Objavte klenoty stredného Slovenska: Bojnice a Vtáčnik

Pri cestovaní po Slovensku si väčšinou vyberáme obľúbené turistické destinácie. Často však zanedbávame skryté poklady, ktoré sú v našom dosahu. Zo spomienok sa mi vynára krása Bojníc, no vôbec som netušila, aké pôvabné miesta sa ukrývajú v ich okolí.

Ďalší výlet po Slovensku – kam ale zamierime tentokrát? Chcelo by to niečo nové. Niečo, kde som ešte nikdy nebola, alebo som tadiaľ iba prechádzala.

Už z diaľky som počula štrngot expresiek, šumy horolezcov a kochala sa impozantným pohľadom na tú nádhernú skalu.

Bývam v blízkosti najvyšších vrchov našej krajiny a nie vždy cítim túžbu preskúmať nižšie polohy. Teda, aspoň ja to to tak mám. Tatry mám už viac-menej pochodené. Pravdou ale je, že celá slovenská turistika nie je len o národných parkoch. Je aj o chránenených krajinných oblastiach a o krásnych výhľadoch či peknom prostredí. Je predsa jedno, v akej výške sa nachádzam, nie? Vôbec som neverila, že v okolí Bojníc sa dá nastúpať 900 výškových metrov na jeden kopec. Opak bol pravdou.

Bojnice z detstva

Neviem, či na Slovensku existuje niekto, kto nezažil školský výlet práve do Bojníc na hrad a do ZOO, ale mám pocit, že to bola povinná jazda každého školáka. Či nie? Je to fakt milá spomienka na toto krásne prostredie. Priznám sa však, že do tohto kútu Slovenska naozaj nechodím často, alebo skoro vôbec. Bohužiaľ, nenachádza sa na žiadnej cestovnej línii môjho presúvania sa. Bolo teda už na čase zmeniť to.

Vtáčnik

Na kopcoch v okolí Bojníc som nikdy nebola. Otvorila som mapy, prelistovala najvyššie kopce v okolí a bolo rozhodnuté. Vtáčnik. Zrazu zisťujem, že síce som na tomto kopci ešte nikdy nebola, ale v jeho okolí predsa áno! Nachádza sa tu jedna z najkrajších lezeckých oblastí na Slovensku, kde nájdeš športové cesty a dokonca aj viacdĺžky – a to nie je všetko. Viacdĺžky v hojnom počte, ktoré sa dajú liezť tradične, teda po vlastných isteniach a niektoré sú aj odistené. Párkrát som si tu v minulosti bola zaliezť, ale vôbec som si nepamätala, že v okolí je nejaký Vtáčnik.

Z ktorej strany?

Zaparkovali sme na konci dediny Kamenec pod Vtáčnikom, pri amfiteátri. Na Vtáčnik sa dá vyjsť rôznymi cestami, ale táto bola pre mňa jednoznačná voľba, pretože vedie práve cez spomínanú lezeckú oblasť Hrádok. Približne polhodinu sme šliapali po náučnom chodníku Vtáčnik pod skaly. Už z diaľky som počula štrngot expresiek, šumy horolezcov a kochala sa na tú nádhernú skalu. Ak by som to mala opísať pár slovami, tak si predstavte krásny priestranný les a v ňom vnorenú skalu s výhľadmi na niečo ako 50x väčší a vyšší Tomášovský výhľad.

Turistika za lezením

V hlave sa mi dokola opakuje jedna myšlienka: prečo som už tak dávno nebola na skalách? Usmiate lezkyne a lezci mi pripomínali, aké nádherné je lezenie. Človek sa nachádza vždy v krásnej prírode – a nielen to. Dotýka sa jej, a pritom športuje. No nie je to krásne?


Pokračujeme popod skaly našim chodníkom, ktorý vedie k poriadnemu stupáčiku. Doslova preliezame po skale cez rebríky a reťaze a vystupujeme na vrch kopca Hrádok. Opäť si hore zaspomínam na tie krásne momenty, keď sme doliezli viacdĺžku až na vrchol. Ten, na ktorom práve stojíme. K lezeniu sa musím definitívne vrátiť. Ani neviem, prečo som ho tak vytesnila.

Už len hore

Pokračujeme lesnou cestičkou, ktorá priamo stúpa lesom a lúkami. Každú chvíľu sa na nás vynorí nejaký ten cyklista. Odkiaľ ich toľko môže ísť? Stále je to akosi do kopca. Zastavujeme pri studničke, napijeme sa vody a pokračujeme nekonečným lesíkom hore. Ako kráčam, zrazu badám zmenu.


Pomedzi les vykúkajú pláne čučoriedok a ja už viem, že musíme byť blízko. Prudké stúpanie sa mení na kráčanie po hrebeni a kroky sú jednoduchšie a rýchlejšie. O chvíľu už stojím pri smerovníku, od ktorého vidno kríž a vrchol Vtáčnika. Je to tu nádherné. Stretli sme len pár ľudí, ktorí si s nami vychutnávajú krásne výhľady.

Stratení cestou domov

Po chvíľke oddychu smerujeme dole. Späť sme sa vybrali inou cestou, ktorá by nás však stále mala doviesť na rovnaké miesto. Je síce o čosi dlhšia, ale tešili sme sa na prechod krásnym lesom. Najprv sa cesta tiahla po hrebeni, hore aj smerom dole.

Pri Kláštorskej skale sme odbočili z hrebeňa na chodník, ktorý sa nám doslova každým krokom strácal pod nohami. Popadané lístie nám mietlo hlavu každú chvíľu. Do toho sa onedlho pridali zvážnice, ktoré úplne presekávali chodník a bolo veľmi ťažké sa naň cestou pre stroje napojiť. Každú chvíľu sme hľadali, kam a kadiaľ ísť.

Asfaltom za trest?

Tým, že bol chodník veľmi málo viditeľný, spoliehali sme sa len na značky na stromoch. Tie však nie sú z každej strany, preto sme si to tam museli dôkladne pobehať. Táto cesta bola neskutočne vyčerpávajúca.

Žiaden kopec naokolo, len masív Zobora a možno by sme dovideli aj k Alpám.

Následne sme sa dostali na nekonečný asfalt. To je nočná mora asi každého turistu. Zapla som automat a len šliapala... Boli sme tak vyčerpaní, že cesta domov neprichádzala do úvahy. Kúsok od dediny sme na lúke našli krásny glampingový resort, kde sme sa rozhodli zakotviť. Vírivka priamo pod hviezdami mi dodala poriadnu dávku energie na ďalšie objavovanie.

Bojnický hrad

Na druhý deň sme sa rozhodli zaspomínať si na školské výlety. Už z diaľky, pri vstupe do Bojníc, sa výrazne pýši impozantný hrad. Neodolali sme a vychutnali sme si priamo v centre aspoň jednu kávičku s výhľadom naň. Dokonca som si spomenula, že sme tu chodili ako deti na Halloween a neskutočne ma strašili rôzne príšerky na hrade. Doteraz nechápem, ako mi toto rodičia mohli urobiť. Trauma na celý život.

Kostol pri Nitre

Po ceste do Bratislavy sme míňali krásny kostol, na ktorý som sa vždy chcela ísť pozrieť aj z blízka – Dražovský kostolík, alebo tiež Kostol svätého Michala Archanjela. Zaparkovali sme len pár minút odtiaľ. Výhľady priamo od kostola sú naozaj krásne. Žiaden kopec naokolo, len masív Zobora a možno by sme dovideli aj k Alpám.


Takto sme ukončili víkendový výjazd na Volkswagene a objavili ďalšie krásne miesta, ktoré tu na Slovensku máme. Ak poznáte ďalšie miesta v tomto okolí, ktoré by sme tiež nemali prehliadnuť, napíšte nám ich do komentára.