Slovinsko - krajina vodopádov, tyrkysových riek, nádherných jazier a hôr

Nádherné vodopády, priezračné a tyrkysové rieky, jazerá, rokliny, hory a mnoho ďalšieho… To je pre mňa Slovinsko.

Po absolvovaní dvoch roadtripov po Slovensku sa nám zažiadalo ísť pozrieť nejakú inú krajinu. Pozdávalo sa nám Slovinsko a výhodou bolo, že to autom nie je veľmi ďaleko. Tak sme pripravili plán cesty, vymedzili sme si základnú trasu, pozreli kempy a mohli sme vyraziť.

Čaká nás dlhý deň…

Vyrážali sme veľmi skoro, už o 4 ráno, aby sme v Slovinsku už stihli pozrieť nejakú lokalitu. Cesta bola pohodová, v Rakúsku sme išli celý čas po diaľnici, takže cesta ubiehala. Našou prvou zastávkou v poobedňajších hodinách bola roklina Vintgar neďaleko jazera Bled. Nachádza sa na okraji mestečka Podhom. Bola to príjemná a nenáročná prechádzka krásnou roklinou, ktorá bola zabezpečená drevenými lávkami. Vstup bol spoplatnený - 7 €. Rieka, ktorá túto roklinu vytvorila, bola divoká a vodnatá. Ale to bola len malá ochutnávka oproti tomu, čo nás čakalo. Celý okruh nám zabral pohodovým tempom so zastávkami na fotenie necelé 2 hodiny.


Ďalšou zastávkou bolo jazero Bled, kde sa zvyšok partie, okrem mňa, okúpal… podľa mňa bolo vonku chladno na to, aby som vliezla do vody (ako som spomínala v minulom článku, otužilec zrovna nie som). Bled je známy svojím ostrovčekom, na ktorom sa nachádza kostolík a takisto Bledským hradom z obdobia stredoveku, ktorý sa týči priamo nad jazerom a je považovaný za najstarší slovinský hrad. My sme sa vybrali na nenáročný okruh Malou a Veľkou Osojnicou, z ktorých bol nádherný výhľad na celé jazero a jeho okolie. S oddychom na výhľadovej lavičke na Veľkej Osojnici nám to zabralo taktiež necelé dve hodinky.

Nocľah v Slovinsku? Na divoko určite nie!

Chceli sme ešte stihnúť pozrieť vodopád, ale na to nám už nezvýšil čas, tak sme to posunuli na ďalší deň. Ostávalo vybrať nocľah. Zo Slovenska sme boli zvyknutí spať aj na „divoko“ mimo NP. Šli sme to skúsiť aj v Slovinsku. Našli sme si za dedinou pekné miestečko, schované v lese, mimo ciest, mimo dediny, mimo civilizácie. Začali sme si pomaly vybaľovať veci a stavať stany.

Úzke cesty, strmé zrázy, množstvo serpentín, prudké stúpania a klesania...

Neprešlo asi ani 15 minút a započuli sme auto, ktoré šlo po lesnej ceste. Trochu sme spozorneli, ale vravíme si, že pravdepodobne tiež nejakí výletníci. Auto zastalo a vyplo motor. Pozeráme, policajti. Ach! To snáď nie je možné... Keď prišiel policajt, zmeraveli sme, lebo súdiac podľa jeho pohľadu, bude to zlé… ale našťastie bol pán policajt milý a vysvetlil nám, že tu stanovať nemôžeme, aj keď sme mimo NP. Pokutu nám neudelil, ale vravel, že ak by prišiel ráno, boli by to stovky eur, fúú. Poradil nám kempy v okolí, rozlúčil sa a odišiel. Nám neostávalo nič iné, len si zbaliť naspäť veci a ísť hľadať kemp. To by nebol žiadny problém, kebyže nie je už po pol 9 večer a kemp, ktorý nám poradil policajt, bol plne obsadený. Tak som si spomenula na jeden kemp, ktorý som poobede cestou k Bledu zahliadla. Tam nás našťastie uchýlili.


Stany sme stavali asi o 22:00, mali sme už celkom aj dosť, od rána, od 4... Kemp Šobec, ktorý bol naším prvým nocľahom, bol naozaj perfektne vybavený a luxusný. Mal vlastný obchod, reštauráciu, bar, kvalitné sprchy a WC. Noc nás vyšla 23 € na osobu, čo mi prišlo veľa na to, že tam len prespíme jednu noc vo vlastnom stane, ale ako vravím, kemp bol vybavený naozaj ukážkovo, takže koniec koncov bol pomer kvality a ceny prijateľný. Ponaučenie z prvého dňa – v Slovinsku sa neoplatí kempovať len tak na divoko, hoci sa nenachádzate v národnom parku ani v chránenej oblasti.

Triglavský národný park

Ďalšie dva dni sme sa pohybovali v jedinom slovinskom národnom parku – Triglav. Rovnomenné pomenovanie má aj najvyšší vrch Slovinska – Triglav (2 864 m n.m.). Legenda hovorí, že toto pomenovanie dostal podľa boha s tromi hlavami, ktorý žije práve na tomto najvyššom vrchole Slovinska. Druhý deň sme začali vodopádom Peričník, ktorý je situovaný JZ od mestečka Mojstrana. Nachádza sa rovno nad príjazdovou cestou, ale treba k nemu trošičku vyšliapať strmým kopcom. Vodopád má dve časti. Spodný vodopád, ku ktorému prídete ako k prvému, je mohutnejší a dlhší, než ten nad ním. Ale výnimočnosť oboch vodopádov spočíva v tom, že sa dá prejsť poza padajúci prúd vody a ocitnete sa „za vodopádom“. Od vodopádov bol aj pekný výhľad do doliny pod nami.


Jazero Zelenči bolo našou ďalšou zastávkou. Ide o rašelinisko s nádhernou tyrkysovou farbou, v ktorého pozadí sa vypínajú štíty Júlskych Álp. Nachádza sa západne od obce Podkoren, neďaleko Kranjskej Gory a parkovisko je pár minút od jazera. Pohybovať sa môžete len po drevených chodníčkoch, aby sa nenarušil jedinečný biotop tohto rašeliniska.

Bledský koláčik

Ako ďalšie nás privítalo jazero Jasná. Tu už bolo cítiť komerčnejší charakter, ale napriek tomu bolo krásne. Bolo tu pomerne dosť barov a podnikov. Bolo citeľné, že sa nachádza rovno pri hlavnom ťahu na jedno z najznámejších cestných sediel – sedlo Vršič. Jazierko sme si obišli a keď sme prechádzali popri jednom bare, tak som zbadala nádherný obrázok koláčika, ktorý niesol názov Bledský krémový rez. Vyzeral neodolateľne, takže som si ho objednala a musím povedať, že bol fakt vynikajúci. Až doma som si potom prečítala, že je to slovinský národný koláčik, ktorým sa Slovinci pýšia a ktorý nesmiete pri návšteve tejto oblasti vynechať. Tak ešte šťastie, že som si ho dala .


Pri jazere som sa pozrela na mapu, kam bude naša cesta pokračovať. Cestu mi ukazovalo priamo do hôr, ktoré boli nad jazerom. Nechcelo sa mi veriť, že tam ide asfaltka. Ale neskôr sme sa presvedčili o tom, že tá asfaltka tam naozaj vedie. Avšak veľmi zážitková. Úzke cesty, strmé zrázy, množstvo serpentín, prudké stúpania a klesania. Taká bola cesta do sedla Vršič. Tu sme si dali pauzu na obed. Bolo tam viacero lavičiek a stolov, kde sa dalo posedieť a oddýchnuť si. My sme jeden zo stolov využili ako našu „kuchynku“ a navarili sme si cestoviny. Vôňa jedla k nám prilákala ovce, ktoré prišli až ku stolu a zopár cestoviniek nám ukradli. Ovečky boli pustené všade v okolí a pásli sa na tunajších lúkach.


Zo sedla Vršič sme mali naplánovanú túru na Malú Mojstrovku, avšak časovo sme to nestíhali, tak sme museli vymyslieť alternatívu. A, popravde, keď sme sa pozreli, kadiaľ vedie turistický chodník, ani sa nám tam veľmi nechcelo ísť… chodník viedol zrazmi, kde bolo plno sutiny, ktorá sa zosúvala. A nie všetci zo zúčastnených majú radi výšky . Takže namiesto tohto vrcholu sme zvolili rovnomenný vrchol Vršič, na ktorý cesta trvala sotva hodinku. Napriek tomu, že nebol vysoko, boli odtiaľ nádherné výhľady na okolité hory.


Odtiaľ sme pokračovali rovnako zážitkovou cestou autom na juh a po ceste sme sa zastavili v dedinke Trenta, ktorá sa nachádza pod sedlom v obkolesení hôr. Tu nám už pomaly začínalo pršať, tak sme sa poponáhľali späť do auta.


Neskôr prišla silná prietrž a poriadne zlialo, to sme už našťastie sedeli v aute. Našou ďalšou zastávkou bola svetoznáma a nádherne tyrkysová rieka Soča. Myslím, že nikto, kto zamieri do Slovinska, túto rieku nevynechá. Keďže za ten čas, kým sme prišli autom k Soči, dážď neustal, museli sme ostať chvíľu sedieť v aute a počkať, kým aspoň zoslabne na intenzite. Potom sme už mohli vyraziť na okruh Velika Korita Soči.

Čistejšie rieky s priezračnejšou vodou, než tie v Slovinsku, som ešte nevidela.

Vďaka tomu, že už bolo k večeru a bolo po daždi, sme nestretli takmer žiadnych turistov. Chodník viedol ponad roklinu, ktorú si Soča vyhĺbila. Farba vody bola neuveriteľná. Poplatok tu nebol vyberaný žiadny, keďže chodník nebol nijako istený ani spevnený a občas bolo treba naozaj dávať veľký pozor, pretože jeden zlý krok a leteli by sme do rozbúrených vôd Soči. Soča je známa nielen vďaka svojej krásne priezračnej tyrkysovej vode, ale aj ako raj raftingu, o čom sme sa presvedčili na vlastné oči, keďže sme sa aj ďalšie dni pohybovali popri Soči a vždy sa po nej plavilo množstvo raftov.

Ďalšia noc znova s obavami

Keďže už bol večer, šli sme do vopred vyhliadnutých kempov pri sútoku Soči a Koritnice pri meste Bovec. Nachádzajú sa tam rovno tri kempy na jednom mieste – Camp Liza, Camp Kovač a Camp Vodenca. My sme spali v kempe Kovač, kde noc vyšla už len na 12 €/os. Keď sme prišli do kempu, znova nám začalo pršať, takže sme zase sedeli v aute a čakali, kým budeme môcť rozložiť stany. Lenže pršať neprestávalo a neprestávalo, a tak sme rozmýšľali, čo teraz. Neďaleko miesta, kde sme mali postaviť stany, bol altánok pre návštevníkov kempu. Tak sme stany postavili tam, aby do nich nenapršalo a potom sme ich už len preniesli a zakolíkovali do zeme. V noci prišiel veľmi silný lejak, taký som v stane ešte asi nezažila. Popravde, trošku som sa obávala, či to stan vydrží a či sa ráno nezobudíme v mláčke… Prekvapivo, ani kvapka v stane!

Ale teraz nastala otázka, čo so stanmi? Boli kompletne mokré... zbaliť ich a večer použiť mi nepripadalo reálne, keďže všetko by nasiaklo vodou. Rozhodovali sme sa, či ostaneme v tom istom kempe, aby sme ich nemuseli zložiť alebo budeme musieť nájsť normálny nocľah. Taktiež nám napadlo, že ak bude cez deň pekne, tak ich viackrát rozložíme a vysušíme. Nakoniec posledná možnosť sa ukázala ako najlogickejšia. Z kempu sme ráno priamo (bez presunu autom) vyrazili na ďalší okruh okolo Soči, ktorý nám zabral asi hodinu. Neviem, či to bolo nočným dažďom alebo tým, že bolo ráno, ale počas celého okruhu sa nad Sočou udržoval jemný opar, ktorý vytváral zaujímavú a tajomnú atmosféru.

Vodopády, vodopády a znova samé vodopády

Po okruhu rieky Soča sme sa už autom presunuli k obci Plužna, kde sme zaparkovali a išli sa pozrieť na vodopád Virje. Vodopád mi pripomínal náš slovenský vodopád v Lúčkach. Tu sme prvýkrát roztiahli stany a trochu ich vytrepali. Naším ďalším cieľom bol majestátny vodopád Boka. Už na fotkách vyzeral byť mohutný.


Zaparkovali sme auto a obzrela som sa smerom, ktorým by sme sa mali vydať. A v tom som zbadala vodopád… bola som ohromená. Už z tej diaľky bol fakt obrovský, či už výškou, šírkou alebo množstvom vody. Veľmi som sa tešila ako k nemu pôjdeme bližšie a vyššie. Túra tam a späť nám trvala niečo cez 2 hodiny. Cestou hore nás chytil znova dážď, párkrát aj zahrmelo. Čím bližšie sme k vodopádu boli, tým bol majestátnejší.


Bol vysoký cca 100 m a šírku dosahoval 30 m. Pre porovnanie, vodopád Skok vo Vysokých Tatrách má výšku 30 m, tento bol 30 m široký. Ten dážď mi už miestami začínal liezť na nervy, ale vďaka daždivému počasiu sa nám naskytli nádherné výhľady do doliny Soči, ktoré by sme za slnečného počasia nevideli.


Po vodopáde Boka sme šli k ďalšiemu vodopádu, ktorý nesie názov Kozjak (áno, Slovinsko má vodopádov naozaj dosť). K nemu už išla znova upravená cestička, zaistená drevenými lávkami, takže tu už bol vyberaný aj poplatok 5 €. Vodopád bol uzavretý v skalnej stene v takmer úplnej tme. Cestou z vodopádu sme sa zastavili pri jednom mostíku, odkiaľ sme pozerali na rafty a ľudí, ktorí splavovali Soču. Takisto bolo v diaľke vidno, ako skáču zo skál do vody alebo lezú po lane ponad hladinu. Vyzeralo to, že to v Slovinsku na vode fakt žije.


Pri aute sme znova roztiahli a vytrepali stany a nechali ich chvíľu na slnku. Cestou do kempu sme si z cesty všimli veľký pamätník, tak sme sa k nemu išli pozrieť. Bola to Italijanska kostnica nad Kobaridom. Bol to pamätník pre talianskych vojakov, ktorí padli v prvej svetovej vojne v týchto miestach. Je to jediný taliansky pamätník, ktorý udržiava Taliansko a nenachádza sa priamo na ich území.


Tretiu noc sme strávili v Camp Siber, ktorý vyšiel len na 10 €/os. Kemp sa nachádza v meste Tolmin pri rieke Tolminka, ktorá sa neďaleko kempu vlieva do Soči. Večer v kempe začalo znova pršať, ale stany už boli našťastie postavené.

Ďalší deň zase v znamení dažďa

Ráno nás čakala roklina Tolmin, ktorú vytvorila už spomínaná Tolminka. Zase sme museli čakať v aute na parkovisku, pretože znova lialo. Keď dážď zoslabol, tak sme sa vybrali do rokliny, pretože nás už aj tlačil čas a nemohli sme si veľmi dovoliť dlhšie čakať. Avšak vďaka tomu, že pršalo, v rokline takmer nikto nebol a malo to jedinečnú atmosféru. Roklina bola zaistená mostami, lávkami, takže opäť sa vyberal poplatok, tentokrát 8 €.


Roklina bola veľmi pekná a hlboká. Okruh nás zaviedol v závere až na samotný vrchol rokliny, kde sme z mosta videli až na dno rokliny, kde sme začínali okruh. Okruh roklinou zabral asi hodinku a pol.


Potom sme už autom pokračovali ďalej na Predjamsky hrad, ktorý je zaujímavý tým, že je vytesaný do skál. Prehliadku hradu sme neabsolvovali, pretože už nás čakala Ľubľana. Tam sme sa pomotali po centre mesta. Mesto bolo veľmi pekné a bolo tam množstvo kvetov. Ľubľanou sa náš výlet v Slovinsku skončil, nasledovala výmena aktívneho oddychu za pasívny na pláži v chorvátskom Rabe, kde sme strávili ďalšie 4 dni .

Oplatí sa Slovinsko navštíviť? Jednoznačne áno!

Slovinsko ako také hodnotím ako krásnu krajinu. Pohybovali sme sa na severe, resp. severozápade, v Triglavskom národnom parku alebo v jeho okolí. Nikde nebolo vidieť žiadne odpadky, či už v mestách alebo v prírode, riekach a pod. Čistejšie rieky s priezračnejšou vodou, než tie v Slovinsku, som ešte nevidela. Nielen Soča, o ktorej sa všeobecne vie, že má nádhernú priezračnú vodu, ale aj jej prítoky a takisto ďalšie rieky boli krásne a čisté. Bola to naozaj pastva pre oči. O Slovinsku sa hovorí, že je na kempovanie ako stvorené… o tom sme sa presvedčili, že je to tak, pretože kempy boli na každom kroku a boli na vynikajúcej úrovni. Turistiky a úseky, kde chodníky neboli upravované ani nijako zaisťované (napr. Velika korita Soči) spoplatňované neboli, naopak tam, kde boli drevené lávky, mostíky atď. už spoplatňované boli.

Počasie nám zrovna neprialo, nemali sme dňa ani noci, ktoré by boli bez dažďa. Občas to už bolo na nervy, avšak, asi aj práve vďaka tomu sa nám podarilo navštíviť všetky miesta, ktoré sme si vytýčili (neboli preplnené ľuďmi, nebol problém zaparkovať atď.). Takže, koniec koncov, sme boli za ten dážď aj vďační.