Hrebeň Nízkych Tatier - nezabudnuteľné štvordňové dobrodružstvo - 2. časť

Čo si pre nás pripravila Ďumbierska časť hrebeňa Nízkych Tatier?

Ako si prvá polovica trasy, vedúca Kráľovohoľskou časťou, dopriala miestami od výhľadov oddych, druhá časť je jedno (takmer) nepretržité výhľadové terno. I tak by sa obrazne dala pomenovať druhá, Ďumbierska časť nízkotatranskej hrebeňovky.

Tretí deň: Čertovica - útulňa Ďurková

Poriadne vyspatí, umytí a najedení začíname na výškové metre najvýdatnejšiu etapu rezkým krokom do celkom výživného kopca. Už počas stúpania na Lajštroch nám boli servírované obligátne krásne výhľady kam len oko dovidí. Za nami bolo v diaľke možné pozorovať Kráľovu hoľu, na pravoboku tradičné Tatry a po chvíľke sa pred nami už rozprestieral najvyšší vrchol celého pohoria.

Najfrekventovanejší hrebeňový úsek

Úseky lemované kosodrevinou nám spríjemňovali z väčšej časti stúpavú cestu do sedla Králička a pohľad na prvý dnešný stravovací checkpoint potešil hlavne žalúdok. Chata generála Milana Rastislava Štefánika, vítajúca nás po ôsmich kilometroch, skvelo poslúžila na doplnenie zásob do tela i fľašiek. A neboli sme veru jediní, komu žaby v bruchu začali koncertovať.

Prechodom poza tento ďalší dvojtisícový vrch akoby sa otvorila brána do iného sveta.

Idylické počasie babieho leta, keď blankytná farba dominovala oblohe, po vetre nebolo ani stopy a krátky rukáv bol štandardom i v dvetisíc metroch nad morom, prilákalo na najfrekventovanejšiu časť celého hrebeňa veľké množstvo ľudí aj napriek tomu, že bol stred týždňa. Už v dvojkilometrovom stúpaní po kamenných blokoch do Krúpovho sedla bolo násobne viac ľudí ako za celú doterajšiu „vandrovačku”.


A cesta od sedla po Chopok počtami turistov s prehľadom vyhrala. Našťastie sa podarilo túto zvýšenú koncentráciu ľudskej populácie rozptýliť v čase a priestore.


Všetci pravdepodobne túžili navštíviť najvyšší vrchol Nízkych Tatier, nachádzajúci sa od sedla necelý kilometer. A my sme neboli výnimkou. I keď nás táto zachádzka na Ďumbier stála nejaký ten počet krokov, bol to rozhodne skvelo investovaný čas. Nádherné 360-stupňové výhľady nenarušil ani po prvýkrát sa vyskytujúci svieži vietor.

Chvíľku nás sprevádzajúci prírodný živel nám aspoň pripomenul, v akom ročnom období sa zrovna nachádzame. A z väčšej časti kameňmi dláždený chodník na Chopok pripomenul, ako veľmi mi chýbajú prírodné cestičky v iných častiach hrebeňa.


Zrýchleným krokom sa poberáme k druhému dnešnému checkpointu na Kamennej chate pod Chopkom. Ako sa nenecháme dlho ponúkať výberom z jedálneho lístka, tak ani výhľadmi z najnavštevovanejšieho nízkotatranského vrcholu. Tradične krásne prírodné panorámy sú tu doplnené aj o rôzne neprírodné kúsky. Najvyšší čas pobrať sa do divočiny.

Nečakané výhľadové prekvapenia

Cesta na Dereše spočiatku ešte stále udržiava svoj dláždený charakter. Aspoňže výskyt ľudskej populácie sa dá opäť počítať na prstoch jednej ruky. Prechodom poza tento ďalší dvojtisícový vrch akoby sa otvorila brána do iného sveta.

I napriek tomu, že času už vďaka rôznym prestojom nebolo na rozdávanie, zastavujeme každých pár sto metrov, aby sme si tú nečakanú krásu v okolí Poľany mohli zachytiť i prostredníctvom telefónov. Pocit pravého vysokohorského prostredia nám umocňujú i všade navôkol poletujúce čierne krkavce.



Užasnutí a energiou dobití sme ani veľmi nevnímali, že stúpanie na Kotliská nie je zrovna z tých miernejších. Po výstupe do sedielka nás mocne vábi atraktívna žltá značka, smerujúca na opačnú stranu, ako máme v pláne. Nebolo jej našťastie ťažké odolať, naša červená nevyzerala o nič horšie.


Ako som si myslel, že výhľady z Ďumbiera v ten deň nič neprekoná, tak Kotliská boli viac ako dôstojnou konkurenciou. Malá plošinka na trávnatom vrcholku bola dokonalým miestom na pokrm duše, čoho dôkazom nám bol mladý muž, kochajúci sa úžasným nízkotatranským prostredím počas nastupujúcej zlatej hodinky.

Po informácii, ako ešte relatívne ďaleko je náš cieľ, končíme naše rozjímanie a rýchlym krokom postupujeme ďalej. Až kým nestretáme posledný, chýbajúci kúsok vysokohorskej idylky, kamzíky. Tieto krásne tvory, pasúce sa na úbočí Chabenca, nám svojou prítomnosťou pomáhajú dodať sily do pekne výživného výstupu. A udržať tempo nám pomáhala citeľne sa znižujúca teplota.

Epický koniec dňa

Správny mix dopingu dopomohol k úspešnému dosiahnutiu aj posledného dnešného vrcholku. Ale že akého. Výhľady z Chabenca pri zapadajúcom slnku, to je epická záležitosť. Lepšie načasovanie sme si ani nemohli priať. Dokonalá gradácia krásy. Celý zostup až k útulni v sprievode posledných lúčov bol nezabudnuteľný zážitok.

Pred útulňou Ďurková nás čakal uvítací výbor v podobe piatich samojedov a vo vnútri milá pani chatárka, ktorá sa postarala o naše hladné žalúdky. Stávka na kapustnicu bola aj tu skvelá voľba. Bohatšie osadenstvo útulne ale neveštilo pre pokojný spánok svetlé vyhliadky.

Sumár tretieho dňa:

• vzdialenosť - 26,45 km,
• čistý čas - 6:50 hod.,
• nastúpané výškové metre - 1 684,
• naklesané výškové metre - 1 289.

Štvrtý deň: útulňa Ďurková - Donovaly

Spánok podľa očakávania za veľa nestál, ale napriek tomu ráno nepociťujem žiadnu únavu. Vysokohorský vzduch má pravdepodobne zázračné regeneračné účinky. Škoda, že len na fyzický fond, bratove chodidlá už najčerstvejšie nevyzerali.

Veterné hole

Tradičné chutné raňajky, tradičné doplnenie vodných zásob z neďalekého prameňa, kde bolo veľmi dôrazne zmienené, čo sa v okolí pitnej vody nesmie robiť a netradičná spoločnosť pobehujúca po stole. A zákonite tradičná reakcia najedovanej pani domácej. Po stole sa predsa nebehá, ani vonku! Pokarhané samojedy sa s nami so psími očami rozlúčili a my sme sa rozlúčili s idylickým jesenným počasím po opätovnom výstupe na hrebeň.

Azúro na oblohe stále pretrvávalo, takisto i inverzie v údoliach navôkol, jedine vietor akosi nabral na sile. Niežeby sme boli nadšení, že máme možnosť zažiť tento tradičný hrebeňový jav, ale aspoň môžeme vybrať z batohov oblečenie doteraz nepoužité.


Ako som sa večer trocha obával, či môže nastolená krása pokračovať v rovnakom duchu i v posledný deň, výstup na Ďurkovú zahnal všetky pochybnosti. Slovami ťažko opísateľné výhľady na všetky svetové strany len potvrdzovali chýry označujúce nízkotatranskú hrebeňovku za najkrajšiu na Slovensku.

Chvíľku hore, chvíľku dole, prechádzame troje hole. Neďaleko Zámostskej hole vidíme strážcov prírody ukrytých v tereňáku za kosodrevinou. Kúsok pred Latiborskou hoľou sa pre zmenu ukrývame v kosodrevine pred vetrom my, aby sme doplnili zásoby energie. A dokonalý traverzový chodníček okolo Veľkej hole nám v plnej kráse ukazuje našu cieľovú destináciu.

Posledné hrebeňové panorámy

V sedle pod Skalkou zhadzujeme fukerky, vietor aj s prispením kosodreviny utíchol a následný výstup na Košarisko pekne zahrial. Výhľady z tohto vrcholu sa niesli v znamení dokonalej vtáčej perspektívy na Liptovskú Lúžnu či okúzľujúceho nízkotatranského hrebeňa po Chabenec.

V smere nášho postupu nás už vítal posledný významný vrchol poskytujúci 360-stupňové panorámy, Veľká Chochuľa. Výhľady odtiaľto netreba opisovať, výhľady odtiaľto treba zažiť. Opantaní pôsobivými výhľadmi a v sprievode opätovne sa vyskytujúcich krkavcov, stále neopúšťame hrebeňové partie. Na Malej Chochuli dosahujeme polku dnešnej etapy s viac ako priateľným medzičasom k plánovanému odchodu autobusu. Možnože stihneme aj o dve hodiny skorší spoj.

Obojsmerné strminy

S blížiacou sa Prašivou chodník začína kosodrevinou obrastať a „skamienkovatievať”. Brat si nevie tento úsek, vzhľadom na svoje pľuzgiermi obsypané chodidlá, „vynachváliť”. Od vrcholu Prašivej, ponúkajúcej už len obmedzený výhľad, začíname stretať početnejšie skupinky turistov. Najmä našich českých bratov, ktorí prišli svoj štátny sviatok osláviť do našej krásnej prírody.

Došli výhľady, došlo jedlo, došla kríza.

Zostup do Hiadeľského sedla si môže so zostupom do sedla Priehyba ruku podať. Ťažko určiť, ktorému by som udelil turistickú zostupovú „zlatú malinu” nízkotatranského hrebeňa. V tej výstupovej mám však jasno. Tú s prehľadom vyhráva výstup na Kozí chrbát.

Ak bude mať niekto po takmer deväťdesiatich kilometroch ešte prebytok síl, tento strmák ich s určitosťou trochu okreše. Úvodných 500 metrov ubralo nielen zo zásobárne síl, ale aj zo zásob jedla. Ako nám druhý deň chýbala voda, teraz sme pre zmenu prišli o takmer všetko jedlo. Jedna tyčinka musí na Donovaly vystačiť.



Ako človek zočí výhľad z Kozieho Chrbta, hneď zabudne na strastiplnú cestu na jeho vrchol. Donovaly ako na dlani, veľkofatranský hrebeň v pozadí a posledný vrchol pred nami. Skutočnosť, že na Kečku vedie aj cyklotrasa, nám dáva tušiť, že výstup na tento vrchol už nebude bolieť. A tak aj bolo. Nadmorskou výškou už neočarí, zato poslednými výhľadmi áno. Symbolicky na poslednom vrchole padne aj posledná tyčinka, už sa pôjde len na vode.

Koniec hrebeňa, začiatok krízy

Po vnorení sa do lesa to na nás prišlo. Došli výhľady, došlo jedlo, došla kríza. Nohy vlečieme za sebou, stihnúť skorší odchod autobusu je v ohrození. Už som ani nedokázal oceniť „cykloidnosť” lesa. Až príchod do Polianky pomohol trochu prebrať zmysly. A nájdenie stravovacieho zariadenia nám vlialo do žíl potrebnú energiu na zvládnutie cesty domov.

Ako to všetko začalo, tak aj skončilo. Rekonštrukcia cesty v smere na Ružomberok spôsobila také meškanie autobusu, že sme vlak opäť stihli v hodine dvanástej. Keby sme šli pôvodne plánovaným busom, asi by sme spali na Liptove. Kto by to bol na začiatku povedal, že najadrenalínovejšie zážitky budú spojené s dopravou…


Večerným príchodom na Považie naše štvordňové dobrodružstvo končí. Bolo plné dychberúcich výhľadov, jedinečných chvíľ i nezabudnuteľných momentov. Umocniť atmosféru celého treku nám permanentne pomáhalo idylické počasie babieho leta. Vďaka ideálne rozmiestneným ubytovacím zariadeniam nie je ani potrebné nosiť veľkú výbavu. Sám som sa presvedčil, že i s malým batohom sa dajú dosiahnuť veľké veci. A neprestajne ponúkaný vizuálny doping má dopomôcť k tomu, aby celú trasu zvládol prejsť i menej trénovaný milovník prírody.

Sumár štvrtého dňa

• vzdialenosť - 26,46 km,
• čistý čas - 6:10 hod.,
• nastúpané výškové metre - 1 063,
• naklesané výškové metre - 1 668.