Ako ma prekonávanie fóbie z výšok doviedlo až na Gerlach

Aj napriek môjmu strachu z výšok, ktorý miestami prechádzal až do hystérie, som stále chcela ísť vyššie a vyššie. Ako to dopadlo?

Štíty a vrcholy treba zdolávať s pokorou a rešpektom. Vedieť zhodnotiť svoje schopnosti, možnosti a povedať si: „Dnes nie sú vhodné podmienky,“ alebo „dnes nie som na tento výstup ešte pripravený/á,“ je niekedy tá najväčšia frajerina.

Môj príbeh sa začína niekde v mojej hlave, kde sa prevažne rodia všetky nápady, ciele a túžby. Určite to poznáš a máš to podobne. Aj napriek môjmu strachu z výšok, som sa nechcela vyhýbať miestam, ktoré mi nerobili dobre, práve naopak.

Súboj s hlavou je niekedy oveľa horší ako samotná výška

Môj prvý veľký stret s exponovaným skalnatým úsekom na bežnej turistickej trase prišiel na vrchu Ostrá vo Veľkej Fatre. Po krásnom okruhu z Tlstej som ostala sedieť pod vrcholovou skalou a viac ako hodinu som uvažovala, či idem, alebo nejdem. Moja vôľa nechcela dovoliť odísť bez pokusu ísť hore a moje telo vysielalo všetky príznaky paniky. Samozrejme, ako vždy vôľa zvíťazila a aj pomocou môjho parťáka som hore vyšla.

To bola len polovica úspechu, lebo ešte ma čakala cesta nadol. Nakoniec som aj to s nejakou nadprirodzenou pomocou dala. Bola som na seba pyšná. To, čo som si myslela, že nikdy nezdolám, som zvládla. I keď turisti čakajúci v úzkom teréne pre to také pochopenie nemali, súdim podľa výrazov tváre.

Skúsenosť ťa naučí najviac

Na YouTube som mesiace sledovala všetky videá o tom, aké náročné je prejsť napríklad Ostrý Roháč v Západných Tatrách. Povedala som si, že nikdy. Ale opäť moja hlava... Zdolať ho, to bola ďalšia méta. Turistika začínala veľmi krásnym hrebeňom od vrchu Rákoň cez Volovec až na Ostrý Roháč. Veľmi známy hrebeň, čo bolo vidieť aj na množstve ľudí.

Povzbudzovalo ma to, keď som videla, že aj iní to v pohode dávajú, ale na druhej strane som mala opäť trochu strach aj z tlaku, ktorý dokážu vyvinúť na človeka ostatní turisti pri čakaní v exponovanejších úsekoch. A tak sa stalo, došli sme k nástupu na časť s reťazami a opäť prišla hystéria a ja som dostala totálny blok a sekla som sa na jednom mieste asi tak na polhodinu. Našťastie som dokázala zísť do miesta, kde som nikomu nezavadzala. Takto mi išla opäť v hlave veta: „Idem, nejdem...“

Niekedy sa však v živote naozaj dejú zaujímavé veci a prichádzajú nám do cesty ľudia z nejakého dôvodu. Ja som takto pod Ostrým Roháčom stretla známu, ktorá ma pár slovami dokázala namotivovať a spolu sme to pekne prešli, ani neviem ako. Stačilo si vymeniť nohu pri nástupe na skalu a celé sa to odrazu zdalo bezpečnejšie. Takto som zvládla ďalšiu svoju métu.

S jedlom rastie chuť

Toto porekadlo úplne sedí na to, čo sa dialo práve mne. Čím viac sme chodili a skúšali náročnejšie terény, tým viac som premýšľala nad nejakým tatranským štítom, ktorý nie je dostupný turistom bez horského vodcu. Občas som vyslovila toto želanie aj nahlas, pritom vo svojom vnútri som až tak presvedčená nebola.

Nikdy nehovor želania nahlas, lebo sa ti splnia

Dostala som poukaz, na ktorom bolo veľkými písmenami „VÝSTUP NA GERLACH S HORSKÝM VODCOM“. V tej chvíli bolo rozhodnuté, už nebola cesta späť. Lomcovali mnou zvláštne pocity. Celé to umocňovalo dohadovanie termínu, ktorý sme museli presúvať kvôli nepriaznivému počasiu.

Prišiel deň „D“. Predpoveď sa náhle zmenila a išli sme s tým, že uvidíme, ako sa bude situácia vyvíjať. Dramatické to už bolo od úvodu cesty, kde ma nohy odmietli poslúchať už pri prechode rozvodneného potoka nad Velickým plesom. Spadla som tam ako vrece zemiakov, resp. rýchlo som si ľahla. S pomocou horského vodcu som sa pozbierala a pokračovala za svojím cieľom. Jediné, čo bolo pre mňa povzbudzujúce, bolo vidieť, že kondícia je fajn a mám fyzicky na to ísť až hore. Väčšinou sa prvé sito robí už pred nástupom do Velickej próby. Tam väčšinou vodcovia vyhodnocujú, s kým pôjdu hore a s kým sa radšej otočia.

Prvé naviazanie na lano a nástup na skalu

Ani neviem ako a už som bola na skale. Sústredila som sa len na svoje nohy, ruky a slová vodcu. Postupne sme sa v trojici posúvali vyššie a vyššie. Opäť som začala zisťovať, že na videách to vyzeralo oveľa hrozivejšie ako v skutočnosti. Situáciu nám trochu začalo komplikovať počasie, rozfúkalo sa a začalo pršať a miestami sa zdalo, že aj snežiť. Vo všetkých žľaboch začala stekať voda a my sme sa šplhali hore cez prúdy malých vodopádov.

Čím vyššie, tým väčšia hmla. Náš výstup sa začal premieňať na boj s časom. Nebol priestor na oddych kvôli zhoršujúcemu sa počasiu. Moji parťáci si začali pripadať občas ako na nedeľnej omši. Tých svätých, čo som pospomínala... Takto sme makali až na vrchol. Fotka pri kríži bez výhľadov, výmena s ostatnými turistami a rýchlo späť dole.

Hmla pomohla k dosiahnutiu môjho cieľa

S odstupom času hovorím, že žiadna viditeľnosť bola pre mňa vlastne záchranou. Nevidela som tie exponované miesta a hĺbky. Na cestu dole sme zvolili Batizovskú próbu, kde som predsa na rebríku chytila na malú chvíľu stav paniky, ale zvýšený hlas vodcu mi pomohol sa spamätať. Bol to správny prístup, ak by ma niekto milo začal prehovárať, boli by sme tam doteraz. Takto sme sa postupne „pošúchali“ cez tečúcu vodu v žľaboch po zadku a pretraverzovali snehové polia.

Pocit pevnej zeme pod nohami na nezaplatenie

Keď sme zišli k Batizovskému plesu a na chodník, cítila som neskutočné šťastie z toho, čo sa práve udialo. Tento pocit mám hlboko v sebe zapísaný navždy a už teraz viem, že to nebolo naposledy. Od tohto momentu sa vo mne niečo zlomilo a strach pominul. Samozrejme, rešpekt zostáva, bez neho by to bolo v horách nebezpečné.
Toto bola moja cesta zo Strážovských vrchov až na Gerlach.