Bílá pohádka - bežkovanie na hranici

Zážitkový hrebeň, horské chaty, početné osady i milovníkmi zimných športov vyhľadávaný areál na začiatku Moravsko-sliezskych Beskýd v objatí snehovej periny.

Cieľovou destináciou pre moje bežkárske potulky sa stala oblasť v okolí prihraničnej českej obce Bílá, ponúkajúca počas celého roka nepreberné množstvo atrakcií všetkým vekovým kategóriám. Prvá výdatná snehová nádielka roka ma zlákala vyskúšať mierne prispôsobenú, v informačných podkladoch žltou farbou označenú bežkársku stopu. Na oficiálnych stránkach areálu nie je síce táto trasa opísaná ako strojovo upravovaná, ale rovnako ako bežkárske okruhy ostatných farieb je i „žltá” za vhodných snehových podmienok (aspoň z väčšej časti) upravovaná. Vzhľadom na čerstvú snehovú pokrývku ale dnes moc v strojovú stopu nedúfam a preto som pripravený na poriadne backcountry podmienky.

Územím Salajky

...popri Salajskom potoku do kilometrového, miestami aj prudšieho zjazdu.

Prvou bezvýznamnou úpravou dnešného okruhu oproti oficiálnym propozíciám je zmena miesta štartu. Keďže trasa prechádza aj pre mňa bližšie umiestneným horským sedlom Bumbálka, volím si práve tento hraničný priechod ako ideálny východiskový bod výletu. Do „oficiálneho“ štartu v údolnej obci Bílá by som sa mal dostať po cca ôsmich kilometroch prešliapávania stopy. A bežkárska stopa nebola to jediné, čo bolo treba v to ráno vytvoriť. Po príchode na hraničné parkovisko nebolo po parkovacom mieste ani chýru. Odhŕňačom vytvorený kruh okolo parkoviska slúžil ako otoč autobusov. Našťastie sa mi podarilo odchytiť pána vykonávajúceho traktorom záslužnú snehovo-upratovaciu činnosť smerom na horský hotel Bumbálka a s prosbou o vytvorenie parkovacieho miesta na predmetnom parkovisku som bol úspešný. „Odsneženie“ parkoviska nespadalo pod jeho kompetencie, o to viac som mu vďačný za novovzniknutý VIP parkovací priestor.



Po šťastlivom vyriešení neočakávaných parkovacích komplikácií sa od turistického hríbika vydávam po žltej turistickej značke na prvý pohľad prudkým zostupom. Žeby šupiny zabránili nabratiu „nepredvídateľnej“ rýchlosti? Skôr kopec nebol tak strmý. Na nasledujúcom prudkom zošupe k národnej prírodnej rezervácii Salajka bol pocit zrýchlenia neodškriepiteľný. Nejakú vychytenejšiu zjazdovú techniku na bežkách sa mi ešte nepodarilo po roku naučiť, preto každý podobný briežok nekončiaci pádom považujem za malý osobný úspech. V tomto prípade ani nebolo treba cibriť techniku, pretože po ľavoboku bol urobený miernejší obchvat. Nič to, možno nabudúce.

Ovenčený dobrým pocitom sa borím čerstvým prašanom popri ohradenom jedľovo-bukovom pralese, kde možno nájsť vďaka bezzásahovej zóne i viac ako 50 m vysoké mohutné jedle. Koniec tejto ohraničenej i mykologicky významnej lokality znamenal aj koniec cesty bez akejkoľvek stopy. Znenazdajky sa zľava napojila širšia lesná cesta, autom vo veľmi blízkej minulosti prebehnutá. Nový nočný sneh ešte nestihol zasypať stopy pneumatík a tak sa mi na následnom viac ako kilometrovom úseku do osady Salajka vytvorili podmienky s ideálnym množstvom snehu. Počiatočný zasnežený les sa pred príchodom do riedkeho osídlenia učupeného pod okrajom lesa zmenil na lúčne priestranstvo s mini vodnou plochou uprostred. Koľkáže to romantika. Romanticky už ale nevyzerala kompletne odhrnutá cesta vedúca k budovám. Našťastie, krátky freestyle zasypanou lúkou nebol pre moje najširšie backcountry bežky z rodiny Sportenov žiadnou prekážkou.

Ochutnávka sesterského okruhu

Opätovným vnorením sa do lesa, s pokračujúcou auto stopou, púšťam sa popri Salajskom potoku do kilometrového, miestami aj prudšieho zjazdu. O skrotenie rýchlosti sa tentoraz postaralo najmä nešťastné prekračovanie prúdu vody križujúceho cestu. Bežky sa mi podarilo trocha namočiť a následný kotvový efekt spôsobil potrebu šliapania aj v najprudších úsekoch. V tento moment úplne vyhovujúce. Škoda len, že hladkého sklzu sa mi nepodarilo dosiahnuť ani očistením bežiek od nalepeného snehu po odpojení sa zo žltej turistickej značky asi kilometer pred Medzivodím. Tu sa žlto značená stopa spája so stopou modrou. Rolba toto miesto ešte nestihla navštíviť, zato štvorkolesový tátoš, ktorého alternatívna stopa ma už dlhší čas sprevádza, áno. S príjemným poznatkom sa vydávam do polkilometrového stúpania s cca 10% sklonom. Keď sa sklon zmierni a následne preklopí, začínam si vychutnávať zimnú rozprávku, ktorú mi úbočie kopcov Kýčera a Klín premieta. Hustejší a redší les sa striedajú podľa príslovia - „každý chvíľku ťahá pílku“. Príležitostne sa objaví i nejaký ten výhľad. Ako ďaleko je možné dovidieť ťažko posúdiť, oblačnosť vznášajúca sa nad údolím moc ďalekosiahlych výhľadov neponúka.

Zaujímavosti v Bílej

Na odbočke do Bílej stretám prvých bežkárov dňa. Vďační za vytvorenie bielej stopy sa poberajú nahor po modrej trase, zatiaľ čo ja sa uberám v ich „šľapajách“ dole. Kto by mal chuť na poriadny kus romantiky, môže pokračovať rovným smerom k osade Čistý. Ja som bol tejto malebnej samote na okraji lesa spraviť aspoň ilustračné zábery. Samozrejme nie plánovane, ale tak to býva, keď si ktosi zabudne pozrieť mapu.

Na konci zjazdu je možné zazrieť drevenú informačnú tabuľku s názvom lesnej cesty, po ktorej som išiel, i dočasnú atrakciu v podobe zapriahnutých koní. Permanentné zvieracie osadenstvo sa nachádza kúsok od bežkárskej stopy, v obore pri loveckom zámočku. Vidieť tu môžete divokú zver, umiestnenú v šiestich samostatných ohradách, v zastúpení divých prasiat, danielov, muflónov, srniek i jeleňov. „Podívaná“ to musí byť veľmi pekná, ja som jej však musel odolať, keďže sa mi cestou namiesto poriadneho bežkárskeho sklzu podarilo získať sklz časový.

Morálka nabrala opäť klesajúcu tendenciu, ale vidina hrebeňa ma hnala vpred.

Cesta popri parku plnom detských ihrísk, oddychových zón či workoutového ihriska je odhrnutá viac ako by bolo vhodné, preto beriem bežky do ruky a dávam sa na kilometrovú prechádzku obcou. Počas nej obdivujem turistickú rozvinutosť obce aj ľudí, majúcich odvahu bežkovať na tom minime snehu. Možno som len ja príliš fajnový… To už sa dostávam k centrálnemu parkovisku pod lyžiarskymi zjazdovkami, kde sa to ľuďmi len tak hemží. Podľa oficiálnych podkladov by som sa mal nahor vyviezť lanovkou „A“, na ktorú je možné zakúpiť jednorázový lístok bez zálohy, pričom od hornej stanice lanovky začína strojovo upravená stopa. Možnosť je to určite lákavá, pretože prekonaný výškový rozdiel nie je zanedbateľný. Ja si však nechám zájsť chuť, zapínam bežky a z parkoviska sa mostíkom dostávam na vyjazdenú bežkársku stopu na konci modrého singletrailu lokálneho bikeparku. Pár metrov čistokrvného backcountry a už sa nachádzam na lesnej ceste, robiacej mi spoločnosť až po napojenie sa na oficiálnu trasu. Túto alternatívnu výšľapovú cestu som si zvolil na základe označenia ako bežkárskej na jednom českom bežkárskom portáli. Pri pohľade do obyčajnej turistickej mapy sa ako kratšia alternatíva javí lesná cesta začínajúca v Bílej kúsok za oborou, napájajúca sa na oficiálnu stopu už na jej začiatku. Tým by sa skrátila celková dĺžka trasy minimálne o dva kilometre.

„Všehochuť“ k hrebeňu

Moja vybratá cesta s čerstvo prešliapanou stopou sa prvé dva kilometre len veľmi pozvoľne dvíha, aby na následných dvoch kilometroch s čerstvo vyjazdenou stopou od auta začala rapídnejšie ukrajovať výškové metre. Okolitý les je vskutku očarujúci, to už ale nemožno povedať o auto stope. Sklz v nej nie je zrovna dvakrát ideálny a razenie si stopy v hlbšom snehu do nie najmiernejšieho kopca je už nad moje sily. Pomaly začínam uvažovať o predčasnom konci výletu zozjazdovaním (skôr pešej túre) po okraji zjazdovky v areáli, keď sa predo mnou znenazdajky objaví novučičký manchester s čerstvo vyjazdenou stopou na klasiku. Takto milo ma privítal môj žltý okruh na spoločnej časti s červeno značenou stopou. Vzdávacie myšlienky sú okamžite minulosťou, na takomto podklade ešte aj so znovu nadobudnutým ideálnym sklzom je radosť z bežkovania opäť na maxime. Škoda len, že moje nadšenie trvalo necelého jeden a pol kilometra. Po dosiahnutí turistického rázcestníka sa rolbou upravená cesta odpája doľava do sedla pod Bobkem, zatiaľ čo moja trasa vedie len po stopách pešiakov. Morálka nabrala opäť klesajúcu tendenciu, ale vidina hrebeňa ma hnala vpred. Približne v štvrtine cesty, obchádzajúcej Bobek sa predo mnou vyrojila početná bežkárska rodinka, ktorej stopu som úspešne sledoval až po hranicu, znamenajúcu i dosiahnutie dlho očakávaného hrebeňa.


Rozhliadanie sa po pokračujúcej stope počas už niekoľkej stravovacej pauzy bolo márne.

Keď vidím opäť raz ďalší prudký kopec, mám sto chutí zakričať na pána s prosbou o zvezenie.

Predstava zvládnutia takmer desiatich hrebeňových „hore-dole“ kilometrov do zotmenia pri nastúpaní cca 400 výškových metrov sa začínala pomaly rozplývať. Kiežby sa to dalo povedať aj o oblačnosti sprevádzajúcej celú moju bežkotúru. Ako sa tak pripravujem pokračovať, vidím zo strmého kopca v smere mojej jazdy pribiehať psa. A za ním brzdiaceho bežkára. Slečnu. Milšie prekvapenie som si nemohol ani priať. Nielenže ma ubezpečovala, že do dvoch hodín som na Bumbálke, čo bol presne čas, ktorý mi ostával do tmy, ba dokonca mi ponúkla záchranu, keby ma pri svojom návrate nájde na ceste „odkvecnutého“, po mojom zdôverení sa o poslednom zbytku síl. A o vytvorení novučičkej bielej stopy ani nehovorím. So srdečným poďakovaním za všetky potešujúce informácie sa s ňou lúčim a už sa aj púšťam zdolávať doposiaľ najstrmší úsek dňa.

Hrebeňová zimná idylka

Úsek to bol pekne výživný, ale na moje prekvapenie zdolateľný bez potreby stromčekovania. Odmenou za príkre metre mi bola následná čarovná úzka hrebeňová cesta pomedzi zapadané ihličnany. Tento doslova rozprávkový úsek v čerstvej stope po rázcestie Hluchanka v Kelčovskom sedle trval tri kilometre. Zjazd do tohto sedla nepatrí medzi najmiernejšie, avšak v prípade nanesenia správnej „mázy“ sa dá zvládnuť i bez pluhovania. Ja som si takúto brzdiacu zmes namixoval prejazdom kaluže ukrytej pod snehom, tesne pred najvyššie položenou samotou v obci Vysoká nad Kysucou. Šliapať i dole kopcom bolo síce neplánované, ale v tento moment potešujúce.


V sedle sa už na hrebeň pripojili i ďalší bežkári, ktorí svoju stopu zanechali po okrajoch odhrnutej cesty do osady Janošec. Viac ako kilometrový úsek do nenáročného kopca nebol z bežkárskeho hľadiska žiadne terno. Za osadou sa k bežkárskym stopám viditeľne pripojili i stopy topánok. Poväčšine hladkej stopy sa mi od osady podarilo držať až k chate Kmínek vďaka dvojici chlapíkov na skialpoch, prichádzajúcich z protismeru. Kilometer a pol dlhý úsek si okrem krásneho, idylicky zasneženého lesa zachoval i svoju drsnejšiu tvár v podobe ďalších dvoch strmých výšľapov. Keďže sa mi bežkám ani po očistení nepodarilo prinavrátiť stratený hladký sklz, hlavne prudký zjazd k chate ani v tomto prípade nepredstavoval žiadne nebezpečenstvo. Chata z vonku vyzerala veľmi príjemne, nastávajúci kopec už menej. Jeho zdolaním sa dostávam na rázcestie, odkiaľ už putujem výlučne po stopách pešiakov. Pri fotení horskej chaty Sněžná ma obieha pán na štvorkolke. Nielenže mi vyhladí stopu, ale i prepíli spadnutý strom na trase. Ďakujem mnohokrát.

V sprievode čelovky

Úsek po osadu Smutníky už idem v pološere. Prudký zjazd do osady realizujem po červenej hrebeňovej turistickej značke. Zjazd bol asi naozaj strmý, pretože už aj moje pribrzdené bežky sa začínali pomaly rozbiehať. Kto by sa nechcel trápiť na značke, tomu jednoznačne odporúčam obísť tento zošup z ľavoboku, kadiaľ vedie široká miernejšia cesta. Dnes mi obchádzky moc nejdú… Ukončiť trasu do dvoch hodín sa mi nepodarilo, preto v osade zapínam čelovku a nechávam sa obehnúť pánom na snežnom vozidle s pripojeným čudom, na ktorom sedelo dieťa. Keď vidím opäť raz ďalší prudký kopec, mám sto chutí zakričať na pána s prosbou o zvezenie. Kopec to našťastie nebol dlhý, ba čo viac, bol z neho krásny pohľad na rozsvietenú Masarykovu chatu na Beskyde. Za priaznivých podmienok sa horská chata chváli najkrajším výhľadom na Lysú horu v Beskydách. Za terajších podmienok tomu neostáva nič iné len veriť. Pár metrov od chaty sa dokonca nachádza i mini lyžiarsky areál Klema s trojicou krátkych zjazdoviek. Ja už však nevidím pár desiatok metrov pred seba a tak sa radšej poberám k parkovisku na Bumbálke. Na zľadovatenej odhrnutej ceste mi už ani brzdiaca zmes nepomáha, párkrát nemám ďaleko od pádu.


Onedlho vidím pouličné osvetlenie, parkovisko i svetielkujúce policajné auto na hraničnom priechode. Týmto sa moje 25 kilometrové bežkopotulky po nádherne zasneženej beskydskej prírode chýlia k svojmu záveru po viac ako piatich hodinách čistého času. Relatívne dlhá trasa so značným prevýšením však ponúkne všetkým milovníkom bežeckého lyžovania nielen zaujímavé bežkárske terény, ale za priaznivého počasia i nádherné výhľady do malebnej krajiny.

Zhrnutie

• Názov: mierne prispôsobená žltá bežkárska stopa v Bílej
• Lokalita: Bílá, Moravsko-sliezske Beskydy, Česká republika
• Značenie: držať sa mapy alebo stopy
• Obmedzenie: podľa snehových podmienok
• Obtiažnosť: 3/5
Parametre: 25 km / 700 výškových metrov
• Trasa: Parkovisko Bumbálka - Salajka - Bílá - pod Bobkom - Kelčovské sedlo - chata Kmínek - Beskyd - Bumbálka
• Typ: lesné cesty, hrebeň
• Možnosť parkovania: bezplatné parkovisko Bumbálka
• GPX: trasa