Ohľaduplnosť – dôležitá súčasť pohybu v prírode

Pohyb, zdravý životný štýl, relax, krásne prostredie, psychohygiena... to všetko nájdeme v prírode, no niekedy si zážitky kazíme navzájom. A pritom stačí tak málo.

Ak sledujete aj náš cyklistický portál MTBIKER, zrejme viete, že sme si dali za cieľ šíriť myšlienku ohľaduplnosti. Je to podľa nás spôsob, ako sa „nepozabíjať“ na cestách či trailoch, ale aj ako si užiť hory a prírodu. Prečo? No jednoducho je nás v nej čoraz viac. Stačí sa pozrieť, koľko nových ľudí do nej priniesla korona, nehovoriac o tom, že chodiť do hôr je teraz v móde aj na sociálnych sieťach .

Ľudia sa celkovo viac zaujímajú o šport a outdoor, čo je samozrejme dobre, no všetko má aj svoje negatíva. A zrejme sa zhodneme, že v prírode si chceme užiť nielen šport, ale rovnako „zresetovať“ hlavu, čo sa trochu bije s tým, ak si tam budeme robiť prieky. A nemusia byť vôbec vedomé, veľa z toho sú „neduhy“, ktoré si do prírody nosíme z bežného života.

Pamätajte na jedno pekné slovné spojenie – ticho lieči.

Hovoriť, že všetky smeti si treba odniesť domov, alebo že ničiť značenie a hocičo iné už zdôrazňovať nejdem. Myslím si, že podobné základy slušného správania by mal ovládať aj žiačik v materskej škole a rodičia by to mali neustále hustiť do svojich ratolestí. No nájde sa aj množstvo ďalších vecí, kde by sme mali myslieť viac v duchu ohľaduplnosti. Hneď dodám, že sa nejdem hrať na dokonalého, chyby robí každý. Treba sa z nich poučiť, zamyslieť a zmeniť, čo je v našich silách.

Ticho lieči

Jedným z našich najväčších „nešvárov“ je fakt, že sa neustále potrebujeme rozprávať, neraz prekrikovať. Osobne nie som ten typ, ktorý by do hôr a prírody chodil rád v nejakej väčšej skupine. Uvidíte ma najčastejšie samého, vo dvojici, či trojici s Lenkou a mladým. Tak nejak mám pocit, že čím viac ľudí okolo, tým menej vnímam samotné prostredie.


Navyše, ak by ste nás s Lenkou pri nejakej túre sledovali, možno by sa vám zdalo, že sme pohádaní, pretože sme väčšinu času ticho – nerátam, ak točíme nejaké videjko a hovorím do kamery . Lenže ja ani Lenka nevidíme na tom nič zlé, len ísť, vnímať okolie a nerozprávať pri tom o všetkom možnom. Pri takom skialpe oveľa radšej vnímam, ako podo mnou vŕzga sneh, rytmický zvuk lyžiarky a viazania, alebo ako pracuje telo, nohy, pľúca.


Neraz sa totiž dostávame do extrémov, že prídeme niekam na pekné miesto, napríklad s výhľadom a tam počúvame o pracovných, či iných problémoch ostatných. Alebo sa rozhovor jednej skupiny nesie pomaly celým lesom. Pamätajte na jedno pekné slovné spojenie – ticho lieči. Nehovorím, že treba byť introvert a s nikým sa nebaviť, no určite to ide aj tichšie a s ohľadom na ostatných. Samozrejme, niekedy je dobré dať o sebe vedieť, čo súvisí najmä s divokou zverou. Viac na podobnú tému nájdete vo videjku nižšie. Je síce primárne o jazdení na bicykli, no základné pravidlá platia pre pohyb v prírode celkovo.

Ako ovce

Už som v úvode naznačil, že ľudí v našich horách neustále pribúda a tie sa zväčšiť nedokážu. Dostávame sa potom neraz do konfliktných situácií, pričom dokonalým príkladom sú cesty k horským chatám. Tam sa neraz stretávajú cyklisti, turisti, v zime skialpinisti. Rozdiel v rýchlosti vie byť značný, často čakajú neprehľadné zákruty. Riešenie je pomerne jednoduché a keďže sa venujem všetkým športom, snažím sa vžiť do pohľadu každej skupiny.

Aké je riešenie? Stále treba myslieť na to, že tu nie sme sami. Nielen vtedy, keď vidíme niekoho prichádzať, ale počas celej túry na frekventovanej ceste. Ak idem hore a pomalšie, nechávam miesto pre rýchlejších. Keď je cesta užšia, tak nejdeme vedľa seba, či nebodaj za ruky, ale za sebou a opäť necháme miesto. Ako spomínam vyššie, pracovné a rodinné problémy sa nesnažím preberať pri túre .


Naopak, ak idem na bicykli/lyžiach, som v strehu, najmä ak vidím väčšie skupiny či deti. V strehu však treba byť stále, hlavne ak nevidíte do zákruty. Možno sa vám z niektorých videí zdá, že vodu kážem a víno pijem, teda, že idem rýchlo. No rozdiel je aj v tom, ako človek bicykel či lyže ovláda, a pri tom množstve výletov som nemal jedinú kolíznu situáciu. Či už ako cyklista, turista alebo lyžiar. A neváhajte poďakovať, či sa aspoň trochu usmiať, ak vám niekto cestu uvoľní... budete tak šíriť aj dobré meno .

Samostatnou skupinou sú opäť väčšie skupiny, za čo vo veľkom môže tzv. „stádový" efekt. Ak sa v takej ocitnete, neváhajte trochu upozorniť ostatných, rovnako usmerniť aj vlastné ratolesti. Tie menšie treba neustále sledovať a usmerňovať, čo sa rozhodne nedá, ak za tri hodiny chcete so všetkými okolo prebrať celý svet.

Autom pokiaľ to ide

Na niektoré miesta bicykel alebo lyže nepatria, niekam by možno nemal chodiť ani človek.

Ľudia sú vo svojej podstate pohodlní a dôkazy sa nájdu všade okolo, rovnako aj na horách a v prírode. Veľmi často sa z domu premiestňujeme autom, neraz tvorí úvod dolina... však choď ešte vyššie, ešte vyššie, ideálne až priamo pod kopec, ešte kúsok, nech to máme kratšie. Úplná klasika, ktorá sa pred pár rokmi ešte stratila. Lenže ako pribúda ľudí, pribúda aj áut, ktoré treba niekam zaparkovať. Pripadá mi to občas trochu smiešne, že chceme ísť na turistiku/výlet a pritom nie sme ochotní prejsť niečo „extra“ po vlastných.

Samozrejme, v tých známych lokalitách máte takmer vždy parkovisko, no nájde sa množstvo populárnych miest, kde chýba. Najmä v horských dolinách, kde ešte bývajú pôvodní obyvatelia, prípadne tam majú ľudia chalupy. Tiež by sa vám nepáčilo, keby vám po úzkej cestičke pred domom prejde denne X aut. Odparkujte svojho tátoša skôr, nemusíte sa trepať až na „hranicu zákona“. Môžete to brať potom ako extra tréning a možnosť dopriať si porciu energie navyše . Neraz si ušetríte kopec starostí, najmä v čase, keď je ľudí v horách najviac (víkendy, prázdniny atď.) a nejdete skoro ráno. Kategória „autom až na kopec“ je potom úplne samostatnou, o ktorej sa tu baviť už nemusíme. Možno ste aj sami niekedy zažili.

Príroda nie je len športová aréna

Veľa z vecí, ktoré spomínam vyššie, súvisia aj s tým, že prírodu občas vnímame len ako športovú arénu. Teda miesto, kde prídeme, dáme si do tela, spravíme nejaké PR, KOM či fotku na IG, „pokecáme“ a ideme domov. A rovno sa priznám, že mne sa niečo podobné neraz stalo a občas ešte stane. No ako postupne „starnem“, snažím sa viac vnímať okolie, užívať si nielen pohyb, ale aj prostredie, ticho, pokoj. Veľa z toho človek pochopí, až keď sa mu narodí dieťa a on s ním chce tráviť čas v prírode. Vtedy musí spomaliť a razom sa vynoria všetky detaily.


Na niektoré miesta bicykel alebo lyže nepatria, niekam by možno nemal chodiť ani človek. Niekedy sú pravidlá dosť „nepružné“ a prinajmenšom zvláštne, stačí sa pozrieť len na oficiálne možnosti skialpinizmu u nás či ťažbu alebo výstavbu v národných parkoch atď. No veľká časť z nich má svoje opodstatnenie z hľadiska ochrany a je potrebné ich rešpektovať, tvoria mantinely pre spoločnosť, ktorá stále veľmi často nevie, ako sa tam má správať. Navyše lesov ubúda a divokým zvieratám sa zmenšuje životný priestor. Nevravím, že teraz všetko vyriešime, ale mali by sme myslieť vo väčších súvislostiach.


Ja si myslím, že nateraz aj stačí, nerád by som spadol do kategórie zvanej „múdrosrá...“. Viete, aké písmenko na záver doplniť . Každý spraví občas chybu, alebo vznikne nejaká špecifická situácia. No dôležité je robiť veci z veľkej časti správne, aspoň si to myslím. Téme ohľaduplnosti sa budeme venovať aj ďalej, pri každom športe/aktivite sa nájde ešte viacero detailov, veď len taký skialp či lezenie má svoje špecifiká. Rovnako aj v našom MTHIKER tíme sme veľmi odlišní, no práve ohľaduplnosť by nás mala vo veľkej miere spájať.


Tým, že nakupujete u nás v MTHIKER shope, podporujete nielen tvorbu obsahu, ale rovnako podobné aktivity a ich šírenie. Ak sa vám myšlienka ohľaduplnosti páči a radi by ste pomohli s jej šírením, nájdete u nás aj tričko s hlavným motívom. A samozrejme, budem rád, ak svoj názor či skúsenosti vyjadríte v komentári pod článkom. Užívajte si leto.