Freeride pre začiatočníkov

Bojíte sa voľného terénu, ale láka vás vyskúšať si freeride mimo zjazdoviek? Nenápadný vrchol v Nízkych Tatrách je na to ako stvorený.

Tento rok bola zima až do februára mimoriadne chudobná na sneh vo vysokohorských polohách. V danej chvíli bolo najlepšie rozhodnutie ísť do Nízkych Tatier, lebo momentálne mali asi najbohatšiu snehovú nádielku, ktorá bola navyše čerstvá. Takže cieľ bol jasný a tak sme vyrazili smer horský prechod Čertovica, ktorý spája Liptov s Horehroním a oddeľuje kráľovohoľskú časť Nízkych Tatier od ďumbierskej strany.

Štartujeme vysoko

Parkujeme na miestnom parkovisku, ktoré určite neminiete. Už tu je snehu neúrekom, tešíme sa, čo nás čaká hore na hrebeni. Sedlo Čertovica je pomerne vysoko, cca 1 250 m n. m., takže počiatočný bod zabezpečí, že nás nečaká veľmi veľké prevýšenie. Dnešná skitúra by mala byť pohodlná a oddychová a jej prvá časť na Lajštroch je aj zdokumentovaná.

Prechádzame cez cestu (tu pozor, rozhľad na prichádzajúce autá je slabý), nasadzujeme lyže a začíname šliapať po červenej turistickej značke, ktorá je súčasťou SNP-čky. V zime pozor hneď na začiatočný úsek, ktorý vedie krížom cez lyžiarsky vlek, ktorý je občas funkčný, takže v zime svah nekrižujte, ale choďte radšej popri svahu, ktorý je aj ohraničený sieťami.

Akonáhle odopnem lyžu, som po stehná v snehu... nevadí, aspoň sa netreba k lyžiam zohýnať, haha.

Tento prvotný úsek je veľmi nepríjemný, pretože ideme prudko hore, ale dobré je, že cvičíme traverzovanie. Terén je na to ako stvorený, keďže je naozaj poriadne strmý. Našťastie ale netrvá dlho a už aj odbočujeme od lyžiarskeho vleku doľava ďalej po červenej. Tu začína pekný úsek mierneho stúpania na samotný hrebeň a vrchol Rovienky. Spočiatku stúpame lesom, ktorý pomaly redne až z neho vychádzame úplne a dostávame sa do pásma kosodreviny, ktoré ale teraz nie je vôbec vidieť, keďže všetka kosodrevina je schovaná pod snehom (aj to svedčí o množstve snehu).

Rovienky – Lajštroch... jeden alebo dva kopce?

Po asi hodinke a pol sa ocitáme na vrchole Rovienky, kde ale nenájdete žiadnu ceduľku. To, že sme tam, vieme iba podľa mapy. Pokračujeme ďalej a približne o 10 minút sme na vrchole Lajštroch, kde sa už nachádza aj smerovník, ktorému sa teším (predsa len, zo psychologického hľadiska je príjemné mať taký „oficiálny“ koniec). Zaujímavosťou je, že na niektorých mapách nájdete tieto dva vrcholy ako dva osobitné vrcholy neďaleko seba, pričom prvé sú Rovienky (v smere z Čertovice) a nasleduje Lajštroch. Na inej mape to nájdete ako jeden a ten istý vrchol.


Viditeľnosť je dnes nulová, je silná hmla a vietor sa tiež nenecháva zahanbiť. Dávame foto a už aj uháňame naspäť na Rovienky, kde hľadáme nejaké zátišie, aby sme dali dole pásy. Nachádzame ho za jemne vykúkajúcou kosodrevinkou, kde sa aspoň na chvíľu zbavujeme vetra, ktorý štípe a mrazí až do kosti a v tejto chvíli sa veľmi teším, že som objavila čaro „umelého peria“, ktoré ma výdatne hreje prostredníctvom ľahučkej bundy. Akonáhle odopnem lyžu, som po stehná v snehu... nevadí, aspoň sa netreba k lyžiam zohýnať, haha. Pásy dávame rýchlo dole, na prezliekanie v tomto vetre ani nepomýšľame, iba prihodíme na seba ďalšiu vrstvu a ide sa dole.

Pozor na zradné podmienky zimnej turistiky

Orientujeme sa podľa zimného tyčového značenia (dobre, že tu je, inak neviem neviem v tejto hmle), ledva vidno od jednej palice po ďalšiu. Dnes ísť ďalej po hrebeni by sa naozaj neoplatilo. V lese tyčové značenie končí, čo ako problém nevidím, keďže už sme v lese. Na tomto kopci sme boli už asi 4-krát, takže trasu poznáme pomerne dobre. Užívame si lyžovanie pomedzi zasnežené stromy... dokonalosť, ale zrazu pozerám, lyžujem sama?! Vravím si, nevadí, Andrej asi niečo fotí, tak som zastavila a čakala.


A čakala, a čakala... a jeho nikde. Hmm, to už som začínala byť trochu nesvoja, preto som naňho začala volať... nič. Obzerala som sa z každej strany, ale už s vedomím, že tak dlho určite nefotí. Volanie nepomáhalo a tak mi napadlo použiť píšťalku na batohu. Po cca 10 minútach sa konečne objavil a mala som pravdu, fotením sa nezdržal.

Rovienky a Lajštroch ponúkajú freeridové podmienky najmä pre skialpinistických začiatočníkov, ktorí si chcú vyskúšať voľný terén.

Zamotal sa pri jednom strome, ja som prefrčala popri ňom, čo si ale nevšimol a zrazu všetky stromy a všetky smery vyzerali rovnako. Motal sa hore-dole a hľadal chodník, ale nakoniec sa vrátil na správnu cestu a pomohla aj spomínaná píšťalka, ktorú započul. Z toho vyplýva, že netreba podceňovať aj známy terén, obzvlášť keď je veľmi nepriaznivé a hlavne hmlisté počasie, kedy hmla v kombinácii so snehom vytvára bielu tmu.

Nepodceňujte ani baterku na mobile. O tom sme sa tiež presvedčili na tejto turistike, keď sa Andrejovi vybil mobil (pričom nemal málo %) práve vtedy, keď si išiel pozrieť, kde sa nachádza na mape GPS, keď sa zamotal...

Zjazd z Rovienok je perfektný, užívame si čerstvý hlboký sneh, ide to ako po perinke. Ale, bohužiaľ, je aj krátky a vzápätí už sme naspäť pri lyžiarskom vleku. Dole na Čertovici si dávame teplú polievku a palacinky v reštaurácii, ktorá sa tu nachádza.

Nestačí nám a tak pokračujeme...

Čas je pomerne dobrý a nám sa máli zimných radovánok. Vydávame sa opäť po červenej SNP-čke z Čertovice, ale teraz opačne, smerom na juh. Na Čertovici si na svoje prídu aj milovníci bežeckého lyžovania, keďže o okolie a úpravu tratí na bežky sa stará občianske združenie Horské spoločenstvo, o ktorom sme hovorili aj s chatármi na útulni Andrejcová.


Naším cieľom sú dve veľmi pekné útulne a jeden menej známy vrchol Beňuška na vedľajšom hrebeni Nízkych Tatier. V Sedle za Lenivou sa nachádza prvá útulnička Terezka. V tej zasneženej krajinke vyzerá naozaj čarovne. Avšak v zime pozor pri plánovaní nocľahu, pretože útulňa nemá piecku.


Práve pri tejto útulničke sa odpájame z červenej a ďalej pokračujeme zelenou turistickou značkou. Viditeľnosť je stále zlá, začalo už aj snežiť a onedlho sa začne aj stmievať, takže sme sa rozhodli na vrchole Beňušky zlepiť pásy a vrátiť sa späť. K poslednému cieľu, ktorým mala byť útulňa Líška na druhej strane Beňusky sme už teda nedošli. Nevadí, niekedy to netreba siliť, útulňa počká.

Po zjazde z Beňušky sa napájame na spomínané bežkárske trate, kde nás už ale zjazd nečaká, skôr si poriadne zakorčuľujeme, prípadne sa pomaličkým tempom spúšťame naspäť na Čertovicu.

Na Rovienkach sa nám mimoriadne zapáčilo, a tak sme tu o týždeň naspäť, ale pre krátkosť času sme šli len na Lajštroch.


Ale za to počasie bolo luxusné a striedalo sa modré azúrko s prevaľujúcou sa hmlou. Konečne sme aj videli, čo je navôkol, keďže zo štyroch návštev tohto vrcholu nám boli výhľady dopriate až teraz. Ale ako sa vraví, na dobré sa čaká.


Rozdiel medzi výstupmi bol len týždeň, ale počas toho týždňa napadol asi meter ďalšieho snehu, takže krajinka bola poriadne zmenená a ešte viac čarovná.


Čertovica ponúka rýchly a jednoduchý nástup na hlavný hrebeň Nízkych Tatier, či už sa chystáte smerom na Chatu generála Milana Rastislava Štefánika, alebo na opačnú stranu smerom na útulňu Andrejcová. Lajštroch má pre nás špecifický symbolický význam, pretože pred rokom sme si práve tu počas „klasickej“ túry na tento vrchol definitívne povedali, že vyskúšame skialpy.


Rovienky a Lajštroch ponúkajú freeridové podmienky najmä pre skialpinistických začiatočníkov, ktorí si chcú vyskúšať voľný terén. Sklon svahu je príjemný a nachádzate sa tu mimo lavínových dráh, takže tento výlet je vhodný aj vtedy, keď je zvýšené lavínové nebezpečenstvo.

Zhrnutie:

• Názov: Lajštroch a Beňuška
• Lokalita: NP Nízke Tatry
• Značenie: nad lesom zimné tyčové značenie, inak červená značka, na Beňušku zelená
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 2 - 3/5
• Trvanie: cca 4 - 5 hodín
• Parametre: 12 km, 719 výškových metrov
• Možnosť parkovania: parkovisko priamo v Sedle Čertovica
• Mapka