Kysucká magistrála – keď sa romantizmus strieda s avantgardou

Máš overené, koľko dokážeš max prejsť pešo za jeden deň? Ja som sa rozhodol vyskúšať métu 45 km a naplánoval túru po Kysuckej magistrále.

Kysucká magistrála, myslím, nie je veľmi známy pojem. Informácie o tejto trase som začal hľadať, až keď som si ju náhodou všimol na mapy.cz. No a poviem ti pravdu, veľa som ich nenašiel. Nejaký základný článok a inak len zopár skromných charakteristík. To najpodstatnejšie som sa však dočítal: +/- 45 km a 1 800 výškových, ktoré sú pri dobrej kondícii zvládnuteľné za jeden deň. Bolo rozhodnuté, toto je moja trasa na overenie, či zvládnem 45 km v kuse.

Víkendy v druhej polovici mája mali rôzne počasie a hlavne teploty. A tak som nič detailne neplánoval, až kým sa ma Lenka v jeden piatok neopýtala, či to neskúsime v nedeľu. Predpoveď vyzerala priaznivo, ale fyzicky som sa už pár dní necítil na 100 %. Nechcel som to hrotiť, no na druhú stranu ani som nechcel zahodiť takúto príležitosť. Rozhodnuté, ideme to skúsiť, prinajhoršom skončíme skôr.

Kde začať a skončiť

Keďže trasa nie je okruh, dôležité je premyslieť logistiku. Zvažujeme cestovať dvomi autami, jedno nechať na začiatku a druhé na konci trasy a objazdiť to hore - dole. Druhá možnosť, pre ktorú sme sa nakoniec rozhodli, bolo využitie spojov.

Parkujeme v Rakovej pri železničnej stanici, aj keď stanica je asi silné slovo. Proste pri mieste, kde zastavuje vlak, je veľká štrková plocha. Poprípade kúsok ďalej parkovisko pri supermarkete. Lístky na vlak kupujeme online a niečo po siedmej nasadáme na ranný osobák smer Makov. Napriek krátkej vzdialenosti trvá cesta vlakom skoro 3/4 hodinu. Osobáčik stojí v každej dedine.

Krátko pred ôsmou konečne vystupujeme v Makove, zapíname hodinky a ideme na to. Odhad je 12-13 hodín, takže ak všetko pôjde dobre, pred zotmením sme nazad pri aute v Rakovej.

Dejstvo 1 – po prvý pochod asfaltkou

Úvodného 1,5 km sa motáme krajom Makova popod les súbežne s hlavnou cestou, až kým sa na chvíľu nedostaneme aj na ňu. Našťastie premávka je víkendová a my sa po chvíľke odpájame do uličky ostro vpravo a o pár metrov znova ostro vľavo. Obehneme posledných pár domov v prvom stúpaní a sme v lese. Pevná cesta sa mení na šotolinu a nás obkľučuje už len „ticho" lesa, konečne.


Púšťame sa do prvého zo stúpaní a cez osadu U Bugalov sa dostávame na prvý „vrchol“ bez mena. 3 km a 250 výškových. My napriek predpovedi chladného počasia začíname zhadzovať vrstvy. Pokračujeme ďalej rúbaňou po ceste rozrýpanej od lesných mechanizmov. Obchádzame veľké, bahenné mláky a začíname v nich hľadať stopy „obávaného, zákerného a vraj premnoženého“ medveďa.


Nad osadou U Bulov znova vchádzame na úzky chodníček do lesa. Až doma zisťujem, že v tomto mieste nesedí značka na mapy.cz s realitou. Nevadí, chodníček nás totiž privádza k luxusnému posedu s vnadiskom. A ako tento výjav s Lenkou nechápavo pozorujeme, zaznie jej pamätné „Bodaj by sa im scvrkli“. Vyprsknem smiechom a pritakávam, keďže mi v hlave behalo niečo podobného charakteru.


Kúsok pod posedom sa znova stáčame ostro vpravo a hladká šotolinová cesta nás privádza do Sedla nad Bitálovcami. Krátky úsek po starej asfaltke okolo kaplnky a znova vľavo do lesa. Pri kaplnke to spoznávam, pred rokom v zime sme tu počas „tatko“ akcie s kamarátmi parkovali. Chodníček ďalej vedie lesom popod chatu Kmínek k osade Kurnačovka. Aj keď je tu zatiaľ pokoj, je jasné, že cez deň tu musí byť živo. Všade parkujú chalupárske autá, poväčšine s ČR značkami.


Pár sto metrov za osadou sa pri rozcestníku Volarská naša červená značka stáča vľavo, rovno pokračuje zelená. Znova kráčame zvážnicou a okolo stanovíšť krížovej cesty prichádzame k osade Vršek nad Nižným a Vyšným Kelčovom. Tu nám začína prvý, pomerne dlhý asfaltový úsek. Cez osadu zbiehame až na hlavnú cestu do dediny.

Plánovaná zastávka na kofolku v miestnej krčme padá, ešte majú zavreté. Pokračujeme teda ďalej pomedzi roztrúsené domy a políčka. Z každého dvora nás obštekávajú psi, z jedného na nás kuká Emu.

Dejstvo 2 – po druhú hlavnú cestu, už aj s blúdením

Po skoro 3,5 km na asfalte a 11 celkovo sa terén konečne mení. Teda zatiaľ aspoň z asfaltu na tvrdú, hlineno-štrkovú cestu. Stále obchádzame roztrúsené domy alebo malé osady, takže povrch je prispôsobený jazde bežných osobákov.

Do lesa konečne aspoň na chvíľu, vchádzame na méte 12,5 km. Dokonca sa na chvíľu chodník odpája aj zo zvážnice a my skackáme po kameňoch a koreňoch dole strmým kopcom. Konečne „turistika“, bohužiaľ po 500 metroch je znova po nej.

Vybiehame na asfaltku na konečnej zastávke autobusu Korňa Zátoka. Lenka iba nespokojne konštatuje, „Toto je divná trasa“. Keďže sa napájame na protiľahlý svah, asfalt hneď aj končí, no my stále pokračujeme po hladkej šotoline a po chvíľke pokračujeme vyjazdenou cestičkou po lúke. Obchádzame ďalšiu z malebných osád a po rozjazdenej zvážnici stúpame pomaly lesom.

Posledný dážď bol len dva dni dozadu a tak nás teší, že na lesných cestách nie je blato. Zato bahenných jám a obrovských mlák je nespočet.

Blúdime 1. krát

Po prekonaní 14 km nás prvýkrát zachraňuje trasa nahratá v hodinkách. V jednom momente mi zapípajú a hlásia cca 100 m odklon z trasy. Zvláštne, ani jeden z nás si nevšimol odpojenie značky, lesná cesta pokračuje priamo. Vraciam sa teda nazad, až nachádzam nepatrný, slabo vychodený chodníček pomedzi stromy a o kúsok ďalej vidím aj značku.

Vraciam sa nazad a udivene pozerám na úzku štrbinu v húští, kadiaľ by mal chodník viesť.

Stáčame sa teda o skoro 180 st. voči pôvodnému smeru a pokračujeme chodníčkom, ktorý sa po chvíľke, ako inak, mení na lesnú cestu. Nad ďalšou z osád - Škorňov Grúň - musíme prebehnúť kus rozbagrovanou a čerstvo zahrnutou cestou a ta-dá, znova sme na hladkej, šotolinovej ceste, z ktorej sa po chvíľke stane asfaltka.


16 km za nami a stojíme pri smerovníku Korňa Majtánovci. Obchod ani krčma nie sú v dosahu, a tak sa púšťame ďalej, po asfaltke hore dedinou. Po chvíľke vbiehame do lesa, chodník sa z asfaltu odpája na lesnú cestu, teda aspoň na chvíľu.

Striedavo prechádzame lesom a krajom lúky, po čase si znova užívame skromné výhľady. Bohužiaľ v osade Šľahorka sa znova napájame na asfaltku, ktorá sa nad osadou zmení na hladkú zvážnicu. Po dlhej dobe stretávame na trase dvoch turistov, inak je to vlastne pomerne monotónne kráčanie.

Pod osadou U Pupíkov sa trasa znova prudko stáča, v tomto prípade som si to našťastie na hodinkách všimol v predstihu. Odbáčame prudko vľavo a strmou, kamenistou cestou šliapeme lesom. Ponad hlavu nám ide nenápadné elektrické vedenie a my zrazu prichádzame k osamotenému domu v lese. Nechápem, kde sa tu berie a ako k nemu dochádzajú, ale dvor je pokosený a uprataný, takže to tu evidentne funguje.

Keď prichádzame k smerovníku Nad Pupíkovcami, máme za sebou 18,5 km a začíname sa zamýšľať nad zmyslom tejto trasy. Cesta totiž ďalej pokračuje (znova) parádnou lesnou cestou a zvážnicou. Skutočného turistického chodníka sme si zatiaľ veľmi neužili. Príde nám to celé tak trochu na silu vytvorené a pospájané.


Znova iba monotónne kráčame, pri osade Nad Ďurkáčovcami stretávame prvého a jediného bikera, inak sa nič zásadne nemení. Po 20,5 km prichádzame k ďalšej z osád. Táto ale vyzerá novšie, modernejšie. Kostolík a veľký ubytovací komplex. Momentálne však zavretý, takže niečo sladké na pitie stále ostáva len v našich túžbach.

Blúdime 2. krát

Ďalšia z mnohých, prudkých odbočiek nás nasmeruje k osade Rybárie, ako inak štrkovou cestičkou. Pod osadou Rybárie blúdime druhýkrát. Znova mi pípajú hodinky a znova nechápeme, kde sme zišli z trasy. Vraciam sa nazad a udivene pozerám na úzku štrbinu v húští, kadiaľ by mal chodník viesť. Prichádza Lenka a znova len nespokojne konštatuje, že je to divná trasa. Podľa mapy.cz cesta, ktorou sme šli, ani neexistuje, takže nevieme, kam by nás doviedla.


Púšťame sa teda do húštiny, celkom strmým zošupom. Túto pasáž sme si interne pomenovali Medveďovo – Kliešťovo. Chodníček sa po chvíľke napája na starú rozbitú lesnú cestu. Kamene, korene, hlboké rigole. Až sa tešíme na asfaltku, ktorú už tušíme v doline pod nami.

Po 22,5 km sme na hlavnej ceste, ktorú dobre poznám z pracovných ciest do ČR. Vedie z Turzovky do Čiech k stredisku Bílá a Staré Hamry. Kúsok musíme prejsť po hlavnom ťahu a pri smerovníku Klokočov Riečky sa znovu stáčame v pravom uhle doľava.

Dejstvo 3 – má význam pokračovať?

Časť Klokočova Riečky začína malou drevárskou fabrikou, za ktorou sa cesta okolo skladu guľatiny stáča do lesa. Usudzujem, že máme za sebou zhruba polovicu cesty a pýtam sa sám seba, či má význam pokračovať. Lenku to veľmi nebaví a mne to tiež príde miestami dosť nudné. Na druhú stranu si ale hovorím, že som sem v prvom rade prišiel overiť si svoj limit, takže to ukončiť nechcem.


V lese nad pílou pred sebou vidíme celkom strmý svah a novučičký asfalt. Na stĺpe visí oznam, že rekonštrukcia cesty prebehla s podporou... A keďže Lenke dnes „ide slina", dá do pléna uštipačnú otázku, „Aký papaláš má asi hore chatu?“.

Cesta strmou asfaltkou nám dá celkom zabrať a privedie nás k osade U Tuščákov. Hneď na jej začiatku však ostávam celkom zhnusený, keď vidím, aké „utešené“ smetisko si tu miestni na kraji lesa vytvorili. Bohužiaľ na dnešnej trase nie je prvé a ani posledné. V osade sa asfaltka mení na panelku a neskôr šotolinu. Chvíľu kráčame na pomedzí lesa a lúky, míňame roztrúsené osady a sólo domčeky.

Po čase vchádzame znova do lesa a aj keď sme stále na lesnej ceste, teší nás, že je tu konečne úsek, ktorý má aj charakter klasického chodníka. Dokonca by sa dalo povedať, že ideme po hrebeni a tak máme sem-tam pomedzi stromy aj aké-také výhľady.

V jednej časti prichádzame na rúbaň a otvárajú sa nám nečakane fantastické výhľady. Vyliezam na jeden z pňov a žasnem. Po ľavej ruke vidím Lysú horu a Beskydy a pri miernom pootočení hlavy vpravo vidím Malú Fatru od Kľaku až po Rozsutec. Som tak nadšený, že mám znova chuť pokračovať a trasa sa mi páči o niečo viac.


Po skoro 30 km prebiehame okolo smerovníka Hlinené, kde sa pripája modrá značka a pokračujeme smerom k osade Nad Fučíkovcami, kde sa modrá zase odpája. Terén je v tejto časti asi zatiaľ najturistickejší. Dokonca nachádzame prvý pobytový znak medveďa. Staré, vysušené „hounou".

V lese nad osadou U Cudrákov chvíľu váhame ako ďalej. Značka znova ako keby ide divoko lesom, pričom pod nami ide aj strmá, lesná cesta, priamo dole. Vidieť, že je čerstvo rozkopaná a zahrnutá. Do lesa, kde široko ďaleko nič nie je, priviedli elektriku a postavili tu rozvodnú skriňu.

Rozhodneme sa na chvíľu opustiť chodník a zbiehame po rozkopanej lesnej ceste. Na jej okraji nachádzame v jarku odhodený stĺpik s označením „ÚZEMIE EURÓPSKEHO VÝZNAMU“. Príde mi, ako keby sa tu niekomu nehodil. Na chodník sa znovu napojíme pri osade U Cudrákov, keďže sa pripája na cestu, na ktorej už sme. Obehneme niekoľko chát a chalúp a ocitáme sa v časti Jelitov. Tu sme na jeseň parkovali, keď sme šli okruh cez Beskydy. A to znamená jediné - vieme, čo bude nasledovať.

Dejstvo 4 – poďme busom

Máme za sebou 32 km a Lenka v Jelitove túžobne pozerá na bus prichádzajúci z Čadce. Ide však opačným smerom, a tak jej vysvetľujem že by do neho nastúpila zbytočne. Pozerám opatrne na rozpis a našťastie smerom na Čadcu nejde nič. Ja som celkom nabudený a trasu chcem dôjsť. Lenka je znechutená a ubolená, takže by skončila pri prvej príležitosti.

Smerom z Jelitova stúpame k osade Školníkovci po starej známej panelovej cestičke. Slniečko na nás praží, zase nás obštekávajú psi z dvorov, rozhodneme sa dať si v tieni krátku pauzu a niečo zjesť. Keďže akciu som plánoval ja, vyberám z batoha nachystaný domáci chlebík a pizzu. Dúfam, že si Lenku aspoň trocha udobrím. Túžobne mi rozpráva, ako by si dala kofolu a ja jej sľubujem, že jej jednu kúpim hneď, ako sa bude dať, ak teda pôjde ďalej. Po dvoch km sme na vrchole stúpania.

S vypleštenými očami mi hovorí, že som stúpil tesne vedľa vretenice, ktorá sa následne dala na rýchly útek okolo jej nohy.

Obiehame osadu u Školníkovcov a aj osadu Repčákovci a sme na ďalšej asfaltke nad časťou Rakovej s názvom Korcháňovci. Pozerám do mapy a s potešením zisťujem, že by tu mala byť krčma. Chuť na kofolu má nielen Lenka, ale hlavne mi dochádza voda. Takže dúfam, že konečne budeme mať šťastie. Nadbieham si a vysmiaty na ňu volám, že ideme na kofolu, je otvorené. Spokojne do seba lejeme osviežujúci nápoj, k tomu si kupujeme ešte aj radler do zásoby a teta za výčapom mi do fľašky dolieva vodu. Som vybavený - môžeme ísť ďalej, už len 10 km.

Lenka ale na mňa nechápavo hľadí. Predsa, keď pôjdeme dole dolinou po asfaltke, bude to už len 5 km. Na to ale hľadím nechápavo ja. Pokladal by som za klamstvo, ak by som nešiel po trase. Nemám chuť si to skracovať, ani zjednodušovať. Núkam jej teda kľúče od auta s tým, že ma v ňom môže počkať, ak pôjde po asfaltke. Keďže to ale odmieta, rozhodujem, že pokračujeme podľa pôvodného plánu. Bohužiaľ až neskoro si uvedomujem, že som v stave svojho nabudenia podcenil to, ako ju bolia nohy.


Kúsok nad časťou Korcháňovci sa chodník odpája z asfaltky na lesnú cestu doprava. V momente nachádzame medzi stromami ďalšie smetisko a ja sa nahlas rozčuľujem. Nechápem, ako môžeme byť národ tak tupý. Ešte kúsok po cestičke a chodník sa nám zrazu stráca v húštine. V podstate úplne mizne, evidentne je nepoužívaný, zarastený, sú cezeň popadané stromy.

Obchádzame to teda kadejako divoko lesom, až sa nakoniec prebojujeme na ďalšiu rúbaň. Lenže s porastom zmizli aj značky a tak znova netušíme, kade ďalej.

Začínam ľutovať, že sme nešli po asfaltke. S telefónom v ruke hľadám cestu. Cítim, ako ma Lenka zabíja pohľadom, snažím sa tváriť, ako je všetko v poriadku a ako som nad vecou. Po chvíľke konečne na okraji rúbane nachádzam cestičku a mávam na Lenku, aby šla za mnou. Prechádzame cez osadu Kukolanka a okolo plota posledného domu „na divoko" lúkou cez vysokú trávu. Znova musím pozerať do telefónu, aby som vedel, kadiaľ ísť.

Dejstvo 5 - ticho pred búrkou

Lenka zvýskne, mňa trhne a vystrašený sa na ňu otáčam. S vypleštenými očami mi hovorí, že som stúpil tesne vedľa vretenice, ktorá sa následne dala na rýchly útek okolo jej nohy. Sám z toho ostávam celkom vyplašený a ďalej pokračujem tak, že si paličkami prečesávam cestu pred sebou.

Na konci lúky prichádzam k porastu, kde síce konečne vidím značku, ale zároveň vidím, že nemám šancu prejsť. Husté chraštie, popadané stromy, vysoká tráva, podmáčaný terén. Vzdávam sa, rezignujem a ponúkam Lenke možnosť, že ideme nazad a pôjdeme asfaltkou.

Toto ma po skoro 40 km vôbec nebaví, skôr ma to riadne rozčuľuje. Keď si ale predstavím, že sa máme vracať tak, ako sme sem prišli, prehodnocujem situáciu a snažím sa znova hľadať alternatívnu cestu. Obchádzam chraštie zo spodnej strany a „na divoko" sa prebojujem na chodník o niečo ďalej. Lenka ma s kľudom dobieha, prešla tam, kde som to ja chcel vzdať.

Ako laňka sa premotala cez popadané stromy a ani do bahna sa nezaborila. Nechápem, ale som ticho a hlavne rád, že ma ešte neposlala do ... niekam. Každopádne pokračujeme ďalej po ďalších zarastených lúkach a lesíkoch, kde sú síce značky, ale evidentne sa trasa nepoužíva.


Terén sa znova znormalizuje až pred ďalšou z osád s názvom Bzdivonka. Znova sa dostávame na šotolinovú cestičku a ja som dnes za to asi prvýkrát ozaj vďačný. Za jednou zo zákrut sa nám naskytá zaujímavý výjav. Malé stádo ovečiek a starší pánko, čo ich stráži. Do tejto situácie mi ale nepasuje telefón v pánovej ruke a nahlas pustená politická debata.

Aj keď som to už veľmi nečakal, za osadou Prieľač sa púšťame do celkom výživného stúpania. Na krátkom úseku sa vystriedala lúka, les aj rúbaň a my vychádzame na prekrásnej plošinke. Výhľady na všetky strany a k tomu zlatá hodinka. Cítim obrovskú spokojnosť, naplnenie a konštatujem, že toto je najkrajšie miesto na trase. Škoda len, že moja drahá sa so mnou nebaví.


Kontrolujem v hodinkách profil a spokojne zisťujem, že máme za sebou posledné, riadne stúpanie. Pokračujeme hrebienkom v podvečernom slniečku, užívam si výhľady a krásne počasie. Ďalšie úseky sú si veľmi podobné, mení sa len hustota porastu. Kúsok za osadou Kykula začíname klesať krajom lúky smerom k Rakovej. No a keďže značka sa mi v sedle znova stráca, rozhodujem sa Lenku ďalej netrápiť blúdením.

Navrhujem zbehnúť to dole lúkou až do dediny a posledný úsek prejsť po asfaltke. Dĺžkovo síce nič neušetríme, ale terén bude už len jednoduchý. Na môj návrh prichádza iba odpoveď tichom, takže viem, že budem mať čo žehliť.

Obchádzame veľký areál s pasúcimi sa ovečkami a po 45 km sme znova na asfaltke. Tentokrát už vieme, že poslednej. Stačí to len dobojovať k autu, ktoré nás nepoškodené čaká tam, kde sme ho ráno nechali. Vypínam hodinky a ďakujem Lenke, že do toho so mnou šla. Nič na tom nemení ani fakt, že na mňa iba niečo zavrčí.

Spoznaj svoje limity

Zvládli sme to, 46 km a 1 800 výškových za 12 hodín. Najviac ma ale teší, že som to došiel s pocitom, že môžem ešte kľudne pokračovať ďalej. Nabudúce teda vymýšľam niečo o kus dlhšie.

No a čo povedať k trase? Rozhodne nepoviem, že je zlá, alebo škaredá. Šli sme cez malebné miesta, ale rovnako aj cez škaredé. Videli sme krásnu prírodu, rovnako sme ale videli aj kvantá odpadkov, rozsiahle rúbane a zničené oblasti. Ak si chceš vyskúšať dlhý pochod, určite je to dobrá možnosť na skúšku. V prípade potreby budeš mať viacero miest na predčasné ukončenie pochodu.

Ak chceš ale zažiť ozajstnú, dych berúcu turistiku, asi by som ti odporučil niečo iné. My máme z trasy zmiešané pocity. Na veľa úsekoch nám vyslovene prišla ako zbytočná. Jednoducho len nasilu pospájané osady do jednej trasy. Veľa času sme strávili na asfaltkách alebo lesných cestách. Klasický turistický chodník bol vyslovene rarita. Na druhú stranu sme si celý deň užívali samotu. Na celej trase sme stretli dokopy štyroch turistov a jedného cyklistu.


Ak sa bojíš medveďov, celý čas sme hľadali stopy v blate, ale nevideli sme ani jednu. Ako som už písal, jediný pobytový znak bolo párdňové „hovéno". Zato pobytových znakov výskytu ľudí bolo všade extrémne veľa.

Ľudia, neurazte sa, ale sme strašní bordelári a vôbec si nevieme vážiť prírodu, ktorú máme. Keby sme so sebou mali niekoľko fúrikov, naplníme ich všetky len odpadkami priamo z alebo tesne vedľa trasy. Snažili sme sa zberať aspoň to najokatejšie a pri každom prechode okolo smetných košov sme vyhadzovali plné sáčky odpadkov.

Zhrnutie

• Názov: Kysucká magistrála, Makov, Turzovka, Raková, Kysuce
• Lokalita: Kysuce, CHKO Kysuce
• Značenie: väčšinou dobré, ale na pár miestach ozaj zlé, odporúčam offline mapu
• Obmedzenie: bez sezónnej uzávery
• Obtiažnosť: trasa náročná len svojou dĺžkou a prevýšením, terén jednoduchý
• Trvanie: čistý čas cca 10 hod, s prestávkami 12 hod
• Parametre: 46,4 km/1800 výškových metrov
• Typ trasy: hrebeň, vrchol, z doliny do doliny, možno ísť obojsmerne, asfaltky a zvážnice
• Parkovanie/spoje: parkovať môžeš v Rakovej pri stanici, poprípade na vlak nastúpiš už v CA a ak zvládneš, večer došliapeš znova až do CA
• Mapka/GPX: sekcia Aktivity