Španielske splnenie sna o výške nad 3 000 m n. m.

Dostať sa turisticky do výšky nad 3 000 m n. m. sa môže zdať jednoduché. Napriek tomu sa mi to roky nedarilo.

Nečakane mi túto moju „životnú“ métu splnilo až pohorie Sierra Nevada a jej druhý najvyšší vrchol Pico del Veleta so svojou výškou 3 396 metrov.

Nebudem tvrdiť, že zdolať výšku nad 3 000 m bol môj životný cieľ. Ale bola to jedna z tých túžob, o ktorej som vedel, že sa jedného dňa splní. Samozrejme, bavíme sa o zdolaní tejto výšky turisticky, bez lanovky. Zatiaľ najbližšie som tomu bol už pred veľa rokmi na Triglave a neskôr na Sas de Pordoi. Keď Lenka prišla s plánom ísť do Sierra Nevady, nevedel som, čo od toho čakať a už vôbec som netušil, že nám toto pohorie poskytne takéto super možnosti.

Na poslednú chvíľu

Ako inak, zisťovanie údajov o výlete si nechávam na poslednú chvíľu. Keď mi Lenka oznámi aj plán vystúpiť na niektorý z vrcholov, hovorím si OK, ale to sa musím inak zbaliť. Predpokladal som ľahké túričky a prechádzky jarnou Andalúziou. A tu zrazu stojím pred možnosťou splniť si sen. Akurát že podľa predpovede počasia a webkamier je nad 2 000 m n. m. ešte súvislá, pomerne vysoká vrstva snehu.

Môj plán brať si minimum vecí a chodiť v ľahkých trailových teniskách bol zrazu rozmetaný na kúsky. Lenka je naučená chodiť aj v zime v nízkych topánkach, pre mňa je to ale celkom výzva. Po dlhých debatách a zvažovaní nakoniec aj ja volím nízke topánky. A tak si k svojím trailovkám pribaľujem aj osvedčené, ale dlho nepoužité TX5-ky a bežecké trailové návleky.

Neberiem si žiadny hardshell, pribaľujem len fukerku a vetruodolné nohavice a o mikinu a termoprádlo naviac. No a samozrejme nesmeky. Nechcem riskovať a brať mačky na palubu lietadla. Ešte doma sa dohadujeme, že to nebudeme siliť, ak budú vhodné podmienky, pôjdeme to skúsiť s tým, čo budeme mať. A prinajhoršom sa otočíme.


Lenka na rozdiel odo mňa asi ani nezvažovala verziu, že by sa nám to nemalo podariť. Asi do poslednej chvíle verila, že autom vylezieme až skoro na vrchol, tak ako to videla na fotkách - „Veď tam chodia aj autobusy.“ Všetko mala dopredu naštudované, vedela, kam máme prísť, kedy by sme mali vyraziť, kde sa dá parkovať,... Proste, žena.

Ja prvýkrát zvažujem zrušiť tento nápad už keď nám z autopožičovne pred príchodom odpísali, že všetky autá majú iba letné gumy. A pokiaľ chceme ísť do hôr, máme si kúpiť reťaze.

Sierra Nevada

Deň pred výstupom sa nám darí urobiť pekný okruh na predhorí, pričom celkom dobre vidíme celú plánovanú trasu. A z čoho ma mrazí najviac, vidíme aj príjazdovú trasu pre auto, ktorá vedie cez súvislé snehové pláne. Lenke rovno vravím, že to nemáme šancu na letných gumách prejsť a budeme radi, ak sa dostaneme aspoň do strediska Pradollano. To je vlastne aj základný východzí bod pre návštevníkov veľkého lyžiarskeho strediska, ktoré sa pod Veletou rozprestiera.


Ráno sa nám už obligátne nechce vstať, a tak z ubytka v mestečku Dúrcal vyrážame až okolo desiatej. Prefrčíme okolo Granady a stáčame sa do hôr. Nadmorskú výšku naberáme pomerne rýchlo a čo nevidieť máme Pradollano na dohľad. Samozrejme, vedľa cesty sa objavuje prvý sneh a mne začína stískať polky, kedy niekde zapadneme.

Očumujem kolesá na ostatných autách a nevidím jediné zimné gumy.

Vydychujem si až keď prichádzame na prvé veľké parkovisko v Pradollano. Teda vydychujem si prvýkrát, keďže Lenka ma urputne presviedča, že to máme skúsiť a ísť autom ešte o skoro 400 výškových hore na druhé parkovisko. Veď sneh je len vedľa cesty, na nej zatiaľ nie. Aj keď sa bránim, je mi to houby platné. Vyrážame teda vyššie. A aj keď je asfalt krásne suchý a teplota komfortne nad nulou, je to pre mňa dosť stresujúce.


Keď sa na Collado de las Sabinas v zákrute otáčame o 180 stupňov a mierime ďalej, už po mne zo stresu tečie pot. Vedľa cesty metrové snehové mantinely a ja netuším, kam až dôjdeme, či sa tam otočíme, či niekde nezapadneme. Hlavne sa ale nikde nedá auto zaparkovať a už tobôž nie otočiť a ísť nazad. Takže ísť ďalej je aj tak jediná možnosť. Jediné, čo ma teší, je, že napriek množstvu snehu je asfalt stále krásne suchý a čistý.

Stúpania, sneh a výhľady

Nakoniec sa nám autom bez jediného zaváhania podarí dostať až skoro na Hoya de la Mora vo výške 2 500 metrov. Tu vládne čulý ruch, všade parkujú autá a pobehuje kopa ľudí. Vyvážame sa ešte kúsok vyššie, aby sme sa otočili a autíčko naráža na svoj limit na prvom fliačiku snehu na ceste. Našťastie sa nakoniec vyhrabeme a púšťame sa nižšie, zaparkovať do dlhého radu odstavených áut.

Lenka ma presviedča, aby som to dal inde, ale ja už mám svoje miesto vyhliadnuté, a tak ju nepočúvam. No a jasné, že som mal, lebo žena má vždy pravdu, ale o tom neskôr. Podstatné pre mňa je, že môj stres bol neopodstatnený. Očumujem kolesá na ostatných autách a nevidím jediné zimné gumy. Tu si s tým evidentne ťažkú hlavu nerobia.


Je 11 hodín, slniečko páli a my sa pomaly poberáme pomedzi bobujúce sa deti smerom na Veletu. Malo by nás čakať prevýšenie cez 900 metrov a súvislý pochod snehovým terénom. Pôvodný plán je kopírovať cestu pre autá, ktorá vedie skoro až na vrchol. Ale tá sa celkom zbytočne „hadí“ a chodník je v snehu vyšliapaný priamo. Takže ju nakoniec iba v pravidelných intervaloch križujeme.

Terén zatiaľ stúpa celkom mierne, sneh je pevný a veľmi sa neprepadávame, ale ani sa nám na ňom nekĺže. Občas máme šťastie na vytopené pasáže a darí sa nám kráčať po štrku alebo šotoline.


Prvú psychologickú métu prekonávame vo výške 2 655 metrov. Otáčam sa na Lenku a kričím jej s úsmevom, že už je na Gerlachu. Nechápavo na mňa hľadí, prečo jej oznamujem také hlúposti. Hold, nemá pre moju túžbu po zdolaní 3 000 m n. m. pochopenie. Pre ňu je to len ďalšia pekná túra.

Postupom času sa terén, ale aj rýchlosť vetra dvíhajú a my začíname pomaly vyťahovať z batohov ďalšie vrstvy. Okolo výšky 2 900 metrov nasadzujeme aj nesmeky, sneh už tu je viac primrznutý a začína sa nám v strmších pasážach šmýkať. Do toho mi ale Lenka oznamuje, že jej začína byť zima a už si nemá čo obliecť.

Ako bonus jej pravidelne do topánok padá sneh, keďže odmieta používať návleky. Keď vidím ľudí okolo nás s mačkami alebo snežnicami, zababušených do goráčoviek a páperiek, rozmýšľam, či to oni tak preháňajú, alebo my tak podceňujeme.

3 000 zdolaných, ideme ďalej?

V duchu odrátavam metre do vytúženej méty a začínam sa zmierovať s tým, že to každú chvíľu otočíme. Rozhodne u Lenky nechcem riskovať podchladenie. Na moje prekvapenie sa ale celkom hecla a chce pokračovať, keď už sme tu, ideme stoj čo stoj ďalej. Každú chvíľu sa za ňou obzerám, ale poctivo dupe smerom hore, ani náznak špekulovania s otáčaním sa.

Po hodinke a pol sa teda konečne dostávame na výšku 3 000 metrov a mne od radosti vyhŕknu slzy, som citlivka. Čokoľvek ďalej je už len bonus, ktorý poteší. Zároveň však dúfam, že to dobojujeme až na vrchol. Jednak sme tu pre to prišli, ale hlavne chcem vedieť, ako bude moje telo na túto výšku reagovať. Predsa len, u nás takúto možnosť nemáme a aj pre plánovanie budúcich výletov je fajn vedieť, či nám takáto výška môže robiť problém.

Musím jej pritom intenzívne asistovať, inak by jej mokré aj suché ponožky odleteli vo vetre.

Zhruba vo výške 3 100 metrov sa dostávame do úseku, kde sa stopy rozbiehajú do viacerých cestičiek. Jedna vetva ide vrcholovým hrebeňom, druhá traverzom popod vrchol po zjazdovke a asi päť ďalších nadivoko pomedzi ne. Vyberám si teda jednu tesne popod hrebeň, ale rýchlo to ľutujem. V kopách nafúkaného snehu sa zabáram až po kolená. Nepomáhajú ani návleky, topánky mám plné snehu.

Otáčam sa na Lenku. Návleky síce nemá, ale zato má pohľad, že ma utopí v kvapke vody, ak sa okamžite nevrátime na pevný terén. Obaja teda čo najrýchlejšie preskakujeme kopy naviateho snehu a do pár minút sme nazad na zjazdovke. Samozrejme, „vyšprtkávame“ sneh z topánok. Nesmelo sa pýtam, či to otáčame, ale zatiaľ je stále rozhodnutá ísť ďalej. Vyhrážky zhodením ma zo zrázu ešte neprišli, takže je to fajn.


Fajn to však prestáva byť, keď sa dostávame na koniec traverzu. Tu už je to len strmo hore, priamo na vrchol. Najskôr ideme po zjazdovke, takže terén je ako tak kompaktný a pevný, ale medzi koncom zjazdovky a vrcholom je stále ešte skoro 150 výškových. Stále strmo hore, ale znova sa pomerne dosť zabárame v naviatom snehu.

Hlavne nás ale trápi brutálny vietor. Bez bufky cez ústa sa neviem ani nadýchnuť, kryštáliky ľadu letiace vzduchom bodajú na každé nezakryté miesto. Udržať stabilitu je pri jeho náporoch veľký problém. Pri srdci ma ale hreje, že na konci lanovky pod vrcholom má strážnu búdku horská služba a už aj keby neviem ako zle bolo, nezahynieme tu.

Vytúžený vrchol Pico del Veleta

Po necelých troch hodinách som na vrchole. Robím rýchlo čo najviac fotiek so zloženými rukavicami. Ale hneď mi omŕzajú prsty, a tak sa otáčam a idem kúsok oproti Lenke. Evidentne sa jej v tom vetre ide zle, ale bojuje až do konca. Sme hore obaja, spolu sa tešíme a fotíme.

Dohnali sa oblaky a zakrývajú nám výhľad na Mulhacén. Prosíme miestnych borcov na skialpoch o fotky. Hneď zisťujú, odkiaľ sme, ale ako inak na „Slovakia“ sa veľmi nechytajú.


Po pár minútach na vrchole to otáčame nazad. Vyberáme ale mierne inú trasu, trocha dlhšiu, avšak dostaneme sa skôr na zjazdovku, kde sa nebudeme musieť brodiť mäkkým snehom. Trošku dúfam, že na vrcholovej stanici lanovky bude nejaký bufet, kde sa na chvíľu zohrejeme, bohužiaľ také niečo tu nepoznajú. Lenka teda aspoň sadá na lavičku a mení si ponožky za suché. Musím jej pritom celkom intenzívne asistovať, inak by jej mokré aj suché ponožky odleteli vo vetre.

Obaja si doťahujeme šnúrky a púšťame sa strmákom po zjazdovke dole. Celkom nám to odbúda a pomerne rýchlo sa dostávame na hranicu výšky 3 000 metrov. Vietor je o poznanie slabší a aj slniečko už dokázalo ohriať vzduch. Takže sa postupne začíname rozopínať a zhadzujeme vrstvy.

Nepríjemným dôsledkom toho však je, že aj sneh výrazne zmäkol a zmenil sa na neslávne biele „sračky“. Naše topánky teda dostávajú slušne zabrať, aby nepremokli už aj z vonkajšej strany. Čím sme nižšie, tým však snehu zároveň ubúda. Brutálne poznať, čo s ním slniečko a teplé počasie robí. Rozdiel medzi doobedím a poobedím je výrazný.


Tesne nad parkoviskom sa ešte zastavujeme na vyhliadke pri Monumento a la Virgen de las Nieves. Robíme si posledné fotky a už len zbiehame k autu, znova pomedzi bobujúce sa deti. Aj keď teraz je ich omnoho menej.

Žena má vždy pravdu

Pri aute nás čaká nepríjemné prekvapenie. Ako som sa pri príjazde snažil čím skôr zaparkovať a nepočúval moju drahú, nevšimol som si zákazovú značku za odstavenou dodávkou. Takže nás za stieračom čaká neprehliadnuteľný pokutový lístok. Ako pre nás to máme za 80 €, pri platbe do určeného dátumu len za 40 €. Plánovanú zastávku na jedlo v reštike teda prehodnocujeme a v rámci úsporných opatrení si len pôjdeme kúpiť niečo, čo jej na udobrenie navarím na večeru.


Po 4 a pol hodine sme teda nazad v aute. Spokojní s výletom, spokojní s tým, kam sme došli, ale hlavne, že sme to nevzdali. Odšliapali sme si svojich 950 výškových a 11,5 km. Vysvetľujem Lenke, prečo má tento konkrétny výlet pre mňa takú hodnotu a priznáva sa, že sa na to takto vôbec nepozerala.

Aj pre ňu je to zatiaľ najvyššie položené miesto, ktoré zdolala po svojich, čo jej doteraz vôbec nedošlo. Hádžeme veci do auta, prezliekame sa a vyrážame nazad do nížin. Zajtra nás čaká ďalšie dobrodružstvo, na ktoré sa potrebujeme pripraviť.


Veľmi ma teší, že výška nám nerobila žiadny problém. Ani jeden z nás nemal závrate, problémy s dýchaním, bolesť hlavy alebo nevoľnosť. Myslím, že na zdolanie tejto méty sme si vybrali skvelé a pomerne bezpečné miesto. A aj keď to môže znieť divne, v relatívne ideálnu ročnú dobu.

Celá trasa vedie po okraji lyžiarskeho strediska. Takže stále boli v dosahu nejakí ľudia, ale aj záchranné zložky, čo nám celkom dodávalo istotu. Zároveň sme sa ale nemuseli predierať cez davy ľudí, mali sme svoj pokoj a priestor.


No a počasie. Áno, bola zima, vymrzli sme, vyfučalo nás, možno sme neboli úplne ideálne vybavení. Stále sme však boli v rozmedzí toho, čo sme dokázali v danú chvíľu považovať za bezpečné (pozor, nie komfortné). Keď si predstavím šliapať to v letnom úpeku, bez možnosti niekde sa schovať do tieňa alebo schladiť, vyberám si znova jar a sneh.

Aby som nezabudol, táto oblasť je pomerne obľúbená aj pre rôzne cyklistické zoskupenia. Ešte ráno cestou hore oproti nám zjazdovali jazdci z EF Pro Cycling a kúsok za nimi UAE. Štve ma len, že som si nestihol všimnúť, či tam bol aj Pogi. Zjazdovali ozaj rýchlo.

Zhrnutie

• Názov: Pico del Veleta, Pradollano
• Lokalita: Sierra Nevada
• Značenie: mimo zimu po asfaltke, v zime občas zapichnutá tyč krajom lyž. strediska
• Obmedzenie: podľa všetkého nie
• Obtiažnosť: v zime za slnečného počasia 3,5 - 4/5
• Trvanie: cca 4,5 hod., s prestávkami
• Parametre: 11,5 km/950 výškových metrov z Hoya de la Mora
• Typ trasy: hrebeň, vrchol, okrajom zjazdoviek, možno ísť obojsmerne
• Parkovanie/spoje: parkovať môžeš v Pradollane alebo Hoya de la Mora, pozor na zákazové značky a platené plochy
• Mapka/GPX: sekcia Aktivity