Štefánikova magistrála alebo záver najdlhšieho slovenského treku

Štefánikova magistrála alebo záver najdlhšieho slovenského treku

Malé Karpaty sú v mnohom nenápadné pohorie, no napriek tomu tu dokážete nájsť množstvo krásnych výhľadov. Tie možno asi najjednoduchšie spojiť za pomoci červenej značky, ktorá tadiaľto vedie do cieľa aj SNPčkarov idúcich z Dukly.

Štefánikova magistrála predstavuje akýsi náprotivok Štefánikovej cyklomagistrály (alebo je to naopak?) a de facto vedie hrebeňom Malých Karpát (ak sa to v týchto končinách dá nazvať hrebeňom . Hoci sa hádam na všetkých internetových zdrojoch dočítate, že vedie od mohyly k mohyle, všimol som si zaujímavú vec, a síce, že popis Cesta hrdinov SNP/Štefánikova magistrála nesie smerovník už v centre Myjavy. Preto budem trasu v rámci mojej „SNPčky“ popisovať už odtiaľto, veď koniec koncov aj kopanice si zaslúžia náležitú prezentáciu .



Štefánikov kraj


Z centra Myjavy vedie červená značka, smer Brezová pod Bradlom, krížom cez cintorín. Zaujímavý začiatok, ale na „červenej“ nič nové, kedysi viedla cez cintorín aj na Dobrej Vode, teraz je už pretrasovaná. Asfaltu sa neviem zbaviť ešte hodnú chvíľu, cesta je lemovaná ovocnými stromami typickými pre kopaničiarsky región, a tak sa aspoň zrána nevarím vo vlastnej šťave, nech žijú horúce letné dni! Tieňa si však veľa neužívam, keďže za Poliankou vychádzam na poriadne rozpálenú lúku, pričom v diaľke sa už črtá Bradlo. Do Priepasného sa klesá ostrým klesaním cez les a ja nechcene ochutnávam pavučiny. Mňam. Kratučká prechádzka dedinou a už aj stúpam k prvej mohyle. Tieto úseky trasy sú ako na hojdačke. Stúpanie je však kratšie, než som si pôvodne myslel. Minimálne mi prišlo kratšie, než keď sa tu obvykle trápim hore kopcom na bicykli. Napriek jeho krátkosti prichádzam nahor dolepený od potu.



Prekvapený zisťujem, že okolie mohyly bolo pomerne dosť očistené od stromov, čím sa otvoril ešte lepší výhľad – od Veľkej Javoriny cez Myjavu, Brezovú pod Bradlom až po Záruby. Vidno veľkú časť „červenej“. Od mohyly sa do Brezovej pod Bradlom klesá „šrégom“,
Na Dobrej Vode si chcem doplniť dobrú vodu, no prameň je suchý.
ale pri parkovisku je chodník akýsi rozbabraný a správny smer sa mi darí trafiť až na niekoľký pokus. Ak si plánujete doplniť vodu v prameni značenom na mape kúsok pod Bradlom, skôr to neodporúčam. Ja som našiel len nádržku, kde plávali rybky. Každopádne Brezová pod Bradlom je odtiaľto skutočne blízko, pričom je dosť dôležité nakúpiť si tu. Najbližší malý obchodík je až na Dobrej Vode a potom až v Ivanke pri Dunaji (jedine, že by ste si zašli do niektorej z dedín blízko pri trase, to už je na uvážení každého, či preferuje ťažší batoh, alebo viac kilometrov v nohách).

Nudné Karpaty?


Úsek až po Havranicu by vám tak mohol pripadať, no nedajte sa oklamať – už tesne za Brezovou treba absolvovať poriadne ostré stúpanie. Tento úsek na Dlhé rovne má u mňa neskromné pomenovanie „peklo Malých Karpát“.



Čas od času sa pomedzi odfukovanie pýtam sám seba, ako tu vôbec môžem jazdiť na bicykli, keď aj na peši mi to príde poriadne strmé, no možno to robí len ten ťažký batoh alebo 650 km v nohách. Ďalší úsek mám v živej pamäti, keďže som tadiaľto išiel na bicykli ani nie pred dvoma mesiacmi a písal report o Štefánikovej cyklomagistrále. No ani krásne štíhle buky, ani pekné výhľady nevedia zahnať krízu, ktorá ma chytá (aby som to objasnil, deň predtým som prešiel 45 km z Vyškovca až na Myjavu). Čo mi však skutočne zdvihlo náladu, bola takáto krásna ľudová tvorivosť .



Keď tadiaľto pôjdete, určite odporúčam krátku zachádzku na hrad Dobrá Voda, ktorý dobrovoľníci pomaly, ale isto, opravujú. Na Dobrej Vode si chcem doplniť dobrú vodu, no prameň je suchý, takže odchádzam s dlhým nosom. V strede obce mám už väčšie šťastie. Nachádzam iný výdatný prameň a šuchcem sa pomaličky ďalej. Vidím búrkové mračná a zaraz sa šuchcem rýchlejšie.



Pripravte sa na to, že vás tu asi bude otravovať veľké množstvo takých tých malých mušiek. Mne osobne počas celej SNPčky zdvíhali tlak. Prvú etapu cez Karpaty sa chystám zakončiť v nenápadnom prístrešku, kúsok za rázcestím Mihalinová, no napokon zasahuje šťastena a končím v útulni, o ktorej som nemal ani páru, lebo nie je ani v mapách. Neskôr ju do mapy pridali, zabývali sa tam kadejakí bezdomovci, a tak je teraz zamknutá – smola. Na Mihalinovej je však plánovaná a schválená výstavba novej útulne, ktorá nám, diaľkovým turistom, určite v týchto končinách uľahčí život.



Do výšin


Keďže som v tej útulni spal na poschodovej posteli bez akýchkoľvek zábradlí, pri každom prehodení som sa kontroloval, či už nie som príliš blízko k okraju. Našťastie som si v noci „nezalietal" a dokonca som ráno vstal celkom čerstvý. Po nočných búrkach je vzduch vlhký a mierne sa schladilo, čo vítam. Bojím sa len o topánky (povedzme, že mám s ich premočením nepríjemné skúsenosti), no aj tie zvládajú brodenie sa rannou rosou k prameňu a nazad. Prichádzam k hlavnej ceste a železničnej trati. Ak by som počkal na najbližší osobák,
Karpaty prinášajú mnoho nečakaných výziev...
za pol hodinku sa rozvaľujem doma na gauči a popíjam chladené pivko, ale predsa len, ešte musím niečo dokončiť. Cez pár hrebeňov a Sokolské chaty sa dostávam k asfaltke pri bukovskom kameňolome. Cesta je tu zaprášená od nákladiakov a ja si zadeľujem krátku pauzu. Zrazu ide okolo vozidlo údržby, ktoré zametá a polieva cestu. Pozerám na auto, pozerám na zaprášenú cestu. Na auto, na cestu. Na auto, na cestu. Rýchlo vykladám batoh na ramená a náhlim sa za autom – keďže ide pomalšie ako ja, nie je ťažké ho dobehnúť. V závese a na čistom vzduchu bezpečne prechádzam cez kameňolom a onedlho sa z cesty odpájam. Čaká ma mierne stúpanie lesom a chvíľu aj lúkou, vzápätí sa napájam na starý známy chodník vedúci od smolenickej železničnej stanice. Koľkokrát som tadiaľto išiel na Záruby, najvyšší vrchol Karpát...



Nečakaná pohoda


Zo Zárubov je to kúsok na hrad Ostrý kameň, no predtým musím absolvovať klesanie po nepríjemnej sutine. Nechtiac schádzam zo značky, pozerám sa do zrázu podo mnou a premýšľam, kde by som sa v prípade pádu s ťažkým batohom zastavil. Ostrý kameň je druhým hradom na trase a je odtiaľto pekný a zaujímavý výhľad na náprotivný Veterlín. Kúsok pod hradom aj na vodnú nádrž Buková a Záhorie.



Strmým klesaním sa dostávam na Brezinky a následne opäť stúpam. Na lúke plaším srnku – inak, vedeli ste, že srnky pri úteku neklusajú, ale odrážajú sa? Ja som sa na tom pohľade smial ešte asi polhodinu . Dostávam sa opäť na širokú šotolinovú cestu, pričom červená turistická značka tu vedie paralelne s tou cyklistickou, mne dávno známou. Nečakajú tu na vás žiadne extrémne prevýšenia, je to taký fajn chill, dá sa chytiť príjemné tempo. V blízkom okolí je najlepšie miesto na prespanie jednoznačne Amonova lúka. Pri výstupe ku nej predsa len naberám niekoľko výškových metrov, no treba povedať, že pociťujem maximálne zadosťučinenie – je tu krásny nový prístrešok (pohodlne sa tam vyspia štyria ľudia, menej pohodlne šiesti), prameň, ohnisko a dokonca aj latrína. Ak budete putovať okolo, určite sa zastavte.



Peklíčko na záver


Kdesi som čítal, že: „V rámci Cesty hrdinov SNP sú Karpaty také peklíčko na záver a vôbec by sa nemali volať Malé.“ Vtedy som sa nad tým len pousmial, veď do Karpát chodievam už poriadne dlho a nikdy ma špeciálne nevyčerpali. No po tomto dni som musel dať danému výroku plne za pravdu. Vstávam veľmi skoro, keďže si chcem na neďalekom Klokoči pozrieť východ slnka. Ak by tu boli rovnako premotivovaní turisti, ako som ja – zo slnka bohužiaľ neuvidíte ani prd, keďže sú tam stromy (možno to zima a opadnuté lístie vylepší). Na druhú stranu mi však Klokoč ponúkol nádherný pohľad na okolité kopce pri východe slnka a potvrdil svoju pozíciu môjho obľúbeného karpatského vrcholu.



Peňaženka cíti, že sa nezadržateľne blížim k Bratislave.
Vápennú od neho delí len sedlo Uhliská. Okrem zaujímavého slnečného divadla si užívam aj trošku rannej filozofie. Inak, cesta na Vápennú mi odtiaľto príde priam nekončená, no radšej takto, ako to šliapať od Sološnice. Znamená to však, že tou strmou časťou musím klesať a je to veru riadny „záhul" na kolená – opäť zisťujem, aké dôležité sú pri takejto turistike palice. Aby toho nebolo málo, dostávam kŕč do lýtka, to mám ja somár za to, že som si včera nedal horčík.



Vypľúva ma to až na asfaltke vedúcej Sološníckou dolinou, no mňa žiadna dolinka nečaká. Predo mnou sa týči hádam najhoršie z karpatských stúpaní na „červenej“, ktoré vedie na Horný vrch v blízkosti zaujímavých Taricových skál. Na asi troch kilometroch sa tu nastúpa 400 výškových metrov a možno si poviete, veď to je nič, ale skúste to ísť s veľkým batohom. Míňam týpka idúceho dole kopcom. Zdraví sa mi s miernym úškrnom a ja ho prepichávam škaredým pohľadom. Ale nuž čo, Karpaty prinášajú mnoho nečakaných výziev a toto je určite jedna z nich.



Obávaným stúpaniam však dnes ešte neodzvonilo, pretože sa dostávam na lúku Čermák a nad sebou vidím vrch Skalnatá. Mamina mi povedala, že pri výstupe budem na niektorých miestach lízať jazykom zem. To, že Štefánikova cyklomagistrála tento vrchol obchádza i tak strmou zvážnicou, mi na nálade nepridáva. Napokon to nie je taká hrôza – stúpanie je síce ostré, no aspoň krátke. V tomto momente by som povedal, že to najhoršie z Malých Karpát je asi za mnou. Nasleduje krátky úsek niekoľkých sedemstoviek, ktoré navštívil aj Cepo v rámci svojho projektu MK700, a potom hajde dole kopcom k starej známej.



Cez Biely kríž k druhej mohyle


Pezinská baba je super miestečko. Dosýta sa tu najete, aj Kofolu vám nalejú, takže hypoglykémia nehrozí. Peňaženka však cíti, že sa nezadržateľne blížim k Bratislave. Ak mi táto časť pred Bielym krížom prišla na bicykli nezáživná, tentokrát tomu nebolo inak – okrem toho sa k tomu pridal ďalší problém, a síce vyschnuté studničky. Keď tadiaľto pôjdete, rátajte s najhorším, že si vodu doplníte až na Bielom kríži, preto odporúčam využiť vodovodné kohútiky ešte na babe. Na Bielom kríži sa Štefánikova magistrála odpája od červenej značky a pokračuje zeleným značením k druhej mohyle.



Tento posledný úsek som prešiel osobitne, keďže moje kroky z Bieleho kríža viedli pôvodne na Devín. Do kopca už mám odrobené, takže sa lesíkom spúšťam k Svätému Juru. Cestou zo zvedavosti odbáčam na Sakrakopec, miesto, kde sa pred niekoľkými desiatkami rokov zrútilo lietadlo a nebudem klamať, nič príjemné. Pri vinohradoch však nachádzam skalný útvar s veľmi poetickým názvom, Krvilačná srna, a hoci ani s maximálnym nasadením svojej fantázie a predstavivosti v tom srnu nevidím, názov ma dobre pobavil.



Onedlho sa napájam na asfaltku (ktorej sa mimochodom nezbavím zhruba desať kilometrov), vychádzam z lesa a predo mnou je nekonečná rovina a vinohrady. S trochou domýšľania by som to v určitých momentoch označil za Toskánsko .



Nekonečná rovina


Pri Svätom Jure míňam pre mňa osobne asi poslednú zaujímavú atrakciu na tejto trase, a síce kaplnku Nanebovzatia Panny Márie. Následne sa stáčam smerom na Ivanku, obchádzam Šúrsky rybník a po chvíli vypadávam na cyklochodník, ktorý ma povedie až do cieľa. Odporúčam obrniť sa obrovskou dávkou trpezlivosti, lebo neuvidíte dokopy nič iné, len nekonečný úzky pás asfaltu pred sebou, bratislavský obchvat po pravej ruke a polia po ľavej. Po chvíli mi to už išlo na mozog. A tak prichádzajú do akcie slúchadlá a troška dobrej muzičky, nech mi cesta rýchlejšie ubieha.



V týchto miestach sú jediné prevýšenia už iba na podchodoch popod cesty, ktoré chodník pretínajú a vo finále most ponad obchvat. To sa už dostávam k úplne poslednému úseku trasy, popri letisku – kto bude mať šťastie, možno mu niečo aj preletí ponad hlavu. Okolie mohyly v Ivanke je pekné a udržiavané, s krátkym stromoradím a všade naokolo kvitnúcou repkou olejnou, alergici, tešte sa.



A čo na záver? Áno, na Slovensku máme dlhšie magistrály, aj také, kde idete pri prevýšeniach dušu vypľuť, aj také, kde stále pozeráte do doliny a môžete si aj oči vyočiť. Takže prečo ísť práve do Karpát? No, z môjho pohľadu možno práve pre to okúsenie tohto štýlu putovania pred tým, než sa vyberiete do tých „veľkých“ pohorí. Predsa len, v drvivej väčšine prípadov tu na vás bude čakať príjemný terén, pri dobrom plánovaní sa dajú vychytať fajn fleky na spanie. A hoci by sa Karpaty mohli javiť ako nezáživné pohorie a aj keď sem chodím pomerne dlho, vždy sa nájde niečo, čo ešte vždy prekvapí. Ale o tom možno nabudúce...

Zhrnutie:


  • Názov: Štefánikova magistrála
  • Lokalita: Malé Karpaty
  • Obtiažnosť: 3/5
  • Trvanie: 4 - 5 dní
  • Vhodné pre deti: nie
  • Parametre: 122 km/3 670 m
  • Typ: hrebeňovka Malých Karpát s finále po rovine, väčšinou chôdza lesom
  • Mapa/GPX: deň 1, deň 2, deň 3, deň 4
report_problem Našiel si v texte chybu?
LukasHarant (Lukáš Harant)
Páči sa ti tento článok? thumb_up21thumb_down report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Momentálne sa tu nenachádza žiaden komentár. Môžeš však zanechať Tvoj komentár.

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Slovenský Everest – slučka z Telgártu

Slovenský Everest – slučka z Telgártu

Výstup na Kráľovu hoľu väčšina z nás pozná hlavne ako najvyššie možné cyklistické prevýšenie na Slovensku a nenechá si ho aspoň raz v živote ujsť. Trasa vedie cez Šumiac, z ktorého sa aj drvivá väčšina turistov rozhodne zdolať náš slovenský Everest po vlastných.
Objaviť nepoznané, aj keď to máme za rohom - Benát

Objaviť nepoznané, aj keď to máme za rohom - Benát

To, čo máme za rohom, poznáme najmenej. Veď inde je omnoho krajšie a svoje okolie máme zunované z každodennosti.
Jarná turistika v tajomnom pohorí Tribeč

Jarná turistika v tajomnom pohorí Tribeč

Pohorie Tribeč ukrýva nielen veľa tajomstiev, ale i mnoho krás. Prekvitajúca a rozmanitá jar tajomných lesov ti so skalnými bralami, krásnymi výhľadmi a históriou poskytne na malom priestore nezabudnuteľnú turistiku.
keyboard_arrow_up