Rokoš a Košútova skala - spoznávame Nitrické vrchy

Keď sa povie Strážovské vrchy, mnohým napadne dominantný Strážov či Vápeč. Pritom ich súčasťou sú aj Nitrické vrchy, do ktorých „srdca“ viedla moja zimná turistika.

Nitrické vrchy sa rozprestierajú na území okresov Prievidza, Bánovce nad Bebravou a Partizánske. Ich územie nie je celoplošne chránené, avšak nájdeme tu Národnú prírodnú rezerváciu Rokoš, prírodnú rezerváciu Jedlie a Jankov vŕšok a niekoľko prírodných pamiatok, najmä v podobe jaskýň. Najvyšším vrcholom je Suchý s nadmorskou výškou 1 028 m n. m., avšak turistami je navštevovanejší vrch Rokoš, ktorý je zároveň druhým najvyšším vrchom pohoria so svojou výškou 1 010 m n. m.

Na výber je niekoľko zaujímavých trás, nachádza sa tu aj mohyla partizánov a vojakov 2. svetovej vojny, zachované bunkre z tohto obdobia, tiež je možné navštíviť neďalekú zrúcaninu hradu Uhrovec.

Výber trasy

Som skôr fanúšikom prechodov z miesta A do miesta B, alebo okruhov. V tomto prípade som trasu naplánoval tak, že za štartovací bod sme vybrali obec Nitrianske Sučany. Pôvodne to mali byť Horné Vestenice, ktoré sú o čosi ďalej, no zlákal ma náučný chodník Fraňa Madvu, ktorý vedie z prvej spomínanej obce do Nitrianskeho Rudna. Fraňo Madva bol národný buditeľ, kňaz, ľudový liečiteľ a tiež botanik. Pôsobil v oboch obciach, ktorá spája tento náučný chodník, preto je pomenovaný na jeho počesť.

Ak by vás zaujímal samotný náučný chodník, ten má okolo 12 kilometrov, s prevýšením 605 m a patrí medzi náročnejšie, čo sme si na začiatku vyskúšali aj my.

Močiare a zver

Ráno sme nechali jedno auto v Nitrianskom Rudne a druhé nás zaviezlo do Nitrianskych Sučian, na koniec obce. Odtiaľto sme sa značeným chodníkom pustili za dobrodružstvom. To na seba nenechalo dlho čakať. Vzhľadom na intenzívne sneženie spred pár dní a následné prudké oteplenie sa chodníky zmenili na riavy studenej vody, ktorá sa valila z lúk a svahov. Napriek tomu tu nebolo blato, iba mokro.

Po chvíli sa chodník začal dvíhať a voda tiekla pod nami. Cestu nám osvetľovalo ranné slnko. Vyšli sme na lúku s krmelcom pre divú zver a s prístreškom. Milo nás prekvapilo stádo muflónov.


Odtiaľto sa chodník pomerne zúžil a bol „zasekaný“ do svahu, z ktorého nedávno zliezol všetok sneh. Na povrchu ostalo lístie a pod ním blato, čo spôsobovalo nepríjemné šmýkanie sa. Bez ujmy sme prišli ku studničke označenej ako Jánova studánka. Je tu čisto, studnička je upravená a nachádza sa tu aj miesto pre posedenie.

Ľad a reťaze

Od studničky nás čakalo cik-cak stúpanie až ku Brložnej diere, jaskyni vyhlásenej za Prírodnú pamiatku. Podľa informačnej tabule je dlhá 40 metrov, tvorí ju veľká predsieň a niekoľko malých chodieb. Tabuľa takisto informuje o tom, že v zime je sem vstup zakázaný, pretože tu hibernujú netopiere a motýle. Tak, prosím, s rešpektom.


Na naše prekvapenie chodník ďalej pokračuje strmo hore popri jaskyni a je dokonca zaistený reťazou. Niektoré kotvy sú už žiaľ vytrhnuté, napriek tomu nás to celkom poteší, aj keď to je iba pár metrov. Dostali sme sa nad jaskyňu. Chodník pokračuje vpravo, no vľavo je možnosť ísť pozrieť výhľad do doliny, ktorou sme prešli, čo si rozhodne nenechám ujsť.

Občas strácame značenie, pretože je tu veľa popadaných stromov. Viem, že sa blížime ku hrebeňu, kde je modrá značka, a tak je cesta jasná - hore.


Tu sa dostávame na hranicu 800 m n. m. Je tu ešte dosť „bielo“, no povrch tvorí zamrznutá škrupina, na ktorej sa celkom šmýka. Je bezpečnejšie ísť vedľa vyšliapanej cesty, kde je sneh mäkší. Ak máte retiazkové mačky, vyhrali ste. My sme si ich žiaľ nechali doma, kde sú nám viete na čo. Musia nám vystačiť palice a opatrnosť.

Na vrchol

Prichádzame k turistickému hríbiku Pinkovie viechy. Opúšťame náučný chodník a pokračujeme ďalej modrou značkou. Cesta opäť stúpa slušným sklonom. Šťastím je, že vychodený chodník tvorí akési schody a aj napriek ľadu sa po nich ide vcelku fajn. Po úvodnej, takmer jarnej idylke, sme teraz v ozajstnej zimnej rozprávke. Všade je bielo, fúka studený vietor a vzduch je o poznanie chladnejší. To bude aj tým, že sa blížime ku hranici 1000 metrov nad morom. Takto prichádzame na križovatku modrej a červenej turistickej značky, v sedle Rokoša.


Ďalej pokračujeme červenou. Tento chodník po hrebeni má tiež meno: Chodník Ľ. Štúra a A. Dubčeka. Začína sa v Uhrovci, rodisku oboch osobností slovenských dejín, pokračuje cez Jankov Vŕšok a končí sa v sedle Homôlka.

...odtiaľto začne plesať moje „bikerské srdce“, pretože chodník je krásny, mäkký a suchý singletrail...

Od sedla je to kúsok na miesto Pod Rokošom. Tu sa napája aj žltá TZ, vedúca z obce Ješkova Ves nad Nitricou. Na stromoch pribúda okrem turistického značenia aj značka zeleného bežca. Konajú sa tu bežecké preteky „Beh na Rokoš“, s krásnymi proporciami - 6,5 km so 700-metrovým prevýšením. Trasu z Ješkovej Vsi som absolvoval takmer desať rokov dozadu a aj ako turistovi mi prišla náročná, no krásna. Turistiku som vtedy zdokumentoval vo videu. Sranda, koľko som mal vtedy vlasov…

Odtiaľto je to na vrchol už len kúsok. Po pravej strane sa nachádza odbočka s výhľadom na Rudniansku dolinu, čo si rozhodne nenechajte ujsť. Samotný vrchol výhľad neposkytuje. Je tu ale udržiavaný prístrešok, kde sa dá aj prespať. Výhľad na druhú stranu pohoria objavíte kúsok pod vrcholom na lúke, čo je tiež značené. Okrem výhľadu na Jankov Vŕšok či Uhrovecký hrad tu objavíte aj pamätnú tabuľu venovanú Uhroveckým rodákom - Štúrovi a Dubčekovi. My tu doplníme energiu a pustíme sa do zostupu.

Už „iba“ dole

Zarozprávaní s kamarátom sa vyberáme dolu, sledujúc stopy v snehu. Cesta mieri teda poriadne strmo dole a hovorím si, že ešteže nejdeme tadeto hore. Odrazu pomedzi stromy zazriem skalu, ktorá sa nápadne podobá na Košútovu skalu, kadiaľ máme ísť. Problém je, že na úplne inej časti hrebeňa, ako sme my. Nuž, ako som pred chvíľou písal, že ešteže tade ideme dolu, tak už ideme hore.

Potom som sa pozrel aj na Mapy.cz a tá cesta, ktorou sme išli, síce značená nie je, ale vedie opačným smerom, kamsi do Uhroveckého Podhradia. Čo je zaujímavé, bola podstatne viac vychodená ako neskôr tá značená.


Teraz už kráčame po správnej ceste. Zostup je strmý, brodíme sa hlbokým snehom. Je to príjemná cesta, po hrane hrebeňa. Atmosféru dotvárajú skalné útvary a občasné výhľady do okolia. Nakoniec prichádzame na Košútovu skalu (841 m n. m). Odtiaľto sú pekné výhľady na protiľahlý hrebeň Predného Rokoša (812 m n. m.) a Plevne (902 m n. m.). Ďaleko v pozadí sa pekne belie hrebeň Veľkej Fatry a vidieť tiež vysielač na Skalke.


Tu dnes prvýkrát vidieť čerstvé stopy po ľuďoch. Inak sme doteraz nikoho nestretli. Pri smerovníku opúšťame červenú TZ a napájame sa na žltú.

Ach tie kolená…

Opustili sme NPR Rokoš a klesáme. Za sebou sme zanechali snehové polia a primrznutý terén. Opäť sa vnárame do skorého marca a to je 27. 12. Ale ako naschvál si najprv na mokrom lístí „usteliem“ ja a neskôr, kúsok nižšie, aj môj parťák. Skóre 1:1.

Klesanie je opäť poriadne strmé, no po chvíli sa zmierni a odtiaľto začne plesať moje „bikerské srdce“, pretože chodník je krásny, mäkký a suchý singletrail, vedúci ihličnatým lesom. Obsahuje prírodné prekážky, kamene, korene, vlny. Vyzerá to ako trail z niektorého bikerského videa z Kanady. Pritom kúsok odtiaľto som neraz na bicykli jazdil, napríklad do Sedla pod Čiernym vrchom.


Nuž, čo by som dal teraz za bicykel. Dlhé klesanie už cítim v kolenách. V jednom momente cesta naberie strmý sklon a vidieť vyjazdené koľaje od motoriek. To je znakom, že sa blížime ku miestnemu motokrosovému areálu v Nitrianskom Rudne. Najskôr štrková cesta, neskôr asfaltová, nás dovedú do dediny, kde už máme auto. V poslednej kope snehu v širokom okolí si očistíme obuv, nasadáme a odchádzame domov.

Čím viac nenápadné, tým lepšie

Pre miestnych ľudí z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia je samozrejme Rokoš známy. Jeho lokalita je však vzdialená od hlavných ťahov a tak jeho krása ostáva ešte stále pomerne neobjavená. Na druhej strane musím vyzdvihnúť a spomenúť turistov z miestneho klubu KST Rokoš, ktorí sa aktívne venujú turistike v rámci celého Slovenska, no tiež organizujú výcvik vysokohorskej turistiky - VHT, o ktorom ste si u nás už mohli prečítať tiež. Každopádne, nepodceňujte výbavu ako my, že sme vyrazili bez retiazok. Sledujte značenie a rešpektujte pokyny v daných prírodných rezerváciách a pamiatkach.


Už dnes plánujem ďalší prechod či okruh v rámci tohto pohoria. Sú tu predsa jaskyne, zrúcanina, bunkre, krásna príroda. Mestá a obce v okolí ponúkajú aj ďalšie možnosti relaxu, zábavy a športu. A nakoniec, mám to za domom.

Zhrnutie

• Názov: Rokoš a Košútova skala
• Lokalita: Nitrické vrchy, podcelok Strážovské vrchy
• Obtiažnosť: 3/5
• Trvanie: cca 5 hodín
• Vhodné pre deti: od 10 rokov
• Parametre: 14 km/900 m
• Typ: stredne náročná túra
• Možnosť parkovania/spoje: Nitrianske Rudno, kde je viac možností parkovania, Ješkova ves pri obchode, Nitrianske Sučany viac možností / autobus do Nitrianskych Sučian chodí z Partizánskeho, Novák, Prievidze, Dolných Vesteníc
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy