatok zimy obúvam vibramy a pomáham prešliapavať prvé chodníky v neďalekých Vysokých aj Nízkych Tatrách. Ako pribúda snehu, presedlám na skialpové lyže a zjazdovky. Absolvujem známe a obľúbené lyžiarske túry na Sliezsky dom, Lomnické sedlo, Biele pleso a Brnčalku. Lyžujem v Liptovskej Tepličke, preháňam bežky ponad Gerlachov i okolo Cesty slobody. A netrpezlivo sa venujem meteoportálom.


Koniec januára prináša to, na čo čakám – veľké sneženie, ktoré prichádza do kopcov len raz, dvakrát za zimu. Konečne môžem opustiť vychytené a často preťažené atraktívne lokality a vyraziť na miesta, ktoré majú čaro samoty, ticha, čistoty. Prinášajú i viac potu a námahy pri pohybe v hlbokom a nedotknutom snehu.

Pondelok – cesta za dobrodružstvom začína

V pondelok ráno idú do auta bežky s oceľovými hranami a šupinami, tie budú na dané podmienky ideálne. Plus oblečenie a potraviny na päť dní. Posledná kontrola SHMÚ ukazuje, že snehová nádielka sa blíži a vrcholiť bude niekedy koncom týždňa. Vyrážam smer Kysuce.

Pribudne desať centimetrov, kým sa dostanem k autu.

V Žiline je úplná jar, v Bytči 4 °C a zelené lúky. Cesta na Makov však stále stúpa, zatiaľ čo teplota primerane klesá. Verím, že aj sneh sa čoskoro ukáže. Na horskom priechode Melocík je to už „iné kafe“. Všade je všetko prikryté novým snehom, aj keď hrúbka snehovej vrstvy je na kysucké pomery hlboko podpriemerná – nejakých dvadsať centimetrov. Teplota -2 °C.

Melocík je vstupná brána do regiónu bielych samôt, ktorý je pre mňa taký príťažlivý. Tentokrát mám za cieľ najmä katastre obcí Makov, Vysoká nad Kysucou a Korňa. Všetko sú to horské obce s lazníckym osídlením. Lazy sú rozložené po rozvetvených horských hrebeňoch, v záveroch bočných dolín a vlastne všade tam, kde sklon terénu a kvalita pôdy umožnila vznik chudobných roličiek. Lazy tvorí zvyčajne pár dreveníc, terasovité políčka, medze, množstvo „hromadlíc“ (kopy kamenia generáciami lazníkov navláčené z políčok) a prístupové cesty a chodníky, ktoré prepájajú lazy navzájom a lazy s údolnými dedinami. Dnes už je veľa z toho utopeného v prevažne smrekových lesoch, čo spolu so snehom nabíja celú scenériu neuveriteľnou romantikou. Izolovanosť robí z lazov samoty a zima z nich robí biele samoty.

Z Čadce od hotela Husárik vedie až na Kasárne Beskydsko-Javornícka lyžiarska bežecká magistrála. Najznámejšia bežecká trasa na Kysuciach je trasovaná pohorím Javorníky, má dĺžku 50 km a viaceré jej úseky sú občasne upravované rolbou.

Trasa prechádza aj cez Melocík, tak zaparkujem pri reštaurácii a napriek pokročilému času vyrážam smer Kasárne. Upravená trať vedie až k osade U Gregušov, ďalej pokračuje úhľadne prešliapaná stopa, ktorá sa postupne vytráca. Na dohľad od Kasární, v sedle Bútorky, sa otáčam. Fotím aspoň jedno povinné foto a idem späť. Je už neskoro, obloha je zatiahnutá, mraky sa obtierajú o vrcholky stromov, začína snežiť. Pribudne desať centimetrov, kým sa dostanem k autu.


U Melocíka si dám parádnu „obedo-večeru“ a meditujem nad prejdenou trasou. V pamäti sa mi fixuje biela samota U Gregušov, bez prístupu autom, rozložená na malebných zasnežených lúkach. Za pekného počasia odtiaľ vidieť Malú Fatru aj Vysoké Tatry. Zhromaždisko druidov a skulptúry vedľa chodníka je tiež magické. Na celej trase päť bežkárov, vrátane mňa samého.

Trasa GPX

Utorok – moje najmilšie samoty

Včera som rozložil hlavný stan v obci Vysoká nad Kysucou, miestna časť Vyšný Kelčov. Ešte som navaril na celý týždeň dopredu a podal report domov. Ráno si dávam raňajky, odpratávam nočných pätnásť centimetrov čerstvého snehu a prekopem sa na cestu.

Stopa na Hluchanku už neexistuje a pohyb do kopca v hlbokom snehu je výzva.

Dnes idem obzrieť biele samoty, tiahnúce sa okolo moravsko-slovenskej hranice. Lyže obúvam rovno pri dome. Od kostola si skrátim cestu okolo cintorína po lúkach cez stupňovité medze. Prachového snehu je aj na bežkách do polovice kolien. V lese sa napojím na modrú značku a potom traverzujem ďalšie lúky a medze a som v osade Na Skale. Nasleduje jedna z najkrajších samôt - U Janošca. Vydur či Lesan, či ako sa to volá pes Jána Janošca, sa štekotom domáha, aby ma mohol sprevádzať. Chodníkom okolo osamelých chalúp sa brodím ďalej k horskej chate Kmínek.


Ranné slniečko zase zakryjú nízke mraky. V sedle Smutníky sa pridáva hmla a na Bumbálke začína snežiť. Obrátim sa späť a teším sa na vyšliapanú stopu. Zdolávam strmý zjazd z Beskyda a od chaty Kmínek pokračujem na sever v hlbokom snehu, miestami v metrových závejoch, pozdĺž štátnej hranice. Kým prídem nad Kelčov, zase husto sneží. Spúšťam sa dole do obce tak, aby som si pripravil výstupovú trasu do sedla Hluchanka na zajtra.

Trasa GPX

Streda – záľaha snehu po celý deň

V noci sypalo, a sype ďalej. Nevidno do susedov na druhej strane cesty. Všetko je utopené v sivobielom. Počítam a vychádza mi, že spolu s aktivitami okolo Popradu sa takto pechorím už desať dní vkuse. Začínam mať toho dosť, že by som si doprial oddychový deň?

Hlavný stan je zavalený snehom a plot s bránami zahrnutý cestárskym pluhom. Z auta je snehová buchta.

Bežky obúvam skoro pri dome. Včerajšia stopa po lúkach na Hluchanku je temer neviditeľná, ale keď na ňu náhodou natrafím, tak mi aspoň trocha pomôže. Inak je snehu aj na lyžiach do polovice kolien. Sype ako z vreca aj na samote U Bobka. Nič to, budem fotiť cestou späť. Sype aj na Konečnej a na hrebeni U Hrušky je „hrubo“ snehu a závejov. Vraciam sa späť. Opustená trasa na mňa vplýva povzbudivo. Oteplí sa na 0 °C a sneh sa začína máličko lepiť. Míňam osamelé drevenice i menšie „pľace“ a vytešujem sa z bielej tmy. Fotiť sa nedá, hoci celý úsek od Bumbálky cez Bobek až po Bílý Kříž je jeden z najfotogenickejších v celej kysucko-beskydskej oblasti.

Táto trať sa občas v niektorých úsekoch udržiava. A za Bobkom naozaj - ráno tu nebola a teraz tu stojí v lese odstavená (pokazená?) rolba. Koniec razenia stopy, teraz to už bude odsýpať! Tak nie. Na upravenom a prisneženom povrchu sa lyže prilepia. Zvyšok cesty v metelici a zosilňujúcom vetre bude trápenie.

Trasa GPX

Štvrtok – dnes len samá divočina

Dnes pôjdem cez osadu U Slončíkov na Poľanu a po hrebeni k pútnickemu miestu Živčákova. Liečivé pramene, nový horský kostol a kaplnku treba vidieť. Dnešná cesta má jediný prívlastok – hlboká a ťažká orba. Občas slnko, občas sneh, teplota okolo nuly. Divočina, ticho, pokoj a krása. Nikde ani človiečika.

Trasa GPX

Piatok – ešte jedna rýchlovka

Je tu dilema. Prichádza vrchol veľkého sneženia. Dnes ruším hlavný stan a vraciam sa domov. Od rána sú správy plné varovaní pred kalamitou na cestách. Spomínajú sa Donovaly, Čertovica, Pezinská Baba. Situácia sa bude zhoršovať. Sadnúť do auta treba čím skôr.

Ale(!) podmienky na lyže sú podľa mojich predstáv. Ochladilo sa a sneh sa sype prašný, suchý a konečne aj rýchly. Rozhodnuté: len tak narýchlo zopakujem trasu do sedla Hluchanka, na Kmínek, Bumbálku a späť.

Stopa na Hluchanku už neexistuje a pohyb do kopca v hlbokom snehu je výzva. Od Kmínka ďalej už ktosi prešiel, tak to pôjde o čosi lepšie. Na Bumbálke je jeden z horských cestných priechodov, známy ako horský priechod Makov. Vidno, že cestári z oboch strán hranice sa snažia, ale kamióny už beznádejne stoja. Naspäť sa budem ponáhľať po vlastnej stope, cestou však ešte spravím pár fotiek a budem si užívať aljašskú atmosféru snehovej metelice.

Trasa GPX

Smer domov – náročné podmienky

Hlavný stan je zavalený snehom a plot s bránami zahrnutý cestárskym pluhom. Z auta je snehová buchta. Odhrniem chodníky, odkopem mantinel spred brány a zhrniem sneh z auta. Kým sa najem a zbalím všetko potrebné, je z auta opäť snehová buchta. Pluh našťastie ešte nešiel, tak vyťahujem auto na cestu a nakladám. Kým skončím, mám všetky veci na sebe prevlhnuté od padajúceho snehu. Metelica kulminuje, kontrolujem dopravnú situáciu. Horské priechody sú neprejazdné, na Strečne je viachodinová kolóna. Navigácia však dáva istú nádej.

O šiestej večer už niet na čo čakať. U Melocíka stojí pár kamiónov, ale miestny ma posiela ďalej: „Poj, poj! Ty s hentým prejdeš. Kamiony dole stoja, už sú pooperane o svodidla. Poj!“ Diaľnica Bytča - Žilina je uzavretá, na súbežnej komunikácii je kolóna so zdržaním do jednej hodiny. Navigácia ma posiela po druhej strane Váhu cez Kotešovú a Svederník. Cesta je dobrá skôr pre bežky, než pre autá. Cez Žilinu mi GPS nájde prázdne uličky a do kolóny sa dostávam až pri Varíne. Strečno medzitým hlási kolaps s kolónami z oboch strán na niekoľko hodín. Za Terchovou už so mnou nejdú žiadne autá. Cez Kubín a Valaskú Dubovú to celkom ide, rýchlosť 40 - 50 km/h je vzhľadom na podmienky prijateľná. Diaľnica na východ je jedna biela pláň.

Cesta domov je 6-hodinové utrpenie a v hlave sa mi stále vracia otázka: „Stálo ti to za to?“ A x-tý raz sa vracia tá istá odpoveď: „To si píš, že to stálo za to!“