Reportáž: Od Tatier k Dunaju – keď sa z individuálneho behu stane tímový výkon

Od Tatier k Dunaju je 345 km dlhý štafetový beh. 6 alebo 12-členné tímy pretekajú na trati z Jasnej v Nízkych Tatrách až po Tyršovo nábrežie v Bratislave. Prečo bežcov lákajú tieto odbehnuté kilometre s minimom spánku a pohodlia?

Od Tatier k Dunaju je pre mňa bežeckou akciou roka. Ak by som túto akciu mala popísať ľuďom, ktorí nešportujú, asi by mi nerozumeli. Veď čo je na tom, zabehnúť približne 3 x 10 km bez spánku, sprchy, postele a regenerácie? V tomto článku sa vám to pokúsim vysvetliť.

Tímy

Tento rok to bol môj piaty štart na podujatí OTKD. Dvakrát som bola v tíme s kamarátmi a účasť na zvyšných ročníkoch bola skôr náhodná. Ak aj nepoznáte nikoho, kto tieto preteky beží alebo nemáte svoj vlastný tím, na webovej stránke pretekov si viete pozrieť, či nejaký tím hľadá bežca. Ak áno, môžete ich kontaktovať a dohodnúť sa. Ja som tak absolvovala 3 ročníky a je to skvelé – spoznáte nových ľudí a môže z toho vzniknúť aj opakované zaradenie do tímu.


Tento rok som bežala s tímom Fit štýl running tím. Približne mesiac pred štartom pridali príbeh na Instagram, že hľadajú bežca, ozvala som sa a ani neviem ako, už som bola v tíme.

To, v akom ste tíme, veľmi ovplyvní váš zážitok z behu. Minulý rok som bola v tíme, ktorý sa naháňal za víťazstvom a po iné roky v tímoch, kde sme sa ani nepozreli na výsledky, ako sme skončili. Na tieto ročníky mám preto úplne iné spomienky.

Logistika

Trasa je označená najvyššou obťažnosťou na orientáciu a ako „úsek častého blúdenia bežcov”.

Symbolom týchto pretekov sa pre mňa stala dodávka. V prípade 12-členného tímu je povolené na preteky prísť buď s dvoma dodávkami alebo troma osobnými autami. Vo väčšine tímov prevládajú dodávky. Ja som si vyskúšala aj prvú, aj druhú verziu a obe majú svoje výhody aj nevýhody. Pri dodávkach sa v každej nachádza 6 bežcov (môže byť aj extra šofér), v prvej dodávke bežci s číslom 1 – 6 a v druhej 7 – 12. Tieto dve autá sa počas pretekov často nestretnú, iba pri odovzdávaní medzi 6/7 a 12/1 bežcom alebo na kritických miestach odovzdania štafety, kde auto nestíha presun.

3, 2, 1… štart

Čas štartu sa pre jednotlivé tímy odvíja od toho, aký majú predpoklad príchodu. Ten sa vypočíta na základe nahlásených časov bežcov od kapitána. Štartovacie sloty sú od rána až po obed.


Náš tím spal v Demänovskej doline, odkiaľ to bol krátky 10 minútový presun na štart. V sobotu ráno nás čakal skorý budíček, pobalili sme sa a vyrazili sme na cestu, ktorá pre nás končila až na Tyršovom nábreží v nasledujúci deň.

Prišli sme na štart, kde nás čakala napínavá predpreteková atmosféra. Bežci s číslom 1 sa už pripravovali na začatie prvého úseku. Tímy štartovali približne každých 10 minút. Prvý úsek bol celý dole kopcom z Jasnej do Pavčinej Lehoty. Tu dobehla naša bežkyňa č. 1 a začal bežať druhý bežec. Auto sa medzitým presunulo na ďalšiu odovzdávku… a takto to prebiehalo celé preteky.

Presun autom sprevádzali poľské hity na nabudenie atmosféry.

Kým skupina v prvom aute sa strieda a beží, tá v druhom aute oddychuje, pripravuje sa na dlhú trať a dopĺňa kalórie. Tento rok som bola v tom druhom aute, a tak si náš tím doprial ešte raňajky v Liptovskej osade. Auto č. 1 sme počkali na „odovzdávke“, kde sme si s bežcami vymenili dojmy a pocity, popriali sme si navzájom veľa šťastia a teraz sme už boli na rade my.

Prvý úsek – Selce – Banská Bystrica

Ja som bola tento rok bežec č. 10. Potešila som sa, lebo to znamenalo, že budem bežať centrom Banskej Bystrice. Tento úsek mi vyšiel približne o 16:00, takže ma potrápili vysoké teploty. Trasa je označená najvyššou obťažnosťou na orientáciu a ako „úsek častého blúdenia bežcov”. Ja si však myslím, že trasa bola označená výborne a vôbec som nemala problém s navigáciou.

Pre istotu som však mala trasu aj v Garmin hodinkách. Hneď za „odovzdávkou“ ma pozdravil malý „brdok”, ja som iba predýchavala, tepy mi stúpli a na celý beh som mala priemer 180 úderov za minútu. Tieň som hľadala beznádejne a snažila som sa sústrediť na dych, aby mi rýchlejšie ubehli horúce kilometre. Keď ma obiehalo auto s mojimi spolubežcami, myslela som si, že už mám za sebou 5 km.

Pozriem sa na hodinky, ktoré ukazovali, že mám za sebou 3 km. Späť do reality. Pár kilometrov na to som sa ocitla v centre Banskej Bystrice, ktoré bolo plné ľudí, ktorí si užívali slnečnú sobotu. Pomedzi nich bežalo zopár „exotov“.


Na tomto úseku som veľmi ocenila policajtov, ktorí nás na každej väčšej križovatke so semafórmi púšťali. Po tom zlom odhade odbehnutých kilometrov na začiatku som sa neodvážila na tie hodinky pozrieť. Iba som dúfala, že už čoskoro ma bude čakať cieľ, keď mi vtom oprotiidúci človek povedal, že už iba 300 metrov a mal pravdu. Dobehla som, posunula som tracker (ktorý mal už arómu 10 rôznych potov) ďalšej bežkyni a pokračovali sme v štafete. Akonáhle som zastala, oblial ma prúd potu. Na oddych nebol čas, takže rýchlo dať pod seba uterák, nasadnúť do auta a nasledoval presun na ďalšiu „odovzdávku“.

Naše auto prvé úseky dobehalo okolo 19:00 a tak sme sa išli spolu najesť, presunúť do Brehov a oddýchnuť si. Presun autom sprevádzali poľské hity na nabudenie atmosféry.


Na väčších „odovzdávkach“ (Brehy, Komjatice) sú pre bežcov pripravené plochy, kde sa môžu zložiť a pospať. Ale oddychovanie na týchto miestach, nie je zrovna výhra. Každé auto má vlastný harmonogram, príde a odíde v rôznom čase. Odparkovali sme, rozložili karimatky, spacáky a posnažili sme sa zavrieť oči aspoň na chvíľu.

Budíček!

Pred polnocou mi volali z prvého auta, že už sa máme chystať, lebo už beží ich 4. bežec. Bežec č. 1 si nachystal reflexné prvky a išli sme na „odovzdávku“. Reflexné prvky a čelovka sú povinnou výbavou počas nočných úsekov.

Z asfaltu sálala horúčava a ja som už iba kládla nohy dopredu.

Na nočné úseky sú rôzne názory. Niektorí sa boja divej zvery, iní ich preferujú z dôvodu prijateľnejšej teploty. Ja si nočné úseky vždy užívam, doslova sa na ne teším a je mi jedno, či bežím o polnoci alebo o 4 ráno. Majú svoje čaro. Sú jemne strašidelné a tak ma to prirodzene núti pridať, aby som bola rýchlejšie pri aute, ale zároveň aj nechcem prestať bežať.

Okolo polnoci sme sa stretli s posádkou z auta č. 1 a prebrali sme štafetu.

Druhý úsek – Nevidzany – Vráble

Prvá časť môjho úseku viedla po poľnej ceste, ktorá ma držala v strehu. Prebiehala som cez dedinku Tajná, v ktorej mali domáci rozložené stoličky a povzbudzovali bežcov. Žasla som… v noci o druhej. Toto je jeden z milióna dôvodov, prečo tieto preteky mám tak veľmi rada.

Dobehla som do Vrábeľ celá šťastná, ak by som mala bežať aj ďalej, nesťažovala by som sa. Naše auto však čakali ešte 2 nočné úseky a presun autom do Komjatíc.

Zranenie

Občas sa stane, že sa niekto z tímu zraní a nie je schopný pokračovať v behu. V prípade, že sa zraní muž, môže ho nahradiť ktokoľvek. Ak sa zraní žena a tím je v kategórii MIX, mala by ju nahradiť iba žena. Všetky zmeny sa musia hlásiť organizátorom.

Pocit, že každú minútu od štartu až po cieľ niekto z môjho tímu beží na trati, ma motivuje zabehnúť moje úseky čo najlepšie.

Zranenie sa jednému z nás stalo aj tento rok, kedy jedna bežkyňa z prvého auta nemohla odbehnúť svoj posledný úsek. Ja som sa ponúkla, že to za ňu odbehnem, keďže som sa cítila celkom dobre. Bola to bežkyňa č. 3 a chýbal jej už iba úsek Selice – Šaľa. Na „odovzdávke“ medzi druhým a prvým autom (cca o 4 ráno) som nasadla do prvého auta a aspoň na chvíľu som zatvorila oči. Na behu ma poháňala super ranná teplota, krásna modrá obloha a pán na rogale, ktorý okolo nás krúžil. Výškový profil tejto trasy značil, že už sme blízko hlavného mesta – samá rovina. Aj keď sú tieto úseky rovinaté, nohy si pamätajú, čo som odbehla pred tým a dali mi to pocítiť.

Keď odbehli všetci bežci z prvého auta, nasadla som opäť do druhého, domáckeho, a čakalo nás posledných 6 úsekov. Teploty však už rapídne stúpali.

Posledný úsek – Šamorín – Hamuliakovo

Mňa čakal posledný úsek zo Šamorína do Hamuliakova – trasa, ktorú som párkrát absolvovala na bicykli. Z asfaltu sálala horúčava a ja som už iba kládla nohy dopredu. Ľavá, pravá, ľavá, pravá. Radšej by som bežala 3 nočné úseky po sebe, ako jeden takýto horúci. Ale o tom to je, bežím za tím a všetci máme takéto podmienky. Náhlim sa, pretože viem, že ma na konci úseku čaká bežkyňa, ktorá ide po mne.


Na hrádzi som obehla Michala Šuľu, sólo bežca, ktorý sa pokúšal o traťový rekord. Zvládol to za obdivuhodný a neskutočný čas 43:47:08. Mám z jeho výkonu zimomriavky.

Zvládli sme ešte 1 „odovzdávku“ a kým bola naša posledná bežkyňa na trati, presunuli sme sa na Tyršovo nábrežie, kde sme na ňu počkali a spoločne sme prebehli cieľom.

Celkovo nám to trvalo 32:35:16 a skončili sme na krásnom 13. mieste. V našej kategórii MIX vyhral tím Belda Sport – Behame.sk, ktorý bol o 7,5 hodiny rýchlejší (máme sa čo zlepšovať ).

A tak máme za sebou opäť ďalšie podarené – Od Tatier k Dunaju – plné zážitkov. Už teraz sa teším na budúci rok!

Zhrnutie

Od Tatier k Dunaju má v bežeckom svete vlastný kútik. Okrem toho, že sa naučíte názvy dedín na polovici Slovenska (Čukárska Paka, Tajná, Vozokany, Kmeťovo...), sa viete s bežcami, ktorí OTKD bežali, rozprávať od nevidím do nevidím. Napr. ak zistíte, že niekto išiel úsek č. 4, viete, že to nebude len tak nejaký pomalý bežec, alebo keď zvládol posledný dobeh, viete, že sa trápil na rozpálenej Bratislavskej hrádzi.

Od Tatier k Dunaju vo mne vzbudzuje tímové pocity, ktoré pri obyčajnom behu nenadobudnem. Pocit, že každú minútu od štartu až po cieľ, niekto z môjho tímu beží na trati, ma motivuje, zabehnúť moje úseky čo najlepšie. Spoločnými silami predsa zabehneme OD TATIER až K DUNAJU, 345 km! Ak vás tento článok motivoval vyskúšať tieto jedinečné preteky, budúci rok sa vidíme na štarte.