Baranec na štyri spôsoby

Ak ste niekedy išli autom alebo vlakom cez Liptovský Mikuláš, tento vrchol vašim očiam určite neušiel – z Liptovskej kotliny je to asi najmasívnejšie pôsobiaci štít. Hore sa môžete dostať po štyroch cestách, každú z nich si teraz priblížime.

V mojom prípade to bola láska na prvý pohľad, teda, prvý výstup. Jar 2020, po štyroch mesiacoch sedenia doma kvôli pandémii som sa konečne dostal do môjho najobľúbenejšieho vysokohorského prostredia a pri tom letmom dotyku s obeliskom na vrchole preskočila iskra. Baranec nie je exponovaný vrchol, po ceste vás nečakajú reťaze a nenachádza sa ani v hlavnom tatranskom hrebeni. Ale ten výhľad, ach, ten výhľad... presne preto sa rýchlo stal mojím obľúbeným vrcholom v Tatrách.

Na juhu Liptovská kotlina ako na dlani, hrebeň Nízkych Tatier od Kráľovej hole až po Donovaly, plynule prechádzajúci do Veľkej Fatry na juhozápade, Malá Fatra a Veľký Choč na západe, západotatranský hrebeň na severe a Otrhance s Jakubinou a Vysokými Tatrami v pozadí na východe. Myslím, že na Slovensku nie je veľmi veľa vrcholov, ktoré sa môžu niečím takým pochváliť. Okrem toho je každá prístupová trasa niečím špecifická a dokáže zaujať.

1. trasa: Po žltej cez Holý vrch

Svoj prvovýstup som začínal od chaty Baranec v máji. Táto trasa je zo všetkých najkratšia a výnimočne otvorená aj v zime. Hneď na začiatok narážam na ostré stúpanie, značenie nič moc, zisťujem, že pred pár dňami mi skončila platnosť poistenia na hory, takže sa nedobrovoľne lúčim s myšlienkou vziať to nadol cez Žiarske sedlo a mačky zostávajú nevyužité v batohu.

... za každou zákrutou už očakávam rázcestník a on nie a nie prísť.

Stúpanie na Holý vrch je síce ostré, no zato pravidelné a dá sa tu chytiť fajn tempo. Pripravte sa však na to, že v Západných Tatrách je veľmi málo chodníkov podobných tým vo Vysokých Tatrách – jednoducho, kosodrevina je tu hustejšia, než by mi bolo milé a paličky tu nemajú žiadnu moc.


Od Holého vrchu je to však kosodrevinou už len kúsok, otvárajú sa výhľady na hrebeň Malého Baranca napravo, na hrebeň Príslopu naľavo a v diaľke pomaly, ale isto vidno obelisk na vrchole. Od toho ma však stále delí finálny výšľap, ktorý nikomu nič nedaruje, každý ďalší príchodzí na vrchol vyzerá rovnako zničene, ako som sa ja počas tých pár stoviek metrov cítil. Pri rozhliadaní sa mám pocit, akoby som stál v Alpách alebo „čumel“ na Tatranské maslo, presne to, kde sa na obale z krčahu vylieva mlieko na štíty.


Čo sa tohto jarného výstupu týka, treba podotknúť, že je super mať poruke aspoň nesmeky – nikdy neviete, kde vás šmykne na snehovom poli. Samozrejme, žltá značka vedie južným svahom a hrebeň je dostatočne široký, ale tých pár gramov v batohu ešte nikoho nezabilo, no nie?

2. trasa: Po modrej cez Holý vrch s malým bonusom

U mňa letná edícia, zhruba dva mesiace po prvovýstupe. Opäť vyrážam z chaty Baranec, no tentokrát najskôr po červenej, aby som sa neskôr napojil na modrú. Magistrála celý čas traverzuje svah a mne sa po včerajšej túre na Baníkov darí rozbabrať si koleno, našťastie to pociťujem len dole kopcom. Keďže na ten deň hlásili nie úplne vábne počasie (rozumej oblačno), takmer po celú dobu kráčam osamote a stretávam naozaj minimum ľudí.

Zostup je priam romantický, pri zapadajúcom slnku a žltých smrekovcoch.

Po strmej lúke sa dostávam do lesa. Ten je z môjho pohľadu oproti žltej značke o niečo zaujímavejší, nakoľko sa serpentíny vždy na chvíľu priblížia k malým skalným masívom padajúcim do Trnoveckej doliny. Zároveň sa tu nachádzajú aj tabule náučného chodníka, kde-tu výhľad a dokonca aj lavička. Len tá kosodrevina v okolí Holého vrchu je nekonečná, za každou zákrutou už očakávam rázcestník a on nie a nie prísť.

Od Holého vrchu už je to stará známa pesnička, no tentokrát z Baranca pokračujem pôvodne vytýčenou trasou smer Žiarske sedlo a vravím si, ako dobre, že som tadiaľto na jar nešiel. Severná strana Baranca mi pripadá ešte strmšia než južná a zostup po sutine nie je nič príjemné. Celkovo je však tento úsek medzi Barancom a Žiarskym sedlom veľmi pekný, taký typicky západotatranský – relatívne úzky chodníček a na obe strany strmé zrázy.


Zo sedla si to ešte „šupujem“ na Plačlivô, obdivujem Ostrý Roháč (možno sa raz odvážim) a cez Smutné sedlo so zaťatými zubami a pichajúcimi kolenami zostupujem do Žiarskej doliny. Poučenie? Nikdy nechoďte s ťažkými „pohorkami“ dva dni po sebe na 25 km túru.

3. trasa: Zo Žiarskeho sedla

Jesenné farby, azúrová obloha, kondička na dovolenke na Bahamách. Asi tak nejak by som opísal tretí výstup, ale poďme poporiadku. Štart v ústí Žiarskej doliny, 5 kilometrov asfaltkou na Žiarsku chatu a potom konečne do terénu. Nabudúce asi vezmem bicykel a zamknem ho pri chate. Pri Žiarskej chate je vždy pekným gestom navštíviť symbolický cintorín, okrem uctenia si pamiatky zosnulých, ktorí tiež milovali hory, je to aj memento pre nás – vždy treba odhadnúť limity seba, počasia, hôr.


Chodník z chaty neúprosne stúpa najprv kosodrevinou, potom trávnatým úbočím. Nieže by nebolo čo obdivovať, veď jesenné hory sú hádam najkrajšie, no v danom momente ma dostatočne zamestnáva výstup. Zmena a krátky oddych nastáva až v Žiarskom sedle a zisťujem, že ísť na Baranec zo Žiarskeho sedla je akosi ľahšie než naopak (čoby aj nebolo, keď sa v polovici trasy ide dole kopcom z vrcholu Smrek). Dalo by sa povedať, že táto prístupová trasa je zo všetkých s prižmúreným okom asi tá najjednoduchšia... s výnimkou posledného kilometra.

Po tom kratučkom zostupe sa totiž sklon prudko zdvíha.

... ľudia, ktorí chodia do hôr s rovnakou láskou a úctou, tie moje zimomriavky chápu.

Za mňa však radšej nahor než nadol, aspoň sa toľko nešmýkam a keďže slnko nie je na jeseň vysoko na oblohe, celý úsek absolvujem v tieni Baranca, kde je veľmi príjemne. Cestou ešte obdivujem zvyšky inverzie v Liptovskej kotline a vravím si, že lepšie podmienky som ani vychytať nemohol – skorý november, na oblohe ani mráčik, ja si vykračujem len v termotričku a kraťasoch, keďže je teplučko.


Na vrchole sadám na kameň, vyčkávam zvyšok famílie a asi polhodinu len zamyslene pozerám na hlavný hrebeň... taká gýčová idylka. Zostup je priam romantický, pri zapadajúcom slnku a žltých smrekovcoch.

4. trasa: Po zelenej cez Malý Baranec

Moje finale grande, v septembri nasledujúceho roku a iba na otočku – každopádne som si to najlepšie nevedomky nechal na záver. Štartujem z horskej chaty Orešnica, prvých pár metrov mierne zmätený, naozaj asfalt? Ukázalo sa, že vedie našťastie len po najbližšiu chatku a onedlho ma už (doslova) objímali malé smreky, tento chodníček bol z tých všetkých asi najviac divoký a, bohužiaľ, aj najhoršie značený. Pomáham si offline mapou a serpentínami stúpam nahor.

Po krátkom úvode lesom sa ide dosť po lúkach, takže zrána oceníte kvalitné nepremokavé topánky v kombinácii s návlekmi, taká orosená lúka vie niekedy narobiť väčšiu šarapatu než dážď. Po zhruba dvoch kilometroch sa mi za chrbtom otvára výhľad na Nízke Tatry, nebo je po roku opäť krásne čisté, len tá inverzia chýba. Pomerne výrazným checkpointom je koliba Horica, ktorú je v prípade núdze možno využiť na prenocovanie. Ja ju využívam len na raňajky, keďže už pár kilometrov šliapem len na rannej káve.


Za kolibou sa prostredie mierne mení, nekonečnú holinu zo začiatku strieda najprv pekný les, potom vyliezam do kosodreviny a naskakujú mi zimomriavky. Ten výhľad na hlavný hrebeň, Jakubinú a Otrhance je asi zbytočné opisovať, treba to jednoducho vidieť. Osobne si však myslím, že ľudia, ktorí chodia do hôr s rovnakou láskou a úctou, tie moje zimomriavky chápu. Postupujem ďalej nahor a vychádzam z kosodreviny na krátky hrebeň – Mládky, Malý Baranec, Štrbavý.


Na Mládkach sa zastavujem a popíjam čaj, dobieha ma chalanisko, s ktorým sme sa krátko minuli už pri kolibe. Nespýtal som sa ťa ani na meno, ale ak si to náhodou prečítaš, ešte raz vďaka za fotky. Kecáme a spolu vystupujeme až na vrchol, kde sa naše cesty delia – on pokračuje cez Holý vrch a ja opäť do Žiarskeho sedla.


Sutinový zostup z vrcholu je hádam ešte v horšom stave, než pred rokom a schádzam z chodníka. Nič príjemné pri tých zrázoch... V sedle sa tentokrát stáčam doprava, smerom do Jamnickej doliny. Odtiaľto zhora vyzerá ako hobitie nory.


Až po rázcestie pod Smrekom vedie uzučký chodníček, pričom posledný kilometer klesania je enormne strmý, moje kolená sa opäť posťažovali. Odtiaľto sa už dá natiahnuť krok, cestou miniete pár zaujímavostí, ako Glosov vodopád, Kolibu pod Pustým, na záver „bodne” aj osvieženie v studničke.

Záver

Pri poslednom zostupe z Baranca som sa na chvíľu otočil, pozrel na vrchol a položil si otázku, kedy sa sem najbližšie vrátim. Odpoveď som zatiaľ nenašiel, koniec koncov, v Západných Tatrách je veľa vrcholov, kde som ešte nebol a sú hodné výstupu. Čo však viem s určitosťou, že sa už teraz na ten ďalší výstup teším. Je ťažké vybrať svojho favorita, no ak by som s časovým odstupom išiel na Baranec opäť, asi by to bolo po zelenej cez Malý Baranec. Dôvod jednoduchý - mám pocit, že som pri tejto trase toho videl najviac. Ak by som sa mal rozhodovať medzi ročnými obdobiami, tak na prvom mieste by bola asi jar a v tesnom závese jeseň.

Treba však mať na pamäti sezónnu uzáveru, v tomto prípade môžete ísť 1. alebo 3. trasou. Ak vystihnete dobrý termín, s veľmi vysokou pravdepodobnosťou si užijete súkromný les, ja som dokonca aj pri tom letnom výstupe až po Žiarske sedlo stretol len troch ľudí. Zmenu do života vie priniesť zimný výstup, v tom prípade nezabudnite na mačky a čakan. Svoj obľúbený vrchol som už našiel – a ktorý je ten váš?

Zhrnutie

• Názov: Baranec
• Lokalita: Západné Tatry, Žiarska dolina, Jamnická dolina
• Obtiažnosť: 4/5
• Trvanie: 4 - 7 hodín (v závislosti od trasy)
• Vhodné pre deti: exponované a zaistené úseky nie sú, kondične náročný vrchol, skôr pre staršie deti
• Parametre:
14,0 km/1 187 m po žltej cez Holý vrch
23,5 km/1 653 m po modrej cez Holý vrch
19,0 km/1 373 m zo Žiarskeho sedla
20,8 km/1 422 m cez Malý Baranec
• Typ: pomerne náročná túra, avšak s nádhernými výhľadmi, menším počtom turistov, s možnosťou prenocovania a občerstvenia na Žiarskej chate (núdzovo v Kolibe Horica a Kolibe pod Pustým)
• Mapa/GPX:
  Po žltej cez Holý vrch,
  Po modrej cez Holý vrch,
  Zo Žiarskeho sedla,
  Po zelenej cez Malý Baranec