Tip na výlet: Strmá dolina Val Duron v Dolomitoch

„Nechajte ma tu dožiť,” hovorím posledný deň v Dolomitoch. Zajtra odchádzame. Už teraz mi srdce plače a chcem tu zostať.

Aj keby som našla ubytko, má sa otepliť a aj to málo snehu sa roztopí. Ja sa ale vrátim! Ešte než odídem, treba posledný deň využiť naplno. Naplno si ho užiť. Po predchádzajúcich výletoch som si vybrala ďalšiu dolinku, ktorá sa dá vyšliapať na skitouringových lyžiach. Val Duron z dediny Campitello di Fassa.

Čakanie na slnko

Vedela som, že mám dnes dosť času. Zvyšok posádky lyžoval a ja som mala deň pre seba. Zaparkovala som na „našom” minuloročnom parkovisku, bývali sme práve v dedinke Campitello di Fassa. Pozor, parkovisko je platené, je na ňom automat. Dá sa platiť kartou a vybrať počet hodín. Nie je to nijako predražené. Pomotkala som sa ešte po miestnych obchodíkoch.

Dala som si na čas, počkala som, kým nad dolinou vykuklo slniečko. V dedine, v tieni, sa ešte držal ranný opar. Bolo treba vyjsť s lyžami (v ruke) kúsok hore kopcom asfaltkou. Jedno parkovisko je aj vyššie, ale píšu, že len s povolením. Tak som nechcela miestnym brať ich miestečká. Dalo sa to v pohode vyšliapať v lyžiarkach.

Kosačky prerobené na snežné skútre

Úzka cesta sa vinula dolinou popri potôčiku, ktorý bol sem-tam krásne premrznutý a zasnežený. Prešla som okolo skupinky turistov, ktorí čakali na povoz. Viete sa vyviezť hore (ako aj v niektorých iných dolinkách) na snežnom skútri, ťahajúcom vlečku so 4 miestami. Asi by mi to ani nevadilo, keby to nebol dvojtakt a nesmrdelo to v lese ako lacný skúter alebo kosačka. Keď to okolo mňa prešlo, tak les vždy zalial pach benzínu. Blech! Určite sa takýto typ motora a smradu nehodí do prírody.

Bicyklová offseason kondička by nestačila

Zatiaľ to budem považovať za ďalšiu výhovorku, prečo ísť do hôr. Prečo je toto najlepšie míňanie peňazí.

Našťastie zápach vždy rýchlo prešiel a ja som sa mohla sústrediť na krásny lesík. Cesta sa naklonila a stúpanie bolo dosť ostré. Úprimne neviem, či by som to poľahky vyšliapala na bicykli. Možno ani „poťažko” s mojou tehotenskou kondičkou. (Priemer stúpania 12,5 %, občas aj nad 15 %). Ale na lyžiach to odsýpalo jedna radosť. Ani som si to neuvedomovala. Cítila som sa silná, kontrolovala som si tepy, počúvala som muzikál Hamilton.

Potrebovala som sa po celom týždni zavrieť do svojej bublinky a sama si všetky zážitky spracovať. Zvuk lesa je prekrásny. Slnečné lúče presvitali cez stromčeky. Šliapala som v merino tričku (dvoch, dlhom a krátkom) a bolo mi teplučko. Hrialo ma slniečko aj srdiečko.

Rovina – postrach skitouristov a skitouristiek

Oficiálna snežnicová trasa zimnej cesty z turisticko-informačnej stránky Val di Fassa obchádza útulňu Rifuggio Micheluzzi, ktorá je túto zimnú sezónu uzavretá. Cesta pokračovala ďalej, ponad ňu. Vyšla som z lesíka a ocitla som sa v širokej doline. S rovinatou cestou. Mám pocit, že je to najhorší typ terénu na skitourovanie.

Na pásoch je to veľmi neefektívne. Minimálne nie tak efektívne, ako cesta do strmého kopca. A bez pásov sa to síce lepšie šmýka, ale keď stratíte úplne rýchlosť (napríklad v malom kopčeku), tak je to boj. Ech. Zvážte, že to otočíte hneď, ako sa stúpanie zlomí.

Spokojné bruško aj hlava

Reštaurácia, ku ktorej oficiálna trasa vedie, Baita Lino Brach, ma veľmi nezaujala, výhľady boli rovnaké, ako na začiatku doliny. Bolo treba mať rezerváciu na obed a menu bolo nič moc. Chýbala im nejaká polievka (iná ako ryžová). Výhľady ale boli prekrásne, ako inak. Dolinu ukončovala skupinka štítov tesne pod 3 000 m n. m. Maličká, roztomilá. Posedela som si na drevenom plotíku, zjedla som banán, žemličku. Zložila pásy. Cítila som sa, ako keď som bikepackovala vo Švajčiarsku.

Keď som sa dostala do bodu, keď som sa prestala hnať, keď som opustila naplánovanú trasu a vybrala som sa objavovať náhodné cesty v horách. Keď som sa nemusela ponáhľať, len som sedela a sledovala som výhľad. Tento stav je krásny. Je možno krajší, než tie samotné výhľady. Ale bez nich by som sa doň nedostala. Možno sa to naučím raz aj v bežnom živote. Zatiaľ to budem považovať za ďalšiu výhovorku, prečo ísť do hôr. Prečo je toto najlepšie míňanie peňazí. A pritom to nebol žiadny extra výkon, žiadne endorfíny z toho, aká som strašne silná. Celé je to zázračne „obyč”.

Žiadne obláčiky a len málo oblúčikov

Premotala som sa rovinatou časťou, dvakrát som si aj vypla lyže a niesla som ich, lebo sa mi nechcelo „trapošiť” medzi pešími turistami. Samozrejme, potom som si zabudla zamknúť komín lyžiarok. Moja špecialita. Zjazd bol strmý. A vlastne dosť nepríjemný. Keďže bola cesta dosť úzka, keď som robila oblúčiky, tak som sa na ňu pomaly ani nezmestila dĺžkou lyže. Mala snehové tvrdé „mantinely” a schytávala to zadná časť lyží. Takže som občas musela aj pluhovať. Ech, blech.

Bezpečne som to zišla, to je hlavné, ale v porovnaní s inými dolinami tento týždeň som si to neužila. Na sánkach to musí byť celkom masaker, v tých strminách sa dá rýchlosť nabrať veľmi ľahko, cesta je kľukatá a občas po nej ide snežný skúter (poobede už nechodili, ja som žiadny cestou dole nestretla).

Môžeme ísť domov?

Hore som premýšľala, že si stúpanie dám ešte raz. Nech sa poriadne pred odchodom zničím. Ešte aj doma som sa cítila plná síl. Ale zjazd sa mi opakovať znovu nechcel. Tak som to s mojím krásnym pocitom odkráčala znovu k autu. Hodinky nakoniec ukázali, že som potrénovala Threshold (konečne nie trash-hold) a mám regenerovať 3 dni. Môžeme ísť domov! Alebo? Píšem článok a z môjho okna vidieť krásnu skalu. Je oranžovučká. Posledný západ slnka na tejto lyžovačke. „Nechajte ma tu dožiť,” hovorím posledný deň v Dolomitoch.

Cesta je ofiko snežnicová, ale snežnice vôbec netreba. Odporúčam ale nesmeky a paličky. Pôjde sa vám ľahšie. So sánkami sa to asi dá, ale treba ísť veľmi opatrne. S vozíkom by som si netrúfla kvôli tomu úzkemu a strmému zjazdu – sú tu na to príjemnejšie cestičky.

Zhrnutie:

• Názov: Val Duron
• Lokalita: Val di Fassa v Dolomitoch
• Značenie: jasné, idete stále rovno
• Obmedzenie: kontrolovaná zóna pre zimnú turistiku, overiť si podmienky možno v turistickej kancelárii
• Obtiažnosť: 2/5
• Parametre: 8,5 km/360 výškových metrov
• Trasa: parkovisko v dedine Campitello di Fassa – reštaurácia Baita Lino Brach – späť na parkovisko
• Typ: dolina
• Možnosť parkovania: platené parkovisko v dedine Campitello di Fassa
• GPX: mapa v sekcii Výjazdy