Okolo Červeného Kameňa - málo známa divoká krása

Divoká príroda, neznačené turistické chodníky, netradičné pohľady na prírodné skvosty červenokamenskej doliny a to všetko zaobalené v pestrofarebnom jesennom pozlátku.

Milovníci vyššie zmieneného by si nemali zabudnúť v kalendári poznačiť prvú októbrovú nedeľu. V tento dátum je toto všetko možné dosiahnuť na turistickom pochode Okolo Červeného Kameňa.

Podujatie v znamení odhaľovania nevšedností

Výnimočnosť tejto akcie spočíva v tom, že každoročne majú organizátori pre účastníkov prichystanú inú trasu, odhaľujúcu pre „cezpoľných” vždy nové a nové zákutia Červeného Kameňa, ktoré by človek len ťažko sám od seba objavil, keďže často ani (heat)mapy tieto miesta nepokrývajú. Objavovať nové miesta samozrejme nejde donekonečna, avšak pri zachovaní kombinovania všetkých možných úsekov sa tejto akcie nepresýtia ani ľudia neobľubujúci repetitívnosť.


Tento rok napísal červenokamenský pochod už svoju 44. kapitolu. Pre všetkých zúčastnených boli tradične prichystané dve trasy, kratšia s cca pätnástimi kilometrami a dlhšia, ktorej sa pravidelne zúčastňujem, s približnou dĺžkou 20 km. Ako už býva v tento dátum zvykom, aj počasie vyšlo na výbornú, avšak dlhodobé dažde spravili tohtoročnú trasu o stupeň náročnejšiu. Ani očakávané blatové galeje mi však nezabránili odštartovať svoje putovanie z oddychovej zóny pri edukačných zariadeniach v centre obce.

Úvodné lúčne výhľady

Po zaplatení symbolického štartovného

Ja ako neznalec húb zbieram akurát tak ich fotky.

a vyfasovaní ilustrovanej mapky pochodu, sa vydávam úvodným zahrievacím asfaltovým kilometrom von z dediny. Od miestneho cintorína už ale začína to pravé terénne dobrodružstvo. Kto by ešte potiaľto bol skrehnutý, následný prudký lúčny výšľap na Žrnovisko všetko napraví. Po dosiahnutí vrcholu lúky sa nám naskytujú prvé parádne výhľady dňa. Mikušovce ako na dlani, v pozadí Strážovské vrchy a naľavo hrebienky oddeľujúce jednotlivé doliny. Presvitajúce slnko pomedzi husté mraky vytvorilo magickú atmosféru. Prvýkrát sa ukázali aj vychýrené bradlá Vršatca. „Kochačiek“ bolo dosť, poďme ho na hlavný hrebeň. Cestička naň bola dnes pekne vychodená, ale vzhľadom na bujnosť porastu navôkol by som si dovolil pochybovať o jej existencii v letných mesiacoch. O celoročnej priechodnosti cesty na hrebeni už pochybovať netreba, tú pravidelne monitorujem zo sedla bicykla.


Po takmer dvoch kilometroch lúčnych sínusoidných úsekov sa vnárame do lesa. Poväčšinou stúpajúca, korienkami posiata blatistá cesta nás poza Závlačnú privádza na Kráľové, kde sa nachádza aj turistické posedenie. Posedieť si mi v danom momente netreba a tak sa rezkým krokom poberám ďalším lesným stúpaním do Červenokamenského sedla. Cestu tu vo veľkom začínajú lemovať huby rôznych druhov a pochodujúci sú na túto skutočnosť patrične vyzbrojení. Košíky či plátenky sú povinnou výbavou takmer polovice účastníkov. Ja ako neznalec húb zbieram akurát tak ich fotky.

Medzičasom bol opäť neraz k videniu Vršatec, pekne pod novým uhlom. V sedle sa trochu netradične napájame na značený turistický chodník, modrá značka nám bude robiť sprievod až nad Lednicu. Pred začiatkom klesania k lednickým lúkam sa nachádza prvé kontrolné stanovište. Okrem pečiatky na obdržanú papierovú mapku sa dá na tomto mieste získať aj niečo na zahriatie. A sveter to nie je.

Lednické fotogenické okolie

Vďaka svižnému tempu zimu nepociťujem a tak nebojácne pokračujem ďalšou, lepkavým hnedým skupenstvom pokrytou, lesnou cestou. Po jej úspešnom prechode prechádzame po okraji ovocného sadu, ktorého vlhká tráva spraví skvelú službu zablateným topánkam. Takto „opucovaný” môžem bez hanby vstúpiť na trávnatý koberec patriaci neveľkému stádu hovädzieho dobytka. A jednej osamotenej singularite pasúcej sa obďaleč, priam pýtajúcej si fotku s Lednickým bradlom, pod ktorým sa nachádza zrúcanina Lednického hradu, ktorú žiaľ z tohto miesta nevidno. Fotky na požiadanie zaznamenané, turistická značka opustená, brucho zasýtené a oči na pôsobivých výhľadoch popasené.

Pri čakaní na schovávajúce sa slnko nasýtim telo aj oči.

Za krátkou lesnou pasážou sa vynárame na lúčnom priestranstve posiatom katalógovými muchotrávkami. Tieto hríby lákajú patričnú pozornosť a tak ich veľké množstvo ľudí ukladá do zbierky. Fotografickej. Po obohatení pamätí telefónov sa opäť ocitáme v lese, smerujúc popod Strachoňovec k druhému kontrolnému stanovišťu. Konzistencia blata v určitých úsekoch tu nabrala nový rozmer, kto si poriadne nezaviazal obuv, tomu hrozil odšľap bez topánky. Overené na vlastnej koži. Po troche akrobacie už získavam v sedle pod Kobylincom druhú dnešnú pečiatku.

Vršatské bradlá trochu inak

Následný úsek trochu divokejšími lesnými cestami ponúkal príležitostne ďalšie krásne pohľady na korunu Bielych Karpát. V jednom mieste bolo dokonca možné zachytiť prúd vody snažiaci sa napodobniť vodopád. Pokus dobrý, ale po subjektívnom zhodnotení, neúspešný.

Keď sa mi úspešne podarilo po absolvovaní krkahájovej skratky opäť nájsť fáborky ukazujúce smer, mohol som sa vydať k Strošovskému močiaru. Kto by podľa názvu očakával nejakú rozľahlú vodnú plochu, asi ostane sklamaný. Zazemnené zosuvné jazierko s cennou populáciou vŕby sliezskej a papradníka močiarneho moc fotografickej krásy neprináša. To sa však už nedá povedať o výhľadoch zo značne ťažbou poznačenej lesnej cesty spred tejto prírodnej pamiatky. Čo je znova vidieť, už spomínať netreba, za predstavenie by ale stál bočný hrebeň, ktorý bude naším hostiteľom o pár minút. Nenechám sa ja dlho pozývať, už aj naň mierim. Po dlhšom čase máme zase možnosť spozorovať aj dedinku, hostiacu túto tradičnú turistickú akciu. Okrem už dnes videných slovenských vrchov sa nám napravo predvádzajú tieto prírodné formácie aj v českom prevedení.


Po krátkom hrebeňovom výhľadovom úseku už máme namierené k subjektívne najkrajšej časti dnešnej trasy, na Židove kraje. Rozhľady odtiaľto sú jednoducho úžasné. Pri čakaní na schovávajúce sa slnko nasýtim telo aj oči. Moc sa mi odtiaľto nechce, ale spozorovanie tretieho kontrolného stanovišťa ma predsa len donúti vstať. Kto by nechcel ďalšiu pečiatku do zbierky? Toto miesto sa stáva aj rozdeľovníkom oboch trás. Účastníci kratšieho variantu pochodujú cez Slatiny do Nádzemia a hlavnou cestou až na miesto štartu, znamenajúceho aj cieľ.

Ja pokračujem dolu lúkou na Kozľacie, ktoré krásou v porovnaní so Židovými krajmi ničím nezaostáva. Jeseň sa tu na stromoch riadne vyhrala, pod nádhernou panorámou Vršatských bradiel sa objavuje červenokamenská agrofarma a z lesov sa ozýva ručanie jeleňov. Idylické prostredie opúšťam pri pohľade na zjazdovku nad Trokanovom, ktorá sa stane miestom najstrmšieho výstupu dnešného dňa.

Červenokamenské bradlo na záver

Pri miestnej mliekarni, produkujúcej vychýrené mliečne produkty,

Raz darmo, okolie Červeného Kameňa distribúciou krásy vôbec nešetrí.

sa už stúpanie stáva realitou. Popod už pravdepodobne nefungujúci vlek sa štverám k vrcholu, ponúkajúcemu výhľady na nejednu chatku či ďalšiu prírodnú pamiatku tejto oblasti, Brezovskú dolinu. Krátkym lúčnym freestylom sa napájam na regulérnu prírodnú cestu, poskytujúcu prvé poriadne výhľady na 45 m vysoký vápencový monolit červenkastej farby, podľa ktorého dostala hostiteľská dedina aj svoj názov. Z nasledujúcej stúpavej lúky sú pre zmenu po vykonaní 180° otočky krásne výhľady na moje dnešné, srdcu blízke, miesta. Kto by chcel pocítiť jedinečnosť bielokarpatských lúk v plnej sile, tomu odporúčam navštíviť tento kraj v teplejších mesiacoch, druhová rozmanitosť flóry je tu na svetovej úrovni.


Vstupom do kilometrovej lesnej etapy popod Zvonovú horu sa pomaly, ale isto blížim k finálnemu úseku dňa, na Podbabčie. Vršatské skalné vežičky, Babky, sa ukazujú v plnej paráde hneď po vystúpení z lesa. Kúsok od značenej trasy sa nachádza jedna, dnes už pomerne rozšírená, atrakcia, zameraná skôr pre nežnejšie pohlavie. Komu sú atraktívnejšie prírodné úkazy, ten sa nechá zvábiť lesným prechodom, mieriacim priamo pod lákavé skalné útvary.

Aby prírodných krás nebolo málo, poslednou naservírovanou chuťovkou sa stal dnešný najkrajší pohľad na Červenokamenské bradlo. Naprieč touto prírodnou rezerváciou tiež vedie náučný chodník, ktorý s ponukou pekných výhľadov na miesta, kde sa zrovna nachádzam, tiež nezaháľa. Raz darmo, okolie Červeného Kameňa distribúciou krásy vôbec nešetrí. Posledné kontrolné stanovište, umiestnené pod turistickým prístreškom, funguje na samoobslužnej báze. Asi aj z dôvodu nízkeho počtu účastníkov dlhšej trasy. Pečiatka operenca úspešne odtlačená, neostáva mi už nič iné, ako sa pustiť dolu kopcom žltou turistickou značkou späť do dediny. V cieli za úspešne pozbierané pečiatky dostanem odznak, nápoj i sladkú maškrtu.


Na záver sa treba poďakovať organizátorom červenokamenského turistického podujatia za neúnavnú snahu v príprave jedinečných trás. Tie človeka prevedú po neprebádaných končinách tohto krásneho územia, ktoré svojou atraktivitou jednoznačne očarí každého milovníka prírody. Každý záujemca o objavovanie skrytých pokladov červenokamenskej prírody je tu nielen začiatkom októbra srdečne vítaný.

Zhrnutie:

• Názov: okolie Červeného Kameňa (okres Ilava)
• Lokalita: Biele Karpaty
• Značenie: väčšinou bez značenia
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 2/5
• Trvanie: 3,5 – 5 h
• Parametre: 19,6 km/754 výškových metrov
• Typ: okruh lesnými a lúčnymi cestami
• Možnosť parkovania: v obci na vyhradených miestach