Hrebeňom divokých Polonín

Hlboké pralesy ďaleko od civilizácie, divočina a tmavá obloha plná tisícok hviezd... To sú Poloniny, náš najvýchodnejší národný park.

Národný park Poloniny sa nachádza na severovýchode Slovenska, okres Snina. A má teda čo ponúknuť. Nie sú to však „klasické“ vymoženosti v podobe horských chát, ktoré ponúkajú možnosť občerstvenia a nocľahu. Ak hľadáte ticho, pokoj, „ozajstnú divočinu“ ďaleko od ľudí a najtmavšiu nočnú oblohu na Slovensku, Poloniny sú tu pre vás.

Môj domov

Poloniny sú pre mňa domovom. Stále sa tu rada vraciam. Či už na vrcholy hlavného hrebeňa – Kremenec, Riabu skalu, alebo Ďurkovec, ktoré som prešla osobitne v rôznych ročných obdobiach, tak aj len tak, do okolia tejto krásnej lokality. Pred rokom som si povedala, prečo neprejsť vrcholy hrebeňa naraz v rámci dvojdňovej hrebeňovky? A tak sme zo Sniny vyrazili do obce Runina. Najčastejším východiskovým bodom turistík do Polonín je najvýchodnejšia obec Slovenska, Nová Sedlica. My sme si ju však tentokrát vybrali ako konečný cieľ.

Ako sa do Polonín dostať?

Do Sniny alebo do Stakčína sa viete dostať vlakom a odtiaľ pokračovať autobusom. No najlepším spôsobom dopravy v tunajšom kraji je auto, keďže autobusové spoje smerom do Novej Sedlice sú poslabšie. Zaujímavosťou je bývalá obec Ruské, ktorá bola vysťahovaná z dôvodu výstavby vodárenskej nádrže Starina. Dá sa do nej dostať cyklochodníkom zo Stariny alebo po modrej turistickej značke z Runiny. Z Ruského sa vieme cez Ruské sedlo tiež napojiť na hlavný hrebeň po modrej. My sme sa vybrali z Runiny po zelenej značke smerom na Sedlo pod Ďurkovcom. Na konci Runiny sa nachádza malé parkovisko s altánkom. Tu sme zaparkovali a vydali sa na túru. Pohľad na hrebeň ma ale nepotešil, teda vlastne hrebeň som nevidela vôbec pre mraky a hmlu. Ani teplota nebola bohviečo – niečo okolo 14°C, v auguste som čakala trošku viac, keďže počas výstupu na Ďurkovec vo februári bolo asi 12°C. Darmo, počasie je nevyspytateľné, ale nevadí, bundu máme, ide sa.

Tri studničky

Neďaleko za obcou sa oplatí na chvíľu zísť zo zelenej značky smerom doprava, k lokalite Tri studničky. Názov neklame, naozaj sa tu nachádzajú tri pramene, ktoré sú krásne upravené. Okrem toho tu nájdete aj malú kaplnku s lavičkami a zvonicu. Ide o pútnické miesto, kde sa mala zjaviť malému chlapcovi Panna Mária.


A vtedy som zbadala tie obrovské „kukále“, ako na mňa pozerajú.
Odtiaľ sme sa vrátili naspäť na zelenú a pokračovali už len priamo nahor, do Sedla pod Ďurkovcom. Trasa bola pomerne strmá, ale nie je to nič, čo by turista nezvládol. Do sedla je to z obce cca 3,5 km a zvládli sme to do 2 hodín. V Sedle pod Ďurkovcom nastupujeme na hlavný hrebeň, kde sa cesty rozdeľujú – jedna ide hrebeňom na západ cez Pľašu, smerom na vyššie spomínané Ruské sedlo, a odtiaľ až do Osadného (kde začína, resp. končí celá hrebeňovka Polonín). My sa však vyberáme na východ, smerom na Ďurkovec a Riabu skalu po červenej a modrej značke, ktoré idú súbežne. Z tohto miesta až po Kremenec sa neustále pohybujeme po slovensko-poľskej hranici. Sprevádzajú nás pohraničné stĺpy vo farbách tej-ktorej krajiny, raz sme na slovenskej, raz na poľskej strane. Na Ďurkovec je to zo Sedla pod Ďurkovcom sotva 10 minút. Nachádza sa tu malá lavička, na ktorej si môžeme oddýchnuť.


Prečo názov „Poloniny“?

V týchto miestach sa už nachádzame na „poloninách“ – horské hrebeňové lúky nad pásmom lesa, typické pre túto oblasť, podľa ktorých dostal názov aj samotný národný park. Tieto lúky hýria krásnymi farbami rôznych kvetín, ktoré tu kvitnú.


Z Ďurkovca pokračujeme ďalej na východ a za polhodinu sme na Riabej skale (nájdete pomenovania aj Rabia, Jarabá skala). Nachádza sa tu kovové zábradlie s malou plošinkou s výhľadom na husté lesy Polonín, ktoré na jeseň hýria nádhernými farbami. Pokračujeme ďalej a onedlho sa pred nami objaví pekný a veľký altánok, kde sme si dali pauzu a najedli sa. Počas výstupu sme nestretli nikoho, na hrebeni už stretávame prevažne poľských turistov, avšak ani tých nie je veľa. Pokračujeme cez vrchy Čelo (po poľsky Czolo) a Borsukov vrch (Borsuk), ktoré sú situované v lese, takže výhľady tu neočakávajte.


„U plcha“

Do hodinky od Borsukovho vrchu nachádzame Útulňu pod Čierťažou, ktorá bola nedávno vybudovaná, a ktorú využijeme na prespanie. Zvonku vyzerá veľmi pekne, drevená chalúpka nenápadne schovaná uprostred lesa. Vo vnútri však ukrývala „poklady“, ktoré sme objavili až po zotmení (mohlo mi to dôjsť hneď, ako som si na dverách prečítala „U plcha“). K útulni sme prišli skoro, preto sme si rozložili pred útulňou karimatku a na slniečku sme si dopriali poobedný „šlofík“ . Bolo to veľmi príjemné. Pred útulňou je ohnisko a neďaleko útulne je prameň.

Čo ma ale veľmi sklamalo, boli haldy odpadkov z oboch strán útulne, ktoré už vypadávali von z vriec. Týmto chcem poprosiť všetkých, ktorí k útulniam po celom Slovensku zavítajú, aby sa riadili tzv. „útulňovým desatorom.“ To, čo ste si priniesli plné, verím, že sa vám zmestí naspäť do batoha aj prázdne a zvládnete to odniesť späť do civilizácie, kde to môžete vyhodiť. Jednak to v krásnej a panenskej prírode vyzerá veľmi odpudivo a rušivo, a ďalšia vec je, že to láka zver, ktorá sa môže naučiť sem chodiť pravidelne, a to môže vyústiť do nepríjemného stretu s človekom.

Večer sme si pri ohníku opiekli klobásku a najedli sa. Mali sme v pláne pozorovať nočnú oblohu, keďže v Poloninách máte možnosť vidieť najviac hviezd, pretože je tu najtmavšia obloha na Slovensku. Okolo 21:00 sa však zamračilo, začalo sa jemne blýskať a kropiť, tak sme sa pobrali do útulne a ľahli si. Zaspala som pomerne rýchlo, napriek tomu, že to bola moja premiéra v útulni.
Môžeme sa kochať pohľadom na poľskú a ukrajinskú krajinu a na lesy slovenských Polonín.
Avšak potom ma zobudilo škrípanie po dreve. Vravela som si, že nevadí, isto myšky „lopotajú“ a vyžierajú tie odpadky vonku. No mala som pocit, že to škrípanie pazúrikov je veľmi blízko mňa a nie je to z vonkajšej strany. Keď som niečo zacítila rovno nad hlavou, vystrelila som zo spacáku a posvietila som si. Vtedy som zbadala tie obrovské „kukále“, ako na mňa pozerajú. Nie, nie je to myška, je to plch! Pre istotu rovno dva. A preháňajú sa celou útulňou, skáču po strope rovno nad našimi hlavami… super. Takže už vieme, prečo sa na dverách píše „U plcha“. Po tomto zistení sa mi už zaspať nedalo a celkovo som v noci toho veľa už nenaspala. Takže budúci návštevníci útulne „U plcha“, útulňa nedostala toto pomenovanie len tak, pre nič za nič, naozaj tam plchy bývajú a treba ich po zotmení očakávať .


Smer Kremenec

Po mojej prebdenej noci sme si dali raňajky, pobalili si veci a pomaly sa vydali ďalej na východ (po plchoch už nebolo ani stopy, buntošili len v noci). Cez Čierťaž a Hrúbky prichádzame na Kamennú lúku, kde na chvíľočku vychádzame z lesa a naskytajú sa nám čiastočné výhľady.


Počas celej tejto trasy treba rátať s tým, že väčšinu času trávime v lese. Nejde o prechod čisto holým hrebeňom, o to viac si vážime tých pár výhľadov, ktoré trasa ponúka. Asi po 2,5 hodine od útulne sa dostávame na významný vrchol – Kremenec (1 221 m). Je to najvýchodnejší bod Slovenska a najvyšší vrch Bukovských vrchov, na území ktorých sa nachádza NP Poloniny. Zároveň sa tu stretávajú hranice troch štátov – Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Výhľady tu ale nečakajte, sme obkolesení hlbokým lesom. Nachádza sa tu žulový trojhranný stĺp, na ktorom sú vyryté názvy a znaky týchto troch štátov.


Naozaj budete „cítiť“ divokú prírodu.
Keďže sa nám žiada aj výhľadov, odbočíme si do poľskej časti Polonín, na Wielku Rawku (1 304 m). Z Kremenca je to asi 40 min. Ak už ste na Kremenci, táto zachádzka stojí určite za to. Opúšťame slovenskú hranicu a ideme väčšinu času ukrajinsko-poľskou hranicou po modrej, neskôr po žltej turistickej značke. Onedlho už stojíme na Wielkej Rawke, ktorá ponúka výhľady na všetky svetové strany. Môžeme sa kochať pohľadom na poľskú a ukrajinskú krajinu a na lesy slovenských Polonín (NP Poloniny tvorí jeden súvislý celok s 2 ďalšími národnými parkmi – Bieščadský národný park v Poľsku a Užanský národný park na Ukrajine).


Prales Stužica

Vraciame sa naspäť tou istou cestou. Na chvíľku sa zastavíme opäť na Kremenci a potom už klesáme dole, kde pomaly schádzame do pralesa Stužica – ide o pamiatku UNESCO, ktorá je súčasťou zápisu Karpatských bukových pralesov. Ide o jediný prales zapísaný do UNESCO, ktorý je turisticky sprístupnený aj turistom (ostatné na území Polonín sú Havešová a Rožok, tieto však sprístupnené nie sú). Tieto územia sú mimoriadne vzácne z toho dôvodu, že ide o prírodné lesy bez zásahu človeka, nedochádza tu k žiadnej regulácii, výsadbe nových stromčekov ani k odstraňovaniu popadaných stromov. Všetko je tu tak, ako to zariadi príroda. Typickým stromom v tejto oblasti je buk a jedľa.


Ak sa tu rozhliadnete a na chvíľu zastavíte, naozaj budete „cítiť“ divokú prírodu. Všade je množstvo mŕtveho dreva, ktoré je zdrojom budúcich rastlín a drevín, ktoré z neho vyrastú. Stužicou musíme ešte vystúpať z doliny Stužickej rieky, aby sme asi za hodinu a pol prišli do Novej Sedlice, kde ukončujeme náš hrebeňový prechod.

V prípade výstupu na Kremenec z Novej Sedlice treba rátať s tým, že po dosiahnutí asi 850 m n. m., pri rázcestníku Temný vŕšok, prudko klesnete k Stužickej rieke asi do 600 m n. m. Potom treba opätovne stúpať zo Stužice na Kremenec do výšky 1 221 m. To ma pri prvom výstupe mierne prekvapilo (nie v pozitívnom slova zmysle).


Prečo Poloniny zaradiť medzi miesta, ktoré chcete navštíviť…

Prechod Poloninami neponúka výhľady ako napr. Malá alebo Veľká Fatra. Avšak ponúka prechod starými a hlbokými lesmi, ktoré sú na mnohých miestach nedotknuté človekom. Obzvlášť výnimočný je prechod pralesom Stužica. V týchto končinách dokonca žije zubor hrivnatý (ide o jediný prirodzený výskyt na Slovensku). Faktom je, že v Poloninách ešte nebol naplno rozvinutý potenciál tohto územia, čo je na druhej strane pozitívne z hľadiska návštevnosti – určite vás nečaká masová turistika, ku ktorej už na viacerých miestach Slovenska dochádza. Tento národný park určite stojí aj za cenu dlhšieho cestovania, ktoré je pre väčšinu ľudí potrebné, keďže NP Poloniny sa nachádza na krajnom severovýchode. Kto hľadá pokoj a oddych od dnešného uponáhľaného sveta, určite si v Poloninách príde na svoje.

Zhrnutie

  • Názov: Hrebeňom Polonín
  • Lokalita: NP Poloniny (Bukovské vrchy)
  • Značenie: prehľadné (ale pozor na časy na smerovníkoch smerom na Kremenec z Riabej skaly – lepšie je orientovať sa pomocou mapovej aplikácie)
  • Obmedzenie: celoročne otvorený chodník
  • Obtiažnosť: 2/5
  • Trvanie: 13 hodín (naša alternatíva rozdelená do 2 dní)
  • Parametre: 29 km, 1 545 výškových metrov (12 km + 17 km)
  • Typ: celodenná/viacdňová hrebeňová turistika
  • Možnosť parkovania/spoje: parkovanie dobré (Runina alebo Nová Sedlica), autobusové spojenie slabé
  • Mapka/GPX: sekcia Výjazdy
report_problem Našiel si v texte chybu?
nely 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Objavujeme krásy Slovenského krasu – Plešivská planina

Objavujeme krásy Slovenského krasu – Plešivská planina

Chceš spoznať krasové útvary, odlišnú flóru, krásne lúky, výrazné planiny, ktoré sú posiate závrtmi? Poď objavovať krásu Slovenského krasu.
Skalisko - skala schovaná uprostred Volovských vrchov

Skalisko - skala schovaná uprostred Volovských vrchov

Čo tak navštíviť menej známe pohorie, kde sa môže stať, že za celý deň nestretneš nikoho a napriek tomu si užiješ krásne kruhové výhľady? Ide sa na Skalisko.
Pokračujeme hrebeňom Malých Karpát

Pokračujeme hrebeňom Malých Karpát

Ako dopadlo naše nocovanie v Malých Karpatoch? Stihli sme predtým avizovaný západ slnka? Videli sme počas druhého dňa ešte nejaké kvitnúce medvedie cesnaky? Poď sa pozrieť na pokračovanie našej hrebeňovky v Malých Karpatoch.
keyboard_arrow_up