Cesta na slovenský severný pól - Modralová na Orave

Poď so mnou na 25 km dlhú okružnú „expedíciu” na najsevernejší bod Slovenska - Modralovú.

Na Orave je mrazivé ráno. Teplomer hlási mínus 14 °C, vonku sneh a ľad, slnečno. Ideálne kulisy vydať sa na chodník s oficiálnym názvom Cesta na slovenský severný pól. Začína v Oravskej Polhore, ešte som tam nebola a som zvedavá, čo v tomto cípe našej krajiny objavím. Zbalím čiapku, rukavice, pre istotu aj náhradné ponožky, všetko s vlnou, a hor sa do hôr.

Ťažšou cestou hore, ľahšou dole

Plán je spraviť si z tejto trasy okruh. Vyjde to na 25 km s nežným prevýšením len okolo 650 výškových metrov. Po úvodných 5 km sa chcem pri Martoši napojiť na hlavnú červenú trasu. Vedie Beskydami a lemuje hranicu s Poľskom. Som celkom zvedavá, či tam bude takto v polke januára vychodený chodník. Chvíľu váham, ale snežnice nakoniec nechám doma.

Naspäť sa chystám ísť po žltej, ktorá je zároveň aj cyklotrasou. Poďla mapy z drvivej väčšiny ponúkne nudnejší asfaltový povrch. Pre mňa značka ideál, kebyže musím rýchlejšie kmitať na autobus. Vyrážam až o pol 10 a páčilo by sa mi vrátiť sa ešte za svetla. Či to je aj reálne, sa nechám prekvapiť.

Neprešvihni odbočku ako ja

Počiatočné kilometre kráčam po rovinatej a čiastočne zasneženej asfaltke. Slnko mám za chrbtom, okolo pár lesníckych stavieb. Turistických značiek je tu pomálo a vlastne nie sú ani treba - odbočiť nie je kam. Na rázcestí Pod Martošou sa cesta rozdvojuje a ja sa vyberiem po ľavej, traktorom prehrnutej ceste. Tu už je cesta na 100 % zasnežená a aj mierne stúpa. Dobre mi to padne, už to začínala byť dosť nuda.


Nechávam sa viesť stopou traktora. A zisťujem, že dlhšie, než bolo žiaduce - zabudla som odbočiť. Takže sa vraciam pár stoviek metrov a hľadám odbočku. Na druhýkrát si ju už všimnem. Dôjdem k rázcestníku Martoša, kde končí žltá, začíná červená trasa a teším sa na 8 km v teréne.

Prvé stúpanie a pocit ako v Javorníkoch

Poteší ma skromne vychodený chodník a vďačne k nemu prispejem svojimi nohami. Tu už začíná prvé naozajstné stúpanie. A trochu aj výhľady - zľava sa hlási Pilsko a v diaľke aj Choč.


Oproti úvodnej žltej sú na tejto červenej trase značky na každom kroku. Mierim na vrchol prvého „hrbu” s názvom Javorina. Veľmi mi to tu - a nielen názvom - pripomína prechod Javorníkov: bukovo-smrekový les, akurát široká cesta a hraničné kamene. Občas sa otvorí výhľad na poľskú stranu a na chvíľu pred sebou vidím aj Malú Babiu horu.


Zostúpam odtiaľto cez 2 oficiálne miesta na stanovanie. Jedno je hneď pri ceste, na druhé si kúsok zájdem, aby som ho omrkla. Je tu pekná rovná lúka, očividne fajn miesto aj pre väčšie množstvo stanov, malý altánok a stojan na bicykle. Hmm, že by kandidát na letný bikepacking? Celkom sa mi to tu pozdáva. Súbežne podo mnou vedie cyklotrasa, kadiaľ sa sem dá prejsť. Ja ďalej pokračujem po turistickom chodníku, kam podľa značky bicykle zrejme nesmú.

Spoločenské skóre: 1 srnka, 1 hlodavec a 1 človek

Pri rázcestníku Horné Gluchačky začína stúpanie číslo 2. Kontrolujem čas a príde mi, že sa nejak „courám”. Vlastne ako vždy, keď som niekde prvýkrát. Doteraz som nikoho nestretla. Cesta je tu prejazdená a na rovinke sa mi v zornom poli objavia naše krásne pohoria: Babie hory, Západné Tatry, Choč a Malá Fatra. Toto je vlastne jediné miesto, kde uvidíš takéto výhľady. Kebyže tak pekelne nefúka, postojím tu dlhšie.


Kúsok ďalej stretávam prvú bytosť dnešného dňa - srnku. Počkám, kým ma zbadá a pokračujem k chalúpke, kde sa vraj dá prespať. Vo vnútri je trochu neporiadok, ale poslúžiť by v núdzi vedela. Mobilom si posvietim na spacie poschodie a vyruším nejakého hlodavca. A keď vyjdem z útulne von, v diaľke vidím tretie stvorenie na dnešnom výlete - turistu.

Ako súvisia gajdy s najsevernejším bodom Slovenska?

Kúsok od útulne už je oficiálna značka slovenského severného pólu: rázcestník Modralová. Je vysoký, trochu špinavý a kebyže som o meter vyššia, aj by som ho vyčistila. Okrem neho je tu aj tabuľa s mapou a informáciami o tom, prečo sa tento chodník vola gajdoššký.

Aj keď nepatrí medzi najkrajšie stúpania, zdolať slovenský severný pól je predsa len pekný pocit.

Dočítaš sa tam, že gajdy si vyrábali pastieri a v oblasti hornej Oravy ich bolo dosť. Tento zaujímavý hudobný nástroj má v Oravskej Polhore doteraz svoje miesto a gajdoši vraj hrávajú pri každoročných výstupoch na Babiu horu. Gajdy patria aj do národného kultúrneho dedičstva a sú zapísane v UNESCU.


Vedľa týchto informácií je aj nábožná tabuľa. Výhľady odtiaľto nie sú, ale keď začneš klesať dolu po žltej, máš pred sebou Babiu horu. Inak Modralová sa v niektorých mapách volá aj Beskydok alebo Gajdošská strunga.

Tabakový chodník a super miesto na spanie

Turistický chodník kúsok pod Modralovou pretína cyklotrail s názvom tabakový chodník. Trefné pomenovanie, keďže kedysi sa tadiaľto pašoval tabak. Svižne schádzam do Jaloveckého sedla, kde to stočím doprava na žltú. Trošku sa brodím a vôbec mi to nevadí. Za chvíľku toto terénne dobrodružstvo končí a čaká ma 10 kilometrov po asfaltke.


Tesne nad spojkou s asfaltom je krásny drevený altánok Modralová. Tu by sa spalo jedna radosť. Je to tu čisté, nové, poschodie na spanie vyzerá parádne. Viem si predstaviť tu zakotviť v rámci viacdňového prechodu, napríklad na trase Pilsko - Babia hora.

Ďalej už len asfalt a otužovačka

Zostáva už len dostať sa späť do Oravskej Polhory. Monotónnosť trasy preruší niekoľko cyklo-turistických rázcestníkov, horáreň, mostíky cez potok a zopár náučných tabulí. Ľudí nestretávam žiadnych. Šla som to síce v pracovný deň, ale podľa stôp táto trasa celkovo zrejme v zime extra preľudnená nebýva. Skóre 2:1 v prospech zvierat sa udrží až do konca.


Na samom kraji Oravskej Polhory - a teda na začiatku/konci tohto okruhu - je pekné otužovacie miesto. Je v potoku Polhoranka, ktorý vyviera práve pod Modralovou. S 26 km v nohách a v mínus -10 °C by moje telo liezlo radšej do sauny. Takže tentokrát vynechám a výlet končím na autobusovej zastávke.

Oplatí sa dobyť slovenský severný pól?

Za mňa áno. Je to fajn prechádzka v neobkukanom kúte Slovenska a aj keď sa nekvalifikuje na najkrajšie stúpania, zdolať slovenský severný pól je predsa len pekný pocit. Opakovať to každý rok nepotrebujem, ale kľudne by som sa tadiaľto prešla znovu - buď v rámci viacdňovej túry alebo na biku.

Priprav sa na dosť asfaltu, pár (doslova) pekných výhľadov, kľud a ticho. Ak sa sem vyberieš v zime a vyložene sa nevyžívaš v brodení, vyhla by som sa dňom po výdatnom snežení. Zvýšiš si tak šancu na vychodený chodník v neasfaltovom úseku po hranici Beskýd.

Zhrnutie

• Názov: Modralová, najsevernejší bod Slovenska
• Lokalita: Orava, Oravské Beskydy
• Značenie: úvod trasy po žltej striedmo, po červenej sú značky časté a dobre viditeľné
• Trvanie: 7 hodín
• Parametre: 25 km, ↗️650 m ↘️650 m
• Kondičná náročnosť: 3/5
• Technická náročnosť: 2/5 (lesné cesty, občas korene a kamene)
• Typ: okruh
• Možnosť parkovania: bezplatné parkovanie v Oravskej Polhore
• Mapka a GPX: sekcia Aktivity