Najvyšší vrch Španielska – Mulhacén (3 482 m n. m.)

Príbeh o kráse a nebezpečí hôr na svahoch najvyššieho vrchu pevninského Španielska. Ľad, mrazy, víchrica, vrtuľník – aj o tom je pohorie Sierra Nevada.

Počas jarných prázdnin som sa spolu s kamarátom vybral na týždňovú cestu po Andalúzii. Často sa snažím počas cestovania nejako prepojiť spoznávanie krajiny s turistikou a pobytom v horách. Známym pohorím svojou unikátnou faunou a flórou i vysokými vrchmi je Sierra Nevada. Jej zasnežené vrchy sa týčia nad mestom Granada. Nás zaujal Mulhacén (3 482 m n. m.). Je najvyšší a má peknú mohutnú severnú stenu. Je dostupný pešo z južnej strany od mora. Cieľ bol teda jasný.


Plánovanie a príprava

Tri mesiace vopred sme začali zisťovať bližšie informácie o výstupe. Keďže ide o náročnú túru, rozdelili sme si výstup na dva dni s prenocovaním na chate na polceste. Spať budeme na chate Refugio Poquiera v nadmorskej výške 2 500 m n. m. Nasledujúce ráno vystúpime na vrch a zídeme do dediny Treveléz vo vedľajšej doline. Počasie je tam veľmi premenlivé - je to osamotené pohorie, a teda láka mraky a vietor. V zimných mesiacoch býva teplota v rozsahu -10 až -20 °C. Silný vietor od pobrežia Afriky vie často znížiť pocitovú teplotu na -30 °C. Začali sme teda aj s nákupom zimnej výbavy. Po fyzickej stránke sme trénovali pohyb s mačkami u nás na kopcoch, napríklad na Ďumbieri s plným batohom.


Prílet a presun na úpätie

Koncom februára sme pristáli v Malage, odkiaľ sme sa prepravili so zastávkou v Granade na úpätie hôr. Ako východiskové body výstupu môžu slúžiť dedinky Capileira a Treveléz, my sme dorazili do prvej menovanej. Auto sme nemali, prišli sme autobusom. V tejto oblasti poskytuje spoje spoločnosť Alsa. Denne do dediny premávajú tri spoje a rovnako tri spoje z nej. Do Capileiry sme dorazili okolo poludnia. Je to taká typická španielska dedinka na štýl „pueblo blanco“, čo v preklade znamená „biele mesto“. Takýchto dediniek je v okolí pohoria niekoľko. Všeobecný názov pre ne je v tomto regióne Las Alpujarras. Nádherné ulice lemované bielymi domčekmi v kontraste s horami – typická Andalúzia.


Prvý deň – cesta údolím až na chatu Poquiera

Tam mali byť tiež ľadové úseky, ale len zopár.
Našu túru začíname v dedinke Capileira v nadmorskej výške 1 450 m n. m. Zisťujeme, že turistické centrum je zavreté až do apríla, a tak hľadáme informácie u domácich. Natrafíme na predavača vo vinárni, ktorý kopec pozná a povie nám o výstupe viac. Hovorí však, že o podmienkach na hore nám viac povie až chatár. Vychádzame z obchodu a hľadáme značku žlto-bielej farby, ktorá nás povedie celým údolím. Po opustení asfaltu sa cítime ako niekde v Pakistane alebo Nepále. Všade navôkol oranžovo-žlté lúky a nad nimi zasnežené vrcholy. Niečo nádherné. Veď usúďte sami.


Tiahlym stúpaním kráčame 3 hodiny. Na úseku dlhom 9 km nastúpame 800 výškových metrov. Cestou si užívame výhľady. Prichádzame po odbočku na chatu, odkiaľ nám zostáva jeden kilometer a 300-metrové prevýšenie. Pri príchode akurát zapadá slnko, a tak si na minútku sadneme a užívame si posledné lúče.


Čoskoro zistím, že som sa mýlil a len únava to veru nebola.
Potom sa ideme nahlásiť u chatára. Nevedel veľmi dobre po anglicky, ale nejakou zmeskou „angličtino-španielčiny“ sme sa pochopili. Ukázal nám izbu (v čase našej návštevy stála noc 24 €) a potom sme sa spýtali na podmienky výstupu a cestu. Západný hrebeň bol celý pokrytý ľadom a bolo by nebezpečné ísť tadiaľ, pretože cesta vedie popri severnej stene s 500 m zrázom.


Aktuálne najbezpečnejšia cesta hore viedla cez južný svah, cez Mulhacén II. (3 362 m n. m.) až na vrchol Pico de Mulhacén (3 482 m n. m.). Tam mali byť tiež ľadové úseky, ale len zopár. My sme si so sebou zo Slovenska priniesli aj mačky, predpokladali sme podobné podmienky. Keďže sme študenti, jedlo sme mali nakúpené už v meste a začali sme dopĺňať zásoby na zajtrajšok. Ešte pár nočných fotiek – potom šup do spacáku.


Druhý deň – ranný výstup na vrchol

Budík nám zazvonil o 6:30. Ešte trochu unavení z predošlého dňa sme si pobalili všetky veci a naobliekali sa. Z chaty sme odchádzali o 7:15 ráno, slnko malo vyjsť o polhodinu. Najprv sme sa príjemným stúpaním dostali na južný hrebeň a odtiaľ už len rovno hore – nejakých 900 výškových. Postupovali sme pomaly, predsa len s tými 15 kg ruksakmi a všetkou batožinou na týždeň to bolo náročné.


Prvú zastávku na ceste sme mali vo výške 3 100 m n. m., kde sme urobili zopár dychových cvičení na okysličenie a nasadili si na topánky mačky. Postupovali sme svižnejšie. Zhruba na polceste som začal častejšie zastavovať a predýchavať. Utvrdzoval som sa v tom, že je to nakopená únava z cestovania a z predošlej prvej časti výstupu. Čoskoro zistím, že som sa mýlil a len únava to veru nebola.


Počasie bolo v to ráno chladné. Podľa meteorologickej stanice bola teplota -14 °C, čo spolu s vetrom tvorilo „pocitovku“ -27 °C. Termosky sme nemali, ale keďže sme takéto podmienky predpokladali, zavodnili sme sa deň predtým. Voda vo fľašiach bola už zamrznutá. Čím vyššie sme stúpali, tým častejšie som zastavoval a predýchaval. Takto to pokračovalo, až sme došli priamo pod vrchol.

Moja choroba sa tak ešte počas zostupu zhoršuje. Preto beriem do ruky telefón a volám 112.

Podvedomie už zrazu nechcelo ísť vyššie, a tak sme sa s kamarátom rozdelili. On šiel na vrchol a ja som ho mal čakať v závetrí. Celý čas sme na seba videli. Po chvíli na mňa doľahol pocit na zvracanie a začali mierne závraty a zhoršenie vnímania. A celé mi to do seba zapadlo – som tri a pol tisíc metrov nad morom a mám výškovú chorobu. Zrazu sa všetko spomalilo.

Vrchol je na dosah ruky. Vidím ho úplne jasne. Stojí predo mnou asi 50 - 60 metrov. Tri mesiace sa pripravujem, kúpim si letenku aj s batožinou, aby som sem mohol vyšliapať, zisťujem všetko o tom, ako sa sem dostať. Rozhodnutie je predo mnou. A ja si vyberám urýchlený zostup napriek tomu, že sa máme s kamarátom stretnúť, pretože jediným liekom je zníženie nadmorskej výšky. Niekde v hlave ešte záhadne príde myšlienka na fotku, a tak pomaly vyberám GoPro a odfotím sa takmer na vrchole.


Zostup dolu

Pocity sa stále zhoršujú a musím urýchlene zostupovať. Lenže čím rýchlejšie idem, tým viac pracujú svaly a tie kyslík mimoriadne radi pohlcujú. Moja choroba sa tak ešte počas zostupu zhoršuje. Preto beriem do ruky telefón a volám 112. Dlho ma prepájali zo španielskej na anglickú linku, no dočkal som sa. Dispečerka najprv nechápe a nevie, kde som, a tak jej posielam súradnice. Stále zostupujem a hlavou mi chodia najhoršie myšlienky, aké môžu.

Ono sa to teraz nezdá, ale je to naozaj nepríjemný stav a máte pocit, že idete umrieť. Kráčam dolu, nohy už len hádžem z posledných síl pred seba a modlím sa, aby to dobre dopadlo. Vtom mi volá vystrašený kamarát, ktorý ma nevie hodinu nájsť. A tak mu tiež pošlem súradnice. Nevedel sa mi dovolať kvôli hovoru so 112. Volám znova na tiesňovú linku, lebo medzitým som stratil signál. Dispečerka mi prikazuje sadnúť si a už nemeniť polohu a súradnice – vyslala pre mňa vrtuľník. Čakám teda vo výške 3 100 m n. m.


Ako som si sadol, hneď som začal s dychovými cvičeniami a po chvíli, keď už boli svaly v pokoji, mi bolo trochu lepšie. O polhodinu prichádza za mnou kamarát. Stručne mu poviem, čo sa stalo. Pred dvadsiatimi hodinami sme boli ešte v autobuse vo výške 300 m n. m. a teraz tak vysoko (3 450 m n. m.) – asi preto sa mi to stalo. Sme radi, že sme sa našli. Potom vytvoríme ypsilon z ruksakov a turistických palíc na znak „yes“ pre záchranárov. Zabalím sa do termofólie a čakáme.

Let do bezpečia

Vrtuľník prichádza po hodine. Poveternostné podmienky v ten deň neboli vôbec ideálne. Podarilo sa pristáť neďaleko nás. Pri nastupovaní si sadáme dovnútra, berú aj kamaráta ako sprievod. Letíme ponad celé pohorie smerom ku mestu Granada. Keďže som nepotreboval hospitalizáciu, pristáli sme na letisku.


Príbeh so šťastným koncom

Hory vedia byť krásne, no nebezpečné. Aj keď sa pri plánovaní výška 3 500 m n. m. nezdala nebezpečná - únava, batoh a možno aj tlak vzduchu spôsobený počasím to značne ovplyvnili. Z tohto výstupu si odnášam mnoho skúseností i ponaučení do budúcna. Samota v horách môže byť super, ale v takýchto výškach je to na zváženie. Preto, prosím, vyrážajte na túry aspoň s jedným spoločníkom, ktorý bude pre vás nielen mentálnou oporou. Určite by som nepodceňoval ani poistenie, ktoré sa zíde najmä v takýchto nepredvídateľných situáciách. Aj krásny slnečný deň sa môže zvrtnúť v niečo nepríjemné a nezabudnuteľné.

Zhrnutie

  • Názov: Mulhacén
  • Lokalita: Národný park Sierra Nevada (Andalúzia, Španielsko)
  • Značenie: žlto-biely pásik, zvyčajne na drevených kolíkoch
  • Obmedzenie: dostupné celoročne, potreba zimného vybavenia v zime
  • Obtiažnosť: 4/5 s prenocovaním v zime, 5/5 za jeden deň v lete
  • Trvanie: 2 dni
  • Parametre: 29 km/2 100 výškových metrov
  • Typ: vrchol
  • Možnosť parkovania/spoje: v dedine Capileira je obmedzený počet miest, ráno by ste však mali zaparkovať; spoje poskytuje spoločnosť Alsa, najčastejšie spoje premávajú z mesta Granada, tri tam a tri späť, denne
  • GPX: sekcia Výjazdy

report_problem Našiel si v texte chybu?
maliskajakub 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Jedna z najkrajších skialpových trás vo Vysokých Tatrách – Volí chrbát

Jedna z najkrajších skialpových trás vo Vysokých Tatrách – Volí chrbát

Patrí skialpová trasa na Volí chrbát k tým najkrajším v Tatrách? Poď to zistiť.
Príbehy tatranských žľabov - skialp Štrbský štít a Capia veža

Príbehy tatranských žľabov - skialp Štrbský štít a Capia veža

Tak ako každá tatranská stena a tatranský vrchol majú svoje príbehy, aj žľaby si píšu tie svoje. A tie najkrajšie píšu o legendárnom prašane, ktorý nie je lavinózny a bezpečne ťa pustí na vrchol a potom aj z neho.
(Nielen) zimná turistika s bábätkom v Dolomitoch

(Nielen) zimná turistika s bábätkom v Dolomitoch

Viete si predstaviť zimnú dovolenku v Dolomitoch bez lyžovania? Val Gardena ponúka kopec možností aj pre rodinky.
keyboard_arrow_up