Legendárna útulňa na hrebeni Nízkych Tatier
Cieľom nemusí byť vždy len vrchol. Aj útulňa v obklopení krásnej prírody môže byť cieľom Vašej turistiky, tak ako to bolo teraz v mojom prípade.
Útulňu Andrejcová som mala v hľadáčiku už dlhšie. Jednak sa mi veľmi páčila na fotkách a obrázkoch, ktoré som videla a jednak som počula samé chvály na samotnú útulňu, okolie a v neposlednom rade aj na personál. Bolo nádherné zimné obdobie, pritrafil sa voľný víkend, plán bol teda jasný – výstup na hrebeň Nízkych Tatier rovno aj s nocľahom na útulni Andrejcová.Veselí turisti sú dobrým znamením
Andrej miestami po pás, takže som mu zakaždým pomohla vyliezť späť hore.Vyštartovali sme zo Spiša a vydali sa cez Vernár a Telgárt do horehronskej obce Pohorelá, odkiaľ sme sa vydali na výstup po modrej turistickej značke. Na útulňu sa dá dostať aj zo severnej strany Nízkych Tatier, a to z obce Liptovská Teplička, takisto modrou turistickou značkou cez Ždiarsku dolinu. Parkujeme na konci obce pri smerovníku Pohorelský Medokýš, kde hneď po vystúpení z auta stretávame skupinku veselých turistov, ktorí zišli práve z útulne, na ktorej túto noc nocovali. Útulňu a predchádzajúci večer si veľmi pochvaľovali a radosť z nich naozaj sálala, takže sme boli plní očakávaní, ako dopadne náš večer.
Cesta spočiatku vedie asfaltovou cestou, ale onedlho odbočíte do lesa, kadiaľ pokračuje turistický chodník. Keďže sme obaja po chorobe a kráča sa nám o čosi ťažšie než inokedy, nikam sa neponáhľame a tempo nijako nesilíme. Keď sa mi už celkom aj žiadalo na chvíľku si oddýchnuť, objavila sa pred nami stará drevená chalúpka. Ide o starý salaš so zaujímavým názvom - Kanapej, ktorý je situovaný asi tak na „polceste“ nahor.
Na chvíľku sme si sadli, zjedli buchtu, dali si teplý čaj a pokračovali v ceste na útulňu. Chodník bol pekne vyšliapaný, ale bokom bolo aj viac ako pol metra snehu. Pomaly sme sa blížili už k samotnému hrebeňu. Akonáhle sme z lesa vyšli na otvorenú časť hrebeňa, okamžite sme sa začali prepadávať, ja len trochu (keďže som ľahšia, haha), Andrej miestami po pás, takže som mu zakaždým pomohla vyliezť späť hore. Nasadzovať snežnice sa neoplatilo, keďže k útulni to bolo sotva 5 minút po hrebeni.
Krásna drevená útulnička a v jej pozadí panoráma Tatier.Výstup vám zaberie pohodovým tempom max. 2 hod., vzdialenostne je to neporovnateľne menej, než trasa z Liptovskej Tepličky (z Pohorelej cca 4 km, z Liptovskej Tepličky cca 13 km), ale chodník väčšinu času vedie strmo hore a prekonáte viac ako 600 výškových metrov. Veľmi som sa tešila, že som konečne na tejto legendárnej útulni, ktorú iste hoc len z počutia pozná takmer každý turista.
Beh v snežniciach
Výhľad ma ohromil. Krásna drevená útulnička a v jej pozadí panoráma Tatier ako na dlani. Wau! Na útulni sme si chvíľu oddýchli, chystali sme sa na západ slnka. Oddychovali sme o čosi dlhšie, než bolo v pláne a tak sme sa na západ slnka museli trocha poponáhľať.Bežať v snežniciach bol teda fakt zážitok. Nešli sme od útulne ďaleko. Vybrali sme sa na lúku pri starej útulni, ktorá sa nachádza pri smerovníku Pod Košariskami (v týchto miestach vyjdete na hrebeň, pokiaľ kráčate zo spomínanej Liptovskej Tepličky). Slnko už chytalo krásnu oranžovo-červenú farbu a začínalo nasvecovať okolitú krajinu dočervena.
V horách k šťastiu stačia aj takéto maličkosti, akou je teplý čaj...Dookola bol krásny panenský a neporušený sneh. Nikde nebolo ani živej duše, len my dvaja, kochajúci sa nádherným mrazivým západom slnka. Vychutnávala som si každý moment ako sa slnko posúvalo nižšie a nižšie, až onedlho zapadlo úplne.
Na útulňu sme sa vracali za šera, od tejto starej útulne je to možno ani nie 10 minút chôdze. Uzimení sme sa tešili na teplú piecku v útulni. Na zahriatie som si samozrejme dala horúci čaj, ktorý bol na útulni v ponuke. A musím povedať, že bol vynikajúci!
Čaje zbožňujem a tento bol fakt výborný. Ako som spomínala v článku, prečo absolvovať viacdňovú turistiku, v horách k šťastiu stačia aj takéto maličkosti, akou je teplý čaj, ktoré inokedy vnímame ako samozrejmosť (chatár bol natoľko zlatý, že mi ukázal, čo je to za značku a musím sa priznať, že hneď na ďalší deň som putovala do obchodu, kupujem ho doteraz a dokonca zachutil nielen mne, ale aj celej rodine). Takže vďaka, chatár, za rozšírenie môjho čajového portfólia.
Noví priatelia
Na útulni sme sa zišli asi 5 – 6 ľudia, každý z úplne iného kúta Slovenska. Postupne sa začala rozvíjať debata, neskôr sa pridal aj chatár so svojím otcom. V útulni bolo príjemné prítmie, v piecke praskalo drevo, vonku bolo asi - 15°C a my všetci, schovaní dnu v teple, sme sa rozprávali o čom inom, než o tom, čo nás všetkých, ktorí sme boli tam, spája...hory. Pre mňa to bola prvá noc v zime na útulni. V zime sa nemáte kam rozliezť vonku v okolí útulne, po lavičkách atď., takže či chcete, či nechcete, musíte byť v spoločnosti ľudí, ktorí prišli na útulňu tiež prenocovať. Mala som z toho trošku obavy, avšak úplne zbytočne.Rozprávali sme sa veľmi dlho a bolo to skvelé. Doteraz ma fascinuje, ako sa úplne cudzí ľudia, ktorí sa nikdy nevideli a pravdepodobne neuvidia, dokážu niekoľko hodín bez problémov rozprávať a vôbec to neboli nejaké bezduché debaty. Každý prispel svojím pohľadom a názorom, ktoré boli veľmi obohacujúce. Každý rozprával svoje zážitky z hôr, netypické situácie, na ktorých sme sa dobre pobavili. Vonku za oknami poriadne mrzlo, mesiac jasne svietil a krásne osvetľoval okolitú zasneženú krajinku Nízkych Tatier. Čarovný večer.
Ako z rozprávky
Ráno bolo poriadne mrazivé, ale krásne. Mráz bol tak silný, že sa na snehu vytvorila krásna námraza (takéto krásne ihličky námrazy som ešte asi nevidela).Ranné slnko takisto krásne osvecovalo okolitú krajinu.
Chystali sme sa trochu poprechádzať po hrebeni. Možné to bolo iba na skialpoch alebo na snežniciach. Snehu bolo neúrekom a smerovali sme za krásnymi rozprávkovými stromami, pokrytými bohatou snehovou nádielkou.
Vybrali sme sa po hrebeni na východ cez vrchol s rovnomenným názvom Andrejcová a pokračovali ďalej smerom do sedla medzi Andrejcovou a Bartkovou. Akonáhle sme zašli do lesa, ukázali sa nám nádherné ihličnany obalené hrubou vrstvou namrznutého snehu, vyzeralo to perfektne.
Hrebeň Nízkych Tatier je sám o sebe zážitok...Dookola nich bolo nafúkaných množstvo závejov. Veľmi som si užívala turistiku v takýchto krásnych podmienkach. Nestretali sme nikoho, stopy bolo vidno výhradne len po skialpinistoch. Bolo krásne slnečne a mrazivo...dokonalé azurko. Zo sedla pod Bartkovou sme kráčali pomaly späť na útulňu, nikam sme sa neponáhľali, lebo z tejto krásy sa nám nechcelo vôbec odísť. Na útulni som si znova dala ten vynikajúci čajík, ktorý príjemne zahrial.
Bolo sa nám treba pomaly chystať na zostup do doliny, ale už dávno sa mi tak nechcelo vydať na spiatočnú cestu, ako v tento deň, avšak svet „dole“ čakal a tak sme sa pobrali domov, ale plní zážitkov a celí šťastní z nádherného víkendu stráveného v horách.
Myslím, že vôbec netreba zdôrazňovať, že sa sem oplatí prísť. Hrebeň Nízkych Tatier je sám o sebe zážitok a v spojení s nocľahom v tejto divokej prírode je to hotový balzam na dušu. Vedela som, že sem sa ešte určite vrátim...aj som sa vrátila...ale už s novým cieľom – vyspovedať chatárov o tom, ako to na Andrejcovej funguje...ale o tom potom.
Zhrnutie
- Názov: Útulňa Andrejcová
- Lokalita: NP Nízke Tatry
- Značenie: veľmi dobré
- Obmedzenie: bez obmedzenia
- Obtiažnosť: 3/5 (zimné podmienky, inak nenáročná trasa)
- Trvanie: spolu 6 hod.
- Parametre: dokopy 15 km, 817 výškových metrov
- Typ: vrchol, hrebeň
- Možnosť parkovania/spoje: parkovisko na konci dediny Pohorelá
- Mapka: sekcia Výjazdy