Povinná jazda tatranského lezca - Obrovským kútom na Kežmarák

Najkrajší kút Slovenska? No predsa legendárny Obrovský kút v 550-metrovej južnej stene Kežmarského štítu, ktorá láka nejedného Tatranca.

V mojich lezeckých začiatkoch, keď som na jednej „VHT-čke” nahlas snívala ako vyleziem Voliu Vežu, ma kamarát vysmial, že si neviem poriadne uviazať osmičku. A to ešte nevedel, že v mojej hlave je už aj Kežmarák. A tak som sa naučila viazať si osmičku poriadne a už sa jednu krásnu sobotu balím do Tatier.

Na ceny lanoviek nadávame, no občas ich oželieme

V noci sa Žilinou prehnala silná búrka a dĺžka môjho spánku nepresiahla ani dve hodiny. Takže už len kráčanie pod nástup dáva zabrať, a to kráčame len zo Skalnatého plesa, na ktoré sme sa vyviezli lanovkou. Pokračujeme po turistickej značke na Veľkú Svišťovku a v prvej veľkej zákrute sa podľa mužíkov odpájame. Tento nástup poznáme, veď sme už liezli Huncák.

Tentokrát však pokračujeme ešte kúsok ďalej. Obiehame sa navzájom s dvomi pármi a trochu tŕpnem, či nejdú do kúta. Jeden párik odbočuje k Spišskej ceste na Huncák a druhý pokračuje s nami. Samozrejme, už nevydržím a prihováram sa. Idú Birkenmajerom, čo je hneď vedľa. Och, ako super, nebudeme sa brzdiť.

Ťahať, neťahať? Stíhame, nestíhame?

Poďme liezť! Veď ak chceme stihnúť poslednú lanovku nadol, už teraz nestíhame. Preto môj plán o potiahnutí aspoň štvorkových, päťkových dĺžok Kristián rýchlo zamieta a ja sa nehádam. Veď kým ja každé tri metre založím, on už je dávno v štande. A tých štandov dnes bude až-až. Podľa topa (nákresu cesty) na vrchol vedie približne pätnásť dĺžok.

Naliezame do prvej dĺžky, pocitovo tak za štyri. Kristián zvolil taktiku štandovania na dĺžku lana, a tak štandujeme len po vlastnom. Aj keď obchádzame erárne štandy, niet za čím banovať. V dĺžkach pod rampou nás nečakajú vŕtané štandy, skôr staršie skoby a nie veľmi dôveryhodné slučky. Tie sa však k stiahnutému topu zídu pre lepšiu orientáciu. Ďalšia dĺžka je pekný rajbas. Na druhom si túto platničku ale užijem.


Na štande pozorujeme, ako pod nami nalieza ďalší pár. Jeden mentoruje druhého, a tak súdim, že ide o horského vodcu. Počula som pár prípadov, kedy horskí vodcovia neboli najmilší na lezcov, a tak sa mi podvedome horší nálada.

Lezecká dvojica postupuje naozaj rýchlo. Na štandoch im to trvá o polovicu kratšie ako nám, a tak ma vodca dobieha na štande. Pozdravíme sa, usmejeme a pustíme do rozhovoru. Robo, obávaný vodca z mojich myšlienok, je neskutočne príjemný chlap. Vlastne si jeho spoločnosť užívam, a to ešte ani neviem, že mi spraví tie najkrajšie fotky.


Času je málo. Aj keď nás Robo pochváli, že lezieme rýchlo, na štandoch nám to trvá dlhšie ako im. Musia nás predbehnúť. A tak predposledné dve ľahké dĺžky pred rampou lezieme súčasne.

Predposledný štand pred rampou je krásna trávnatá polica ideálna na vyprázdnenie mechúra, veď čo ak už nebude príležitosť? Dievčatá, odporúčam tu, ďalšie štandy už nebudú na to príliš vhodné. Horšie je, že som na štande stále s Tomášom, Robovým klientom. Tomáš je fakt týpek, a tak hádžem zábrany nabok. Teda, ak som vôbec nejaké mala, veď tie do hôr nepatria. Trochu mám výčitky kvôli nárazovému vetru.


Chlapci sa vzdialia a my s Kristiánom lezieme rampu na dve dĺžky. Pri pohľade na mňa mi naleje do úst akúsi malú fľaštičku magnézia. Vďačne ju prijímam, dnes vôbec neprestávkujeme.

A je to tu!

Ocitáme sa pod prvou kľúčovou dĺžkou. Sklon sa mení a vyzerá, že chvíľku pôjdeme aj „do kopca”. Tu však problém nemám.


Nepríjemnejší je traverz k štandu bez chytov, označovaný aj ako crux cesty. Verím stupom, na ktoré síce nevidím, ale sú dobré. Miesto tak prechádzam bez väčších povzdychov. Peklo u mňa dnes príde až na záver.


Ide sa do kúta! Ten vyzerá skvostne a ja sa veľmi teším. V jeho strede ja skalný blok, na ktorom sa dá štandovať. Keďže dnes ale lezieme na dĺžku lana, Kristián ho obchádza a lezie až nad kút.


Celý kút si vychutnávam v jeho plnej dĺžke a kráse. Po tento moment som tu dnes prišla. Na jeho konci prichádza ťažšie miesto, kde sa trochu zapotím. Tomáš s Robom už zlaňujú a fotia ma z vedľajšej cesty. Ukážem im, že som „veľké dievča” a bez vzdychania preleziem aj tento druhý bouldrík.

„Když nemůžeš, tak přidej víc, zakřič prostě z plných plic…”

Sme v predposlednom štande, Kristián sa usmieva a ja vzdychám. Som fakt príšerne unavená. Začína peklo. Sú len dve možnosti odlezu zo štandu - kolmo po platni, kde sú príliš malé lišty alebo sokolík sprava, ktorý je úplne mokrý a šmýkajú sa mi v ňom ruky aj nohy. Skúšam oba varianty a ani jedna nezaberá. Sadnúť ani padnúť nepripúšťam.

Takéto lišty bežne leziem na športovkách. No dnes po dvojhodinovom spánku, desiatich dĺžkach lezenia a žiadneho odpočinku ich podržať neviem. V sokolíku treba zas hrubú silu a šťastie, nech ma nešmykne. Bez ďalšieho rozmýšľania použijem posledné zvyšky sily na sokola a po dvoch hlasitých vzdychoch úspešne preliezam tretí, za mňa najťažší boulder cesty.


Ľahším terénom prichádzam k vysmiatemu Kristiánovi, ktorý sa pýta, či sa teším dole na pivko. Ten je ale vtipný, že? Lapám po dychu a hovorím, že nás čaká najmenej osem zlaňákov a tri hodiny kráčania k autu.

Zlaňák alebo vrchol?

Môžeme doliezť na vrchol trojkovým terénom súčasne a následne zísť choďákom. No pre pokročilú hodinu sa rozhodujeme ako väčšina dnešných lezcov v platni. Zlaňujeme. Prvé dva zlaňáky najkrajšou platňou, akú som v Tatrách videla, to je lahôdka.


V treťom sa zhora pozerám, ako Poliaci v rampe spúšťajú kameň, bez ochoty upozorniť tých pod sebou. Kameň sa rúti obrovskou rýchlosťou a ja kričím. Neskoro, Kristián je jasný terč. Po bolestivých výkrikoch dolinou sa s malou dušičkou pýtam do vysielačky, či zvláda pokračovať - áno. Pokračujeme. Voľba 60-metrových zlaňákov nie je tá víťazná. Terén je členitý a lano sa zasekáva. Neskôr volíme už kratšie zlaňáky. Za túto chybu platíme zmeškanou lanovkou.


Počas cesty nadol už po zjazdovke nahlas rozmýšľam, aké by bolo krásne tu mať sneh a lyže.

Pár rád na záver

• Pred plánovaním túry je potrebné si naštudovať nový návštevný poriadok TANAP-u na stránke tanap.sk.
• Pre dĺžku a náročnosť cesty odporúčam využiť lanovku alebo prespať na Skalnatej chate. Toto je však veľmi individuálne. Ak si naozaj kondične zdatný, dáš to aj s nástupom zdola z Tatranskej Lomnice.
• Pre informácie k samotnej ceste, nástupu k nej a zostupu z vrcholu odporúčam stránku tatry.nfo.sk. Podľa stránky je nástup pod stenu odporúčaný smerom k Lomnickému sedlu až po druhú serpentínu a následne doprava. Týmto variantom sme zostupovali. Nástup sme zvolili popod Huncovský štít. Pocitovo obe trasy trvajú podobne.
• V prípade voľby zlaňovania si odporúčam okrem spomínaného sprievodcu naštudovať aj túto stránku, kde sú popísané a pofotené štandy až nadol. Veľká vďaka chlapcom, ktorí sa o tieto zlaňáky postarali.

Zhrnutie

• Názov: lezenie Kežmarský štít - Obrovský kút
• Lokalita: Vysoké Tatry, južná stena Kežmarského štítu
• Typ: tradičné lezenie
• Trvanie nástup/zostup: zo Skalnatého plesa k stene približne 45 min. + 30 min. zostup
• Trvanie lezenia/zlaňovania: 7 - 11 h, (v našom prípade 9,5 h)
• Obtiažnosť: VI-/VI UIAA (pocitovo VI/VI+ UIAA)