Malá medzinárodná túra na Šumave

Krásna pestrofarebná jesenná túra, počas ktorej za jeden deň stihneme navštíviť niekoľko štátov, a to dokonca po vlastných.

Dnes vás zoberiem na MMT (malú medzinárodnú túru) na hranici Česka, Rakúska a Nemecka. Pôjdeme na výlet hrebeňom krásneho pohoria chytať jesenné lúče. A možno budú aj Alpy. Tak príjemné čítanie .

Teplé ranné lúče

Ráno vstávam na Kubovej Huti a hneď cítim, že dnes bude teplúčko. Cez prechod Strážný prejdem na bavorskú stranu a hustým ihličnatým lesom sa dostanem k obci Haidmühle. Tam si dám prvú foto zastávku s koňmi. Potom už odbočím na cestu k parkovisku, z ktorého vyrazím na pešiu etapu.


Po príjazde na parkovisko vidím tabuľu o spoplatnení. Tak reku prispejem na údržbu. Na automate je síce čítačka na platobné karty, ale zjavne má dnes voľno. Ani po postláčaní všetkých gombíkov, ktoré na ňom sú, sa nič o platobnej karte neukázalo. V menu vidím len osobák, karavan, autobus, tak sa vedľa stojaceho pána pýtam: „Motorrad ist frei?“. On čosi zabrble, ale nezachytil som. Tak teda volím možnosť hotovosti a svoje posledné hotovostné 2 € hodím do stroja.

Balančná rozcvička na hrebeni

Že by ste už chceli vedieť, kam to dneska idem, však? Dobre teda. Pôjdem na najvyšší kopec Šumavy - Plechý, k Plešnému jazeru a späť. A začnem z Třístoličníka (Dreisessel).

Na parkovisku sa prezlečiem a hybaj stúpať na hrebeň. Teda stúpať… Parkovisko je vo výške cez 1200 m n. m. a na hrebeň mi chýba len 150 výškových metrov. Ale nebojte sa, budú aj vertikálne metre .


Hneď od začiatku je vidieť charakter krajiny na hrebeni – mladé stromy prerastajú mŕtve drevo, ktoré tu zostalo stáť alebo ležať po víchriciach, pomiešané s kosodrevinou a k tomu trávnatý a bylinný podrast. To všetko je posadené do kulís ohromných balvanov.


Asfalt bol len k chate na Třístoličníku, hrebeňová trasa vedie po takmer prírodnom chodníčku tvorenom naukladanými veľkými skalami. Vďaka tomu pohyb po ňom vyžaduje trochu práce s ťažiskom a výber miesta, na ktoré stúpiť. Turistická značka vedie po štátnej hranici, niekedy úplne presne, takže hraničné kamene sa nájdu aj rovno v strede chodníčka . Po ľavej ruke mám Národný park Šumava a po pravej Prírodný park Bavorský les.

Ako tak kráčam, zrazu si všimnem v tráve nejaký pohyb. Rýchlo tasím foťák, priblížim sa k nemu a tam malá vretenička! Zjavne nemala o pózovanie pred objektívom záujem, takže rovnako rýchlo zmizla v tráve. No mne sa podarilo zachytiť aspoň 1 snímku.

Nachbarlichtreffenplatz

Prešiel som kótu Trojmezná, z ktorej je krásny výhľad do kotlín na obidvoch stranách. Na severovýchodnej strane v diaľke leží hmla, z ktorej vyčnieva len obláčik pary nad elektrárňou Temelín.

Najväčšou atrakciou je samotné jazero a jeho okolie...

O 1 km ďalej už prichádzam k bodu, kde sa stretávajú hranice 3 susedov – Česka, Nemecka a Rakúska. Toto sedlo má prostý názov Trojmezí a je v ňom osadený pekne spracovaný trojboký žulový stĺp so znakmi susediacich štátov.


Odtiaľ už pokračujem smerom na vrchol Plechý, ktorý je jedným z dnešných hlavných cieľov. Je to najvyšší vrch v českej časti pohoria Šumavy s výškou 1378 m n. m. Jeho vrchol je tvorený balvanmi obklopenými riedkym porastom mladých ihličnanov a zvyškami ich predkov, na ktorých sa na slnku môžu vyhrievať návštevníci aj domáci obyvatelia a pochopiteľne je z neho parádny kruhový výhľad. Len pre doplnenie, ten úplne najvyšší vrchol pohoria je Großer Arber (po našom Veľký Javor) a leží na území Nemecka nad Železnou Rudou (Bayerischer Eisenstein).

Najvyšší bod programu

Dnes je krásne počasie a k tomu sviatok, preto je tu veľa návštevníkov. Na fotenie si treba vystáť frontu, ale slnko hreje, takže je to príjemné.

V doline Dunaja leží jemný opar, ktorého hranica sa nachádza trochu nižšie a výhľadu nebráni. Južným smerom vidím Alpy - masív Dachsteinu vzdialený 145 km, hoci je to pohľad proti slnku. Opačným, teda severovýchodným smerom je dolina Vltavy spolu s najväčšou českou vodnou nádržou Lipno.


Okrem Vltavy je tým smerom aj môj ďalší cieľ - Plešné jazero - no zatiaľ je ešte schované .

Okolo jazera

Na Slovensku by sme takéto jazero nazvali pleso. Leží pod SV stenou hory, v ľadovcovom kare s hladinou vo výške 1090 m n. m. Pod morénovým valom je kamenné more a spolu tvoria hrádzu zadržiavajúcu vodu. V predošlých storočiach dostalo viaceré ľudské „vylepšenia“, no po vzniku národného parku ho dali do stavu podobného prírodnému. Dnes leží v 1. zóne NP.

Z hrebeňa k nemu vedie strmší chodník, stratím tam asi 300 výškových metrov. Vo výške okolo 1200 m sa začína hustejší les, už to nie je taký otvorený terén ako hrebeň. Pri hrádzi nečakajte žiadne veľké atrakcie, sme v bezzásahovej zóne. Je tu niekoľko informačných tabúľ, prístrešok a zábradlie . Okrem peších trás sa k nemu dá dostať aj zospodu po značených cyklotrasách.

Najväčšou atrakciou je samotné jazero a jeho okolie, ktoré žiari všetkými odtieňmi jesene. Mne viac netreba .

Chôdza po balvanoch je síce náročná na pevnosť členkov a prácu s ťažiskom, ale nie je to žiadny extrém.

Takže sa pokochám, urobím nejaké dokumentačné zábery a začnem stúpať späť na hrebeň po zelenej náučnej trase. Asi v polovici stúpania sa nachádza obelisk, čoby pamätník spisovateľovi Adalbertovi Stifterovi z roku 1877. Od obelisku sa otvára výhľad na jazero, kar a priehradu Lipno. Slnko je už nižšie, a tak je Plešné jazero zakryté výrazným tieňom. No pohľad ďalej stále ponúka Lipno a jeho pestrofarebné okolie.


Potom ma už chodníček privedie späť na hrebeň, priamo pod Plechý.

Ďalšia fáza balančného cvičenia

Od Plechého som sa vrátil na Trojmedzie. Odtiaľ skratkou po vyšliapanom neznačenom chodníčku pôjdem na rázcestie s modro-zelenou, potom chcem pokračovať na značenú trasu Nordwaldkammweg. Pri rázcestí som stretol dvojicu Nemcov, ktorí ma od nej odhovárajú. Vraj je hrozne kamenistá a ťažko sa prechádza, miesto nej mi odporúčajú obchádzkovú trasu. Premýšľam, no dobre teda, skúsim obchádzku. Ale po kúsku príde „prepočítavam“ - sú to proste km navyše, času nie je nazvyš, takže som sa vrátil na tú, ktorú som si sám vybral.

Áno, mali pravdu, sú tam náročnejšie miesta, ale inak chodníček nie je odlišný od toho, čo som dnes už videl. Takže, aký problém? Ide sa ďalej!


Kráčam porastom kosodreviny a rôznych druhov rastlín až sa ocitám na suťovisku, z ktorého je znova krásny pohľad do doliny a na Alpy. Na suťovisku sa vynímajú červené bobule. Značka ukazuje jasne, vpravo hore po platniach!


Chôdza po balvanoch je síce náročná na pevnosť členkov a prácu s ťažiskom, ale nie je to žiadny extrém. Balvany držia na mieste a sú veľké, takže je to bezpečné. Nasleduje krátky úsek v lese a ďalší pás suťoviska. Potom ešte 2 km týmto pestrofarebným biotopom, ktorý je počas zlatej hodinky ešte farebnejší . Slnko je už pomerne nízko, takže si potrebujem švihnúť, aby som sa dostal na parkovisko v nejakom rozumnom čase.

Dnešné posledné lúče

K chate na Třístoličníku som prišiel akurát na pozorovanie slnka zapadajúceho kdesi v diaľke nad Mníchovom. Pred chatou je socha cyklistu, jej pôvod a význam som nezistil. Po západe sa už vraciam na parkovisko, kde ma čaká motorka a môžem uzavrieť tento príjemný výšľap.

Záver

Dnes to bola pestrofarebná jesenná krása. Využil som jasné počasie s teplotnou inverziou, takže na hrebeni to bolo aj na konci októbra na krátke. Chodníček bol trochu v štýle „kozí stezka“, teda náročnejší na členky a rovnováhu, ale určite to stálo za návštevu. Výškových metrov bolo pomenej, čosi okolo 700, takže to náročnosť tiež drží nízko.

Na tejto lokalite je vidieť, ako sa les spamätáva z polomu po orkáne Kyril z roku 2004. Staré mŕtve drevo postupne prerastá mladými stromčekmi, zvyšuje sa druhová pestrosť, les sa stáva vitálnejším a odolnejším. Tieto miesta sa oplatí navštíviť, odporúčam vám to.

Zhrnutie

• Názov: Třístoličník – Plechý
• Lokalita: Šumava
• Náročnosť: 2/3
• Čistý čas: 3:25
• Celkový čas: 5:50
• Dĺžka trasy: 16,5 km/700 m
• Typ: horský chodníček po hrebeni, prevýšenia malé
• Vhodné pre deti: áno
• Parkovanie: parkovisko pod Třístoličníkem, prístupné cestou medzi obcami Haidmühle a Frauenberg (E:13.7987514° N: 48.7805835°)