Beh hrebeňom Malej Fatry za jeden deň

Prebehnúť hrebeňom Malej Fatry bola riadna výzva. Prezradím ti, ako sa táto myšlienka zrodila a ako to celé prebiehalo.

Vždy som bol fanúšikom youtube kanála MTBIKER, ktorý ma na začiatku mojej „bikerskej kariéry“ neskutočne motivoval a aj veľa naučil. Každý týždeň som poctivo čakal na nové videá, ktoré ma podnecovali vyraziť do prírody. Špeciálne som hltal Imrove „bikerské výlety“, ktoré ma vždy nakopli vyraziť na podobný výjazd. Verte či nie, pre mňa bol aj je youtube motivátorom a inšpiráciou. Pred dvoma rokmi som sedel doma a zrazu mi na youtube vyskočilo jedno nezvyčajné video od Imra – Hrebeň Malej Fatry za jeden deň. Najprv som rozmýšľal, či ide Imro prejsť na biku celý hrebeň (keby to bolo dovolené, nečudoval by som sa), ale nakoniec vysvitlo, že vznikol nový youtube kanál MTHIKER. Veľmi ma potešilo, že sa začnú robiť videá a tipy na výlety aj z outdoor prostredia. A práve v tom období vznikla myšlienka prebehnúť hrebeň Malej Fatry za jeden deň.

Motivácia

Nikdy som nebol ortodoxný bežec. Behávať som chodil kvôli kondičke, ale nemôžem povedať, že by ma to nejak extra bavilo. Čaro a radosť z behu mi ukázala až vysoká škola KTVŠ, na ktorej som sa naučil správnu techniku a kde som tiež absolvoval svoje prvé bežecké preteky. Bol to klasický beh po meste, čiže samý asfalt. V tom čase sa vo veľkom rozbiehali preteky Spartan Race, ktoré sa mi strašne zapáčili hlavne kvôli tomu, že sa behá v horskom prostredí a musí sa zdolať množstvo prekážok. Išiel som na všetky typy tratí, ale postupom času moje prvotné očarenie z tohto, pre mňa nového typu behu, vyprchalo a ja som behával čoraz menej.


Po pár rokoch prišla korona, ktorá vyhnala ľudí do prírody robiť všetky druhy športov, ktoré sa dali. Keďže moja priateľka Veronika (ďalej už iba Verča) chodievala behávať, postupne som sa k nej pridal a znovu objavoval radosť z behu. Vždy nás bavila aj turistika. Vtedy sme si začali všímať, že niekedy na túrach podvedome zrýchľujeme, až prechádzame do behu a trailový beh bola skvelá alternatíva, ako sa dostať do hôr ľahko a rýchlo, pretože po asfalte ma beh veľmi nebavil.

Príprava

Nikdy sme neboli žiadny ultra-bežci, ale postupom času sme sa k trailovému behu dostávali viac a viac. Nejdem to tu vychvaľovať do nebies, ale tento typ behu nám doslova učaroval. Po roku pravidelného behania sme sa rozhodli absolvovať niečo veľké, z čoho budeme mať pekné spomienky a zároveň si prvýkrát na vlastnej koži vyskúšame, aké je bežať dlhú trať v horskom prostredí. Imrova inšpirácia nám iba pomohla v rozhodovaní. Nič sme nechceli nechať na náhodu a za základ úspechu sme poňali práve správnu hydratáciu a stravu, ktorá musela byť energetický výživná, ale nie veľmi ťažká. Už pár rokov sa nám osvedčili avokádové tousty s trochou soli a korenia. Ďalej sme si pribalili energetické tyčinky a gély od SIS + tajnú zbraň v podobe gélu s kofeinóm, ktorý nás na cyklistických pretekoch neraz zachránil. Samozrejme, v bežeckej veste nesmeli chýbať ďalšie veci ako náhradné ponožky, okuliare, čelovka, lekárnička atď. Počas behu som zistil, že by sa strašne hodilo mať bežecké paličky, ale načo si to zbytočne uľahčovať, no nie? Premyslieť sme museli ešte jednu dôležitú vec a to, ako sa dostať na náš východiskový bod, keďže sme začínali pri Terchovskej kolibe Diery a končili v Nezbudskej Lúčke. Po mnohých úvahách nám z toho najjednoduchšie vyšiel taxík, ktorý nás stál okolo 20 €.

Deň D - cesta

Obaja sa už ponárame do svojho tempa a priestor na zbytočné reči veľmi nie je.

O 6.00 sme mali v pláne začať beh od koliby v Terchovej a keďže cesta z Liptovského Mikuláša trvá približne hodinu, budíček sme si dali na 4.00. Nasledovali výdatné raňajky. Každý z nás si pod pojmom „výdatné raňajky“ predstavuje niečo iné. Verča klasickú ovsenú kašu a ja poriadnu praženicu. Po raňajkách nasadáme do auta a ešte kontrolujeme, či sme nič nezabudli. Po krátkej rekapitulácii všetkých potrebných veci štartujeme a vyrážame. Asi po hodine sme prišli pred Terchovskú kolibu Diery. Keďže neradi platíme parkovné, snažíme sa nájsť bezplatné miesto, ale čas nás už tlačí, preto sa rozhodneme zaplatiť parkovné pred kolibou. Veď tých 5 € nás nezabije a pri návrate máme po ruke hneď reštauráciu, čo sa ukázalo ako správna voľba.

Ide sa na hrebeň - Rozsutce

Ešte pred behom si dávame banán, „aby bolo šicko v poriadku", a pozvoľna sa rozbehneme smerom na Malý Rozsutec po modrej značke. Po 10 minútach behu sme si uvedomili, že ideme stále po potoku. Vravíme si, že by sme mali stúpať smerom hore, ale my ideme po rovinke. Po krátkom rannom zamyslení sme zistili, že sme sa vydali do Jánošikových dier, a to sme nechceli. Hneď v úvode trasy sme sa museli otočiť a vrátiť sa ku kolibe, od ktorej vedie zelená značka na Malý Rozsutec. Vravíme si, že sme sa aspoň na úvod rozohriali a môžeme začať skutočne behať. Po 10 minútach klusu prichádza prvé stúpanie, po ktorom sa dostávame na peknú šotolínovú cestu. Z nej už krásne vidno celý Malý Rozsutec. Od lúky pomaličky vstupujeme do lesa, v ktorom sa začne stúpanie nepretržité až po Malý Rozsutec. Pokiaľ si niekto myslí, že sme to do strmého kopca behali, je na omyle. Snažili sme sa držať tempo a väčšinu trasy sme kráčali až na vrchol. Terén bol veľmi prudký a kamenistý, takže behať sa v tomto úseku nedá. Tesne pod vrcholom nás čaká najprudšie stúpanie v podobe zaistenej cesty a reťazí.


Po ich prekonaní sa nám z jednej strany otvárajú výhľady na Veľký Rozsutec a z druhej strany rozplývajúca sa inverzia. Keďže je začiatok októbra, z okolitých lesov bolo počuť ručanie jeleňov, čo tiež dotváralo atmosféru.


Kochať sa nemôžeme veľmi dlho, pretože na to, že je október, predpoveď počasia nás varovala, že bude veľmi teplo. A bolo cítiť už od rána. Dávame si krátky „snack" a po červenej značke zbiehame do sedla Medzirozsutce. Pokiaľ niekto bol na Malom Rozsutci, určite vie, že terén je celkom exponovaný a človek musí byť opatrný hlavne z rána, keď sú kamene klzké. Po prejdení najnáročnejšieho úseku sa už dostávame na lúku, ktorú prebehneme celkom rýchlo aj preto, že už o 8.00 je ráno plná turistov.


Po príjemnom behu viac menej po rovinke prichádza ďalšie prudké stúpanie na Veľký Rozsutec, ale nie je už také exponované ako na Malý. V úvode stúpania sme sa zase zamotali, ale po chvíli sa nám podarilo nájsť červenú značku a rýchlym tempom šliapeme na vrch. Tam, kde sa dalo sme bežali, tam kde nie, šli sme rýchlym tempom. Ach, tie paličky by sa v takýchto stúpaniach hodili. Obaja sa už ponárame do svojho tempa a priestor na zbytočné reči veľmi nie je. Prekvapivo rýchlo sme vybehali na Veľký Rozutec, na ktorom sme si dali dlhšiu prestávku a doplnili hladné bruchá avokádovými toustami.


Slnko už naberá na sile, vzduch sa čoraz viac zohrieva a my usudzujeme, že je čas vyraziť. Máme totiž pred sebou ešte poriadny kus cesty. Nasleduje ďalšia exponovaná cesta dole, ktorá je ešte ťažšia ako z Malého Rozsutca. Kým kráčame, zamýšľam sa nad všetkými ľuďmi, ktorých v týchto miestach zasiahol blesk. Keď príde búrka, z Veľkého Rozsutca nemáte kam utiecť a pri horúcom letnom počasí je v poobedňajších hodinách celkom riskantné vyraziť na vrchol. Pred prírodnými živlami som mal vždy obrovský rešpekt, preto obľubujem na túru vyraziť v skorých hodinách, aby som bol poobede už dole. Ak by som mal dať nejaké odporúčanie, najlepšia turistika je práve v septembri – októbri, keď je počasie stabilné a aj výhľady a dohľadnosti sú oveľa lepšie ako v lete. Ale späť k téme.


Pomaly zbiehame do sedla Medziholie a po ceste stretávame pána s kroksami na nohách. Vravíme si, že je celkom odvážny ísť v takejto obuvi hore. Nuž, sto ľudí, sto chutí.

Keď sa obzrieme, uvedomíme si, akú diaľku sme už prešli.

Po chvíli prichádzame do sedla. Aj keď máme dosť vody, v tom teple sa nepije veľmi príjemne, preto hľadáme studený prameň, ktorý by mal byť asi 100 metrov nižšie. Po chvíli sme ho našli, ale nejaký veľký prameň to teda nebol. Nazval by som ho pramienok. No aj napriek tomu poslúžil účelu a my sme si nabrali chladnú čerstvú vodu, ktorá bola potrebná pre ďalší vrchol - Stoh.

Nekonečný Stoh

Keďže budeme stúpať do kopca, nechceme jesť naše avokádové tousty, ale vyťahujeme prvé energetické gély. Veríme, že nám dodajú silu na ďalší pre nás nie veľmi príjemný kopec. Prečo? Mnohokrát sme tu boli na turistike a vždy sme nadávali, že ten Stoh nemá konca, pretože sa oproti jeho ostatným kolegom tiahne veľmi dlho. Veľké stúpanie máme iba na začiatku a pomaly sa dostávame na chrbát Stohu, po ktorom sa dá relatívne pekne bežať, čo využívame a dobiehame stratené minúty. Na vrchol sme zabehli celkom rýchlo a vychutnali si pekné výhľady.


Hore si dávame menšiu prestávku, vyťahujeme avokádové tousty, dopĺňame magnézium a bežíme smerom dole. Kopec zo Stohu je veľmi šmykľavý a strmý a naše stehná a kolená dostávajú pekne zabrať. Ach, tie paličky.

Prvá kríza – Poludňový Grúň – Chleb

Po zbehnutí Stohu pokračujeme na Poludňový Grúň, ktorý tiež vybehneme dosť rýchlo. Horúčava stúpa a keďže patrím medzi ľudí, ktorí ju znášajú celkom zle, po ceste na Chleb zažívam svoju prvú krízu. Nevládzem, začína ma bolieť hlava a doslova sa teším, keď sa dostaneme k lanovke pod Chlebom a poriadne sa osviežim čapovanou kofolou. Obaja sme sa ponorili do vlastného tempa a Verča mi pomaličky uteká napred. Keď mám krízu a niekto ma predbehne, vždy ma to motivuje, aby som pridal. Pomaličky prebehneme vrcholy Stien (severný a južný vrchol) a Hromové.


Výhľady si užívame čoraz menej, pozeráme pod nohy, bežíme a už to nie je až také príjemné ako na začiatku. Situáciu nezlepšuje ani blízkosť lanovky, s ktorou je spojená vyššia frekvencia ľudí. Behať sa stále dá, ale človek na sebe cíti mnoho pohľadov, navyše si musí dávať pozor na každý krok. Úprimne, nečakali sme, že v októbri bude na hrebeni také množstvo ľudí. Čím viac sa blížime k Chlebu, tým viac ľudí pribúda, preto ho iba obehneme a dostaneme sa k vrchnej stanici lanovky.


Pre mňa to je doslova vykúpenie. Okamžite zbadám tabuľku WC a rýchlo si utekám schladiť hlavu k umývadlu, pretože som bol rozhorúčený. Po príjemnom „umývadlovom kúpeli“ mi príde na um doplniť si vodu z umývadla. Keď vyjdem von, oznámim svoj super nápad Verči. Tá sa začne smiať a hovorí, že voda nie je pitná. Čože? Keď sa obzriem, všade na dverách zbadám nápis nepitná voda. Nuž, ja som si to nevšimol, asi tá únava. Tej WC vody som vypil celkom dosť a v kútiku duše dúfam, že ma nepreženie. Nakoniec to dopadlo tak, že nám čerstvú, pitnú a hlavne chladnú vodu načapovali na chate. Vyťahujeme ďalšiu dávku avokádových toustov, konštatujeme, že sme asi v polovici trasy a vravíme si, že to už zvládneme. Po doplnení energie a vody bežíme ďalej popod Veľký Kriváň, ktorý len obchádzame, a pokračujeme smerom na ďalší vrchol - Pekelník. Od týchto miest ľudí na ceste ubúda a beží sa oveľa lepšie. Keď sa obzrieme, uvedomíme si, akú diaľku sme už prešli. Verča usudzuje, že pre ňu prišiel čas na energetický gél s kofeínom, ktorý dokáže v kríze výrazne pomôcť. Ja si ho šetrím na neskoršie, aj keď pociťujem, že sa na mňa valí druhá kríza.

Prebehnutie Veľkého Kriváňa a druhá kríza

Neviem, či to bolo únavou, ale zostup z tohto kopca bol extrémne náročný.

Pred Veľkým Kriváňom som začínal cítiť nohy. Verča po posilnení kofeínom bežala čoraz rýchlejšie, ale moje nohy ma prestávali poslúchať. Na vrchole malého Kriváňa sme si museli dať dlhšiu pauzu, aby si svaly oddýchli. Následne smerujeme na vrch Suchý. Z Veľkého Kriváňa sa to zdá veľmi blízko, ale opak je pravdou. Nohy sú unavené, beží sa čoraz ťažšie a najhoršie je, že začínam chytať kŕče. Od tejto chvíle až po Suchý som zažil asi najhoršiu krízu celej trasy. Bolo veľmi teplo, žiadny vietor, bolela ma hlava, nohy... Vravím si, že to nedám. Mám ale na výber? Z hrebeňa musím pokračovať len ďalej. Aj ja volím „tajnú zbraň“ – gél s kofeínom a utekám ďalej. Veď predsa Verča už je niekde na Suchom. Kým som sa tam dotrepal, gél začal účinkovať, a ja som sa pomaličky dostával do sveta živých. Verte či nie, extrémne mi to pomohlo.

Nekonečný záver - Suchý – Nezbudská Lúčka

Po príchode na Suchý sa mi výrazne zlepšila nálada. No keď som videl, koľko ešte musíme prebehnúť do Nezbudskej Lúčky, nebolo mi všetko jedno. Neviem, či to bolo únavou, ale zostup z tohto kopca bol extrémne náročný. Všade boli korene stromov, strmý a šmykľavý zráz. Naše kolená dostávali pekne zabrať a ku koncu sme boli radi, že sme zišli na relatívnu rovinku, po ktorej sa dalo zbehnúť aj na chatu pod Suchým.


Po tomto zážitku nám telo doslova našepkávalo, aby sme si na chate dali polievku a pivo, ale rozum vravel opak. Ibaže nás ešte čakala dlhá cesta do Nezbudskej Lúčky. Preto sme usúdili, že sa najeme až dole a budeme utekať ďalej. Od chaty pod Suchým stretávame veľké množstvo cyklistov, čo nás prirodzene láka nasadnúť na bike a už sa iba viesť dole.


Navzájom sa motivujeme a pokračujeme ďalej po ceste, ktorá trvá len chvíľu. Potom prichádzame na rázcestie, z ktorého vedú do Nezbudskej Lúčky tri trasy. Keď to spätne píšem, asi najideálnejšie trasa pre naše unavené nohy bola zelená cyklotrasa, ale to sme v tej chvíli nedomysleli a pokračovali dole po červenej značke cez Plešel smerom na Starý hrad. Táto trasa bola pre unavené nohy veľmi náročná a museli sme si dávať dlhšie pauzy, aby sme to ustáli. Po nekonečnom „mordore“ sme zišli na asfaltovú cestu. Zjavil sa vedľa nej potok, čo som okamžite využil na schladenie.


Zbierame v sebe posledné sily a prebehneme až do Nezbudskej Lúčky,kde nás už čakal vopred objednaný taxík. Zaviezol nás až ku kolibe v Terchovej, kde sme mali zaparkované auto. Po príchode do reštaurácie si objednávame zaslúžené jedlo. Naplníme žalúdky a po hodine sedenia nám nohy extrémne zdreveneli a bol problém dokráčať k autu. Nasledovala cesta do LM a reálne sme prišli domov o 22.00, čiže celkom slušná šichta.

Stálo to za to

Každému odporúčam aspoň raz za život absolvovať nejakú dlhšiu trasu, na ktorej si miestami siahne na dno. Bolo to krásne, zároveň vyčerpávajúce, ale v konečnom dôsledku sme radi, že sme si mohli niečo také vyskúšať a získať skúsenosti s dlhším trailovým behom. Ak sa chceš ešte viac ponoriť do tohto nášho zážitku, zdokumentovali sme to aj vo videu.