Dominanta nad Vlkolíncom

Nenápadný a ľahko dostupný vrchol nad osobitým Vlkolíncom s krásnym výhľadom – to je jeden z vrchov Veľkej Fatry – Sidorovo.

Je september, využívame krásne počasie babieho leta. Vyrážame po práci, takže čas už máme pokročilý, z parkoviska vo Vlkolínci začíname kráčať okolo 17:00.

Svojrázny Vlkolínec

Prechádzame nádhernou a malebnou dedinkou, ktorá má dlhú históriu. Návšteva skanzenu vo Vlkolínci je výnimočná. V historických listinách sa spomína ako časť Ružomberka, názov má odvodený od vtedajšieho hojného výskytu vlkov v okolí. Jedinečnosť tohto skanzenu spočíva v tom, že je unikátny svojou architektúrou. Nikde inde v strednej Európe sa nezachoval tak komplexný súbor domčekov s pôvodným výzorom a usporiadaním ako tu. Výnimočnosť Vlkolínca potvrdilo aj zapísanie do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 1993. Niektoré z domčekov fungujú ako múzeum, kde si môžete pozrieť typické usporiadanie a vybavenie izieb. Iné z domčekov fungujú ako súkromné usadlosti. Skanzen je otvorený v sezóne od pondelka do nedele, avšak mimo sezóny je potrebné sa na návšteve múzea dohodnúť.

Nečakané stúpanie

Kráčame pomedzi domčeky, stredom obce tečie maličký potôčik a nad tým všetkým sa vypína náš dnešný cieľ – Sidorovo. Celá táto scenéria pôsobí tak príjemne a upokojujúco, dýcha z toho história. Vlkolínec nie je veľký a tak sa rýchlo dostávame na koniec a už kráčame smerom k Vlkolínskym lúkam.


Vzhľadom na pokročilý čas nahadzujeme rýchlejšie tempo.

Úplne som v tom momente zamrzla a zastala.

Po asi polhodinke prichádzame do sedla pod Sidorovom (po žltej značke), neďaleko sa nachádza známe lyžiarske stredisko Malinô Brdo. Už tu sa ukazujú veľmi pekné scenérie. Zo sedla pod Sidorovom bočíme doprava na červenú značku a tempo už zvoľňujeme, pretože zo sedla až na Sidorovo vedie pomerne prudký stupák. Nie je dlhý, trvá iba asi ďalšiu polhodinku, ale zato potrápi. Veľmi spomaliť si však nemôžeme dovoliť, pretože sa ponáhľame za poslednými lúčmi slnka.

Stihli sme to

Zadýchaní, ale šťastní prichádzame na vyhliadku na Sidorove (1099 m n. m.) a tešíme sa, že sme ešte stihli slniečko. Len tak sedíme a vychutnávame si zlatú hodinku. Kocháme sa výhľadom na Vlkolínec, ktorý je rovno pod nami, ďalej na Veľkú Fatru a na Nízke Tatry. Krásne vidno ako cesta, vedúca na Donovaly, oddeľuje tieto dve pohoria. Na vyhliadke sa nachádza zábradlie a obrázok s panorámou vrcholov, ktoré vidíme pred sebou, vďaka čomu sa vieme rýchlo zorientovať.


Na vrchole sme sa zdržali asi hodinku a za červeného slnka, presvitajúceho pomedzi stromy, schádzame dole.


V sedle pod Sidorovom a na Vlkolínskych lúkach sa ešte zdržíme, obloha sa sfarbila do ružova a my pozorujeme toto krásne divadlo. Nádhernú scenériu dotvárajú drevené domčeky – salaše a práve kvitnúce jesienky (titulná foto). Jesienky sa mi veľmi podobajú na šafrany, avšak ako názov napovedá, jesienky kvitnú v jeseni, zatiaľ čo šafrany skoro na jar.

Malé veľké prekvapenie

Kým Andrej fotil a užíval si krásne podmienky na fotku, ja som pomalým krokom pokračovala ďalej. Na chvíľu som sa zapozerala na chodník pod nohami a zrazu som periférne zazrela, že sa blízko predo mnou objavilo niečo hnedé. Úplne som v tom momente zamrzla a zastala. Pozrela som sa pred seba a ... bola to jelenica.

Fúú, v momente som vybrala kľúče od auta a letela doň.

Zastala aj ona a takto sme stáli a pozerali na seba. Vychutnávala som si tento moment, pretože som si bola istá, že okamžite utečie preč. Ale ona ostala stáť, chvíľu na mňa pozerala a začala pomaličky kráčať popred mňa, dokonca v určitom momente smerom ku mne. A vtom sa spoza jelenice ukázalo malé jelenčiatko. Bolo veľmi zlaté. A tak som tam úplne nehybne stála, skoro som ani nedýchala, aby som ich nevyplašila. Dúfala som, že ich Andrej stihne, ale nemala som ho ako zavolať, lebo by som ich hneď vyplašila. Keď som si všimla, že už kráča ku mne, tak som mu rukami všelijako naznačovala, aby šiel pomaly a potichu, pochopil. Našťastie to stihol a tak sme tam obaja stáli a pozerali, ako sa jelenica so svojím maličkým spokojne pasú rovno vedľa lesnej cesty.

Skoro ďalšie prekvapenie

Plní nadšenia z tohto zážitku sme kráčali večerným Vlkolíncom, ktorý bol ešte čarovnejší, než cez deň.


Boli sme už neďaleko parkoviska, keď okolo nás prechádzali traja poľovníci a vravia nám: „Poponáhľajte sa, dole na parkovisku je medveď, možno ho ešte odfotíte.“ Pozerám, že čo? Fúú, v momente som vybrala kľúče od auta a letela doň. Keď sme ešte poobede vyrážali z parkoviska, tak sme započuli, ako sa ľudia rozprávali o tom, že na lúke vedľa dediny domáci pravidelne vídavajú medveďa, tak asi na tom bude niečo pravdy. My sme už medveďa nezastihli, utiekol niekam preč. Dobre tak, adrenalínu sa mi nežiadalo.


Takže zdanlivo „obyčajná“ prechádzka bola nakoniec poriadne zážitková. Vrch Sidorovo ponúka krásny výhľad a je veľmi ľahko dostupný, nachádza sa v tesnej blízkosti Ružomberka a hore vám to bude trvať asi tak hodinku. Celá túra ma dokopy iba 4 km, avšak nenechajte sa zmiasť, nastúpate 400 výškových metrov, čo je na tak krátku vzdialenosť pomerne dosť (práve ten spomínaný stupák). Na to, že je to taký krátky úsek, ponúka toho veľa pekného, či už je to kultúrny zážitok v podobe skanzenu, alebo v podobe nádhernej prírody Veľkej Fatry a Vlkolínskych lúk.

Zhrnutie

• Názov: Vlkolínec a Sidorovo
• Lokalita: Veľká Fatra
• Značenie: prehľadné
• Obmedzenie: celoročné otvorený chodník
• Obtiažnosť: 1/5
• Trvanie: 2 h
• Typ: vrchol
• Parametre: 4 km/400 výškových metrov
• Možnosť parkoviska: parkovisko pri skanzene vo Vlkolínci za malý poplatok
• Mapka: sekcia Výjazdy