Splitboard alebo skialpový zážitok aj pre snowboardistu

Ako si vyšliapať na kopec „za vlastné“ a užiť si aj parádny zjazd, keď sa na lyže nedokážete ani postaviť? Na túto otázku sa pokúsim odpovedať v nasledujúcich riadkoch.

Na začiatok uvediem, že skúsenosti, ktoré tu zhrniem, sú z dvoch dní strávených na splitboarde v ľahšom teréne, takže tu nenájdete nič o pohybe v lavínovom teréne a podobne. Myslím si však, že táto téma už bola na webe MTHIKER pokrytá a nie je potrebné ju viac rozoberať. Priblížim tu hlavne moje osobné skúsenosti z prvého kontaktu so splitboardom, ktoré môžu slúžiť ako ponaučenie alebo výstraha.

Čo to ten splitboard vlastne je?

Keď sa povie skialpové lyže, veľa ľudí približne vie, o čo ide, na čo slúžia a ako sa odlišujú od bežných zjazdových lyží. Pri pojme splitboard to už také ľahké nie je a veľa ľudí netuší, čo to je a ako to vlastne funguje. Dokonca aj v partii, s ktorou som strávil víkend, o ktorom tu píšem, panovali rozličné predstavy o splitboarde.


Koncept je ale celkom jednoduchý. Ide vlastne o snowboard, ktorý je v pozdĺžnej osi rozdelený na dve identické polovice. Pre výšľap je potrebné uvoľniť viazanie, dosku rozdeliť na polovicu, tieto polovice vymeniť, primontovať viazanie na stúpací mód, nahodiť pásy a ide sa do kopca. Znie to jednoducho, však? Toto je základný koncept splitboardu, nemá zmysel rozpisovať, ako presne sa tieto módy menia, keďže každý výrobca, či už dosky, alebo viazania, má tento systém trochu odlišný.


Prečo vlastne toto všetko?

Možno si niekto povie: „Veď na zjazdovke fungujú vleky, tak prečo vymýšľať s nejakým splitboardom?“ A je to vlastne pravda. Mňa však veľmi lákalo vyskúšať si, aké to je dostať sa na vrch kopca len „za svoje“. Mám rád prírodu, turistiku a v neposlednom rade som trošičku podľahol tlaku skupiny, v ktorej som ako jediný nebol lyžiar. Ako jediný snowboardista v skupine som mal vlastne dve možnosti, ako sa dostať na kopec. Buď v snežniciach so snowboardom na ruksaku, alebo si požičať splitboard a vyskúšať to tak. Prvá možnosť je jednoduchšia z hľadiska vybavenia, avšak omnoho náročnejšia po fyzickej stránke. Ja som preto zvolil druhú možnosť.


Kto si to môže vyskúšať?

Krátka odpoveď je každý. Je tu však aj dlhšia odpoveď. Určite by som splitboard neodporúčal minimálne na prvú sezónu snowboardovania. Rovnako by som odporučil ísť si to vyskúšať najskôr do strediska a nevydať sa hneď na nejaký štít alebo do žľabu. V podstate platí, že ak daný svah dokážete zjazdiť na snowboarde, viete ho zjazdiť aj na splitboarde. Toto však úplne neplatí pre výšľap. Čo tým myslím, priblížim o chvíľu.

Cesta hore a jej nástrahy

Prvý vážnejší problém nastal, keď ma v strmšej časti kopca podšmyklo a ja som spadol.
Prvá vec, ktorá ma prekvapila, bola už na parkovisku, kde sme vykladali všetko z auta. Splitboard mal hmotnosť približne ako môj snowboard. Naopak skialpové lyže boli omnoho ľahšie a aj pár lyží dlhých 182 cm (v porovnaní s mojím 163 cm dlhým splitboardom) bol na pocit tak o polovicu ľahší ako splitboard. Z parkoviska sme sa presunuli pod svah. Tu bolo treba splitboard prestaviť do stúpacieho módu a nahodiť pásy. Znamenalo to pre mňa viac úkonov ako pre zvyšok, ale keďže tu sme boli prakticky na rovinke s dostatkom priestoru okolo seba, nijako som nezaostával za ostatnými.


Konečne sme začali stúpať. Prvé desiatky metrov som mal problém a trochu som si stúpal jednou „lyžou“ po druhej. Postupne som sa však dostal do rytmu a začalo mi to celkom pekne ísť. Ďalšia zmena boli paličky. Pre lyžiara bežná vec, pre snowboardistu niečo nové. Výšku paličky som si nastavil tak, ako mi vysvetlil kamarát lyžiar. S paličkami mi to ale šlo celkom ľahko, myslím si, že sa na ne dá zvyknúť veľmi rýchlo a naozaj veľmi pomáhajú pri stúpaní.

Doska bola pokrytá primrznutým snehom, ktorý bol v tých miestach, kde malo dosadnúť viazanie...
Prvý vážnejší problém nastal, keď ma v strmšej časti kopca podšmyklo a ja som spadol. Toto bola pre mňa úplne nová skúsenosť, keďže na snowboarde mám obidve nohy napevno, zdvihnúť sa zo zeme je otázka pár sekúnd. V stúpacom móde máte však prakticky 2 lyže. Tie sa mi, samozrejme, skrížili a tiež sa mi do nich primotali paličky. Hotová katastrofa. Dva pokusy mi trvalo zrovnať sa tak, aby som nemal nič prekrížené a rovnako som potreboval dva pokusy na to, aby som sa postavil.

Bolo treba na to zvoliť úplne iný spôsob ako pri snowboarde a tu mi dosť pomohli práve paličky, o ktoré som sa zaprel a postavil. Zvyšok stúpania nebol nejako náročný, išli sme si v pohodovom tempe. Ja som sa snažil držať teórie a nohy nezdvíhať, ale len kĺzať po zemi.


Ďalšia nová skúsenosť bol traverz pár stoviek metrov po rovine s dvomi malými zjazdmi. Rozhodol som sa to absolvovať vo výšľapovom móde, teda na „lyžiach“. V podstate som každý mini zjazd absolvoval tak, že som dal nohy do pluhu a dúfal, že sa mi to nejak príliš nerozbehne. Podarilo sa mi to bez pádu, aj keď to určite muselo vyzerať dosť komicky.


Najväčší problém nastal asi 300 m pod vrcholom Poludňového grúňa. Tu bol kopec skutočne strmý a podklad miestami zľadovatený. Boli sme už mimo zjazdovky, a teda sme mohli aj traverzovať. Pri jednej otočke v kopci (o ktorej som vedel iba z videa od Imromana) som sa znovu pošmykol. Vďaka strmosti svahu som sa kĺzal pár metrov dole, kým som zastal. Tu som už mal obrovský problém sa čo i len zrovnať, nie to ešte postaviť. Pri asi piatom pokuse sa mi podarilo zlomiť paličku. Vtedy som sa už začínal cítiť celkom bezmocne a v hlave mi bežalo, že sme to dnes asi trochu precenili.

S vypätím všetkých síl sa mi horko-ťažko podarilo postaviť. Bol som však v príliš strmom teréne na to, aby som dokázal splitboard prestaviť na zjazd. Musel som teda prekonať ešte asi 2 výškové metre a dostať sa na rovnejší kúsok. S jednou paličkou som vedel, že klasicky sa hore nijako nedostanem, a tak som sa veľmi pomaly posúval bokom po hranách hore. Bolo to veľmi namáhavé, keďže takéto zručnosti ako snowboardista nemám, pre lyžiara by to bola asi „brnkačka“. Nakoniec sa mi to podarilo, bol som však celkom vyčerpaný a aj som si párkrát zanadával.

Poďme dole

Samozrejme, závisí to aj od systému viazania, ale dovolím si tvrdiť, že vždy budete pomalší, ako skialpinista.
Prvý zjazd som neabsolvoval po tomto utrpení pod Poludňovým grúňom, ale ešte deň predtým z Chaty nad Veľkou Račou. Kto to tam pozná, vie, že vrch je veľmi úzky a my sme mali tú smolu, že bol ešte aj zľadovatený. Keďže splitboard bol z požičovne, nikdy predtým som na ňom nestál. Musím priznať, že prvú časť zjazdu som absolvoval viac chôdzou, ako snowboardovaním. Pripisujem to hlavne podmienkam a úplne odlišným vlastnostiam dosky – rocker vs camber, smerovosť, dĺžka atď. Druhý zjazd ma čakal práve po trápení rozpísanom vyššie. Predchádzala mu však zmena módu z výšľapového na zjazdový.

To ma skutočne potrápilo. Doska bola pokrytá primrznutým snehom, ktorý bol v tých miestach, kde malo dosadnúť viazanie a takisto tam, kde sa dve polovice dosky spájali dokopy. Bolo ich treba najskôr riadne oškriabať, očistiť. Samozrejme, po náročnom výšľape som bol spotený a postupne som začal chladnúť, takže ruky mi začali krehnúť a odstraňovanie namrznutého snehu tomu nijako nepomáhalo. Nakoniec sa mi však podarilo všetko očistiť a splitboard nastaviť do zjazdového módu.

Tu už bol zjazd o dosť príjemnejší, aj keď podklad bol zľadovatený, na vrchu bolo pár cm čerstvého snehu. Naplno sa tu ukázalo, do akých podmienok je tento splitboard navrhnutý. Na Chate na Grúni sme sa občerstvili a znovu ma čakal traverz, ktorý som opačným smerom pluhoval. Tu som sa rozhodol, že splitboard už nebudem prestavovať a celý úsek som si prešiel peši s doskou pod pazuchou. Posledný úsek bol po zjazdovke, takže tu asi nie je príliš čo písať.


Výhody

Veľkú výhodu vidím hlavne v tom, že na splitboard je možné použiť rovnaké topánky ako na bežný snowboard. Existujú samozrejme aj špeciálne splitboardové topánky, ale nie je v nich taký rozdiel ako v lyžiarkach.

Nevýhody

Určite hmotnosť a zložitosť zmeny výšľap – zjazd. Hmotnosť sa pribúdajúcimi kilometrami a výškovými metrami začne prejavovať viac a viac, takže ak idete na výlet so skialpinistami, odporúčam byť v skupine čo najviac fit, aby na vás nemuseli ostatní čakať. Rovnako zmena módu trvá o dosť dlhšie, ako pri lyžiach.

Samozrejme, závisí to aj od systému viazania, ale dovolím si tvrdiť, že vždy budete pomalší, ako skialpinista. Za malú nevýhodu považujem aj nutnosť mať vak. Ten trošku zavadzia a hlavne jemne mení ťažisko pri zjazde, ale je to vec, na ktorú sa dá zvyknúť asi najľahšie.


Na záver by som dodal, že aj napriek tomu, že všetko nešlo ako po masle, bol to pre mňa skvelý zážitok a určite si to chcem ešte zopakovať. Dúfam, že sa tu nájde pár ľudí, ktorí si po prečítaní povedia: „Vyskúšam to!“

Aktivity na strave:
Neúspešný pokus na Poludňový grúň
Splitboard
report_problem Našiel si v texte chybu?
Pepo32 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Veľký a Malý Rozsutec - zimná edícia

Veľký a Malý Rozsutec - zimná edícia

Päť hodín ráno, na ruke „vrčia“ Gamin-y, čaká nás dlhý deň. Potichu sa vykrádam z domu s jasným cieľom...
Vysoké Tatry – skialp na Svišťový štít cez Zbojnícku chatu

Vysoké Tatry – skialp na Svišťový štít cez Zbojnícku chatu

Poďte sa s nami pozrieť na vrchol vo výške 2 383 metrov, ktorý svojím tvarom pripomína amfiteáter a je výborným miestom na poctivú lyžiarsku túru.
Malorka, GR 221 – keď kráčaš 137,5 km „nad morom“

Malorka, GR 221 – keď kráčaš 137,5 km „nad morom“

GR 221. Čo to je? Dry Stone Route. Čo? No veď Serra de Tramuntana. Ani tebe to nič nehovorí? Tak čítaj a preži s nami naše dobrodružstvo.

Výber z produktov

Prejsť do shopu
keyboard_arrow_up