Hrebeň Nízkych Tatier - nezabudnuteľné štvordňové dobrodružstvo - 1. časť

Takmer sto kilometrov a päť a pol tisíc nastúpaných výškových metrov z väčšej časti tvorených krásnymi rozľahlými výhľadmi široko-ďaleko. A to zďaleka nie je všetko, čo hrebeň druhého najnavštevovanejšieho pohoria Slovenska ponúka.

Plán na zdolanie nízkotatranskej hrebeňovky z východu na západ vznikol na základe meteorologickej predpovede predikujúcej dlhotrvajúce stabilné slnečné počasie na konci prvého jesenného mesiaca. Skúsenosti s viacdennými trekmi minimálne (iba dvojdňový prechod Veľkej Fatry), odhodlanie zdolať celý hrebeň za 4 dni ale maximálne.

S nejakými tými najazdenými kilometrami na biku mi to snáď bude stačiť na to, aby sme s bratom posledný septembrový týždeň úspešne absolvovali naše najväčšie prírodné dobrodružstvo doteraz.

Vysielač na Kráľovej holi po východe z lesaVýhľad spod Kráľovej hole smerom na východ


Prvý deň: Telgárt - útulňa Andrejcová

Vďaka pekne nadväzujúcim vlakovým spojeniam z Považia do Popradu a následným prestupom s polhodinovou časovou rezervou na autobus do Telgártu vyzerala cesta do východiskového bodu trasy na papieri ako bezproblémová.

V realite sme ale kvôli očakávaným aj neočakávaným okolnostiam vlakovou prepravou autobus do Telgártu stihli doslova „v hodine dvanástej”. Keby niet zvýšeného množstva turistov idúcich našou linkou, museli by sme hľadať alternatívny spôsob prepravy.

Aby sa cesta autobusom nedala zahanbiť, nabrala aj ona vďaka prerábke vozovky tiež slušné meškanie. Ešteže najznámejší český mapový portál odhaduje celkový čas prvej etapy na cca 6,5 hodiny, kde sú z vlastných skúseností zarátané už aj stravovacie a foto prestávky, takže aj vďaka časovému sklzu by sme to do tmy mali stihnúť.

Výhľad za Kráľovou hoľou smerom na sever

Vertikálny kilometer na Kráľovu hoľu

Inverzie sprevádzajúce celú cestu autobusom sa pred Telgártom rozplynuli, a tak naše putovanie červenou turistickou značkou začíname spred obecného úradu polhodinu pred obedom za krásneho slnečného počasia aj s ďalšími skupinkami dobrodruhov, majúcich rovnaké plány ako my.

Prvý takmer štvorkilometrový lesný úsek nebol okrem svojej strmosti a časti vedúcej cez pramienky horského potoka ničím extra zaujímavý. To sa však rýchlo zmenilo s príchodom nad pásmo lesa.

Od prameňa Zubrovice sa naskytali prvé krásne výhľady východným smerom. Prekrižovaním starej asfaltky vedúcej na Kráľovu hoľu, ktorá aj v prvý pracovný deň nosila na svojom chrbte nemálo cyklistov všetkých druhov, sa nám otvárajú panorámy aj smerom na juh.

Hrebeňový chodníčekKríž pod Orlovou

Dosiahnutím najvyššieho slovenského cyklovrcholu sa pred nami prestanú schovávať aj výhľady na zvyšné svetové strany. Nebyť príležitostnej oblačnosti nad Liptovom, z časti zacláňajúcej Tatry, by bol pocit z pobytu na tomto legendárnom kopci, opradenom povesťami a ospevovanom básnikmi, takmer dokonalý.

Zažiť bezvetrie na Kráľovej holi je podľa rozprávania turistov celkom rarita. Priaznivý čas nám dovoľuje na niekoľko minút zasýtiť si súbežne telo aj oči. Pri pohľade na západ bolo potrebné byť pripravený po všetkých stránkach, koniec hrebeňa bol v nedohľadne.

Pohľad od kríža na BartkovúVýhľad na Liptov

Keď sa výhľadmi nešetrí

Kráľovohoľské Nízke Tatry od ich najvyššieho vrcholu cez Strednú hoľu, Orlovú až po Bartkovú ponúkali nepretržité nádherné výhľady na Horehronie a Liptov. Chvíľkovým spestrením 6-kilometrového, miestami až monotónne pôsobiaceho úseku, bol kríž pod Orlovou a drevený turistický smerovník na Bartkovej.

Nemal by som zabudnúť ani na prelievajúcu sa oblačnosť cez hrebeň z liptovskej strany, ktorá nás udržiavala v napätí, či uvidíme celé Tatry s čistým výhľadom.

Za Bartkovou sa dostávame do klesajúcej lesnej pasáže, končiacej v Ždiarskom sedle s nehnuteľnosťou v podobe útulne staršieho vydania, i 123 m vzdialenému zdroju vody. Pôsobivejšiu útulňu už máme rezervovanú 2,5 km ďalej a vody máme tiež dostatok, preto odolávame ponúknutým možnostiam a už počas zlatej hodinky vyrážame k dnešnému cieľu.

Mierne zvlnený terén okrajom ihličnanov nám robil spoločnosť až k romantickej útulni Andrejcová, čupiacej pár desiatok metrov od hlavného turistického chodníka.

Drevený smerovník na BartkovejZa Ždiarskym sedlom

O jedlo nie je núdza

Obrovskou výhodou nízkotatranskej hrebeňovky je možnosť najesť sa „teplého” jedla vo všetkých „ubytovacích zariadeniach” opisovaných v tradičnej štvordňovej verzii + v chatách či stravovacích zariadeniach na najfrekventovanejšej časti hrebeňa.

Táto skutočnosť umožňuje podniknúť prechod aj v ultralight forme, ktorú som sa rozhodol tiež vyskúšať aj vďaka ohlasovaným extrémne priaznivým klimatickým podmienkam počas celých štyroch dní.

Po príchode na útulňu som neodolal kapustnici a už dopredu zajednal raňajky, kde boli na výber párky alebo praženica. Ešte rýchla hygiena pod ľadovo tečúcim prameňom vody, dobitie smart zariadení na powerbanke a môže sa ísť spať do vyhriatej útulne v prinesenom spacáku. Kto sa bude chcieť v rámci možností dobre vyspať, silno odporúčam nezabudnúť štuple do uší.

Sumár prvého dňa:

  • vzdialenosť - 15,85 km,
  • čistý čas - 4:30 hod.,
  • nastúpané výškové metre - 1 220,
  • naklesané výškové metre - 706.

Kríž neďaleko AndrejcovejAndrejcová nadosah

Druhý deň: útulňa Andrejcová - Čertovica

Po párkových raňajkách, mierne nevyspatí od neustáleho nočného chrapotu spoluútulníkov, pripevňujem spacák na svoj ani nie 20-litrový ruksak a za vychádzajúceho slnka nad obzor plním svoje dve 1,5-litrové fľaše viac ako osviežujúcou horskou vodou. Pobalení, nasýtení, môžeme vyraziť.

Ráno na AndrejcovejV sedle Priehybka

Záhadný tvor v čučoriedkach

Krátka, viac-menej rovinatá pasáž s jednou menej luxusnou útulňou obďaleč nás privedie pod Heľpiansky vrch. Nevýrazný kopček slúžiaci ako ochutnávka pred jedným z najkrajších výhľadových vrcholov dnešného dňa.

Zo sedla Priehybka sa po 700 metroch vzdialenostných a 140 metroch výškových dostávame na Veľkú Vápenicu. Brilantné výhľady na Vysoké Tatry v jemnom opare, azúrko a „tradičné” bezvetrie nám spoza kosodreviny umožňujú načerpať dostatok síl na zvyšok najdlhšej hrebeňovej etapy.

Ešte pár krásnych výhľadov aj naším prechodovým smerom a už sa vrháme v ústrety rovnako prudkému úseku do sedla Priehyba, ale v klesavom móde. Dva a pol kilometra neustáleho brzdenia neprospelo príliš kolenám a funenie v čučoriedkovisku duševnej pohode. Určite to bol len zatúlaný jeleň, aj keď tabuľa v sedle, upozorňujúca na medvede, sa mi moju teóriu pokúšala vyvrátiť.

Výhľad zo sedla na HorehronieVýhľad z Veľkej Vápenice na Tatry

Divokejšia časť hrebeňa

Nech je ako chce, zvieraťu sme sa vyhli, hladu už nie. Odľahčujeme batohy od zásob a po štvrť hodine vkráčame do ďalšieho nepríjemného sklonu, kde sa stanú paličky viac ako užitočným pomocníkom. Následný 5-kilometrový lesný úsek cez Kolesárovú a Oravcovú, v prvej časti mierne zarastený, ale stále veľmi dobre priechodný, síce výhľady takmer neponúka, ale rozhodne ani nenudí.

S približujúcou sa Zadnou hoľou sa priestor opäť odlesní a na viac ako dvojkilometrovej vzdialenosti predostiera posledné výhľady dňa do diaľav. V sedle Homôľka doplníme obživeň, sledujúc pôsobivý lúčny hrebeň Veľkého boka s vykukujúcimi Tatrami v pozadí.

Na turistickom smerovníku možno pozorovať magické dve hodiny k nášmu takmer povinnému medzibodu pri útulni Ramža so zdrojom vody, ktorá sa aj vďaka klimatickým podmienkam začínala míňať rýchlejšie, ako sme si mysleli.

Lesným chodníčkom k sedlu Havrania poľana ešte vidíme posledné horehronské výhľady. Poľského turistu v sedle sa pýtame, či cestou nestretol aj nejaký overený skorší zdroj vody ako na útulni. Niečo nám povedal, nie úplne sme rozumeli, použijeme radšej mapu.

Prvá ikonka vodného zdroja bola v realite polovyschnutá mláčka, ktorú sme radšej z diaľky obišli. Druhá už ponúkala tečúci prúd. Voda z neho síce bola priezračná, ale obsahujúca neidentifikovateľné malé čiastočky. Bratova prázdna fľaša už nemala na výber.

Chodníček do sedla Homôľka

Pekný lesný chodníček ponúkajúci čiastočné výhľady na okolité lesy sa časom zmenil na pekne zarastený chodník poskytujúci permanentný adrenalínový zážitok. Čo keď sa náhodou na okolí potuluje ďalší túlavý jeleň?

Prekvapenie na Ramži

S príchodom na útulňu som si víťazoslávne dopil posledný zvyšok vody. O to nemilšie prekvapenie nás čakalo pár desiatok metrov od útulne, pri oficiálnom zastrešenom zdroji, že vraj pitnej vody. Odtieň žltej ťažko definovať, pitnejšie už vyzerala aj voda pri chodníku pár kilometrov späť.

Filtrom sme, samozrejme, nedisponovali, a tak som musel disponovať aspoň poriadnou dávkou odvahy, aby som si tú žltkastú tekutinu dokázal aspoň nabrať. Skúšať ju tak skoro radšej nebudem.

V sedle PriehybaLesná pasáž

Zrýchleným krokom sme sa poberali od inak celkom pohľadnej, aj keď skromnejšej útulne preč, aby nás pocit smädu tak skoro nedobehol. Cesta lesom po Jánov grúň celkom odsýpala, aj napriek tomu, že smerovala väčšinou nahor. Cesta z grúňa odsýpala ešte rýchlejšie.

Výskyt čerstvého exkrementu nemalých rozmerov spoločne s odtlačenou medveďou labou v podmočenom lesíku dali zabudnúť, že existuje niečo ako smäd. Nezočený medveď, skvelá práca!

Útulňa Ramža s poľskými turistamiÚtulňa Terezka

Čarovná Terezka

V sedle za Lenivou sa nachádza nová útulňa ako z rozprávky. Keby má človek čo piť, aj by v nej noc rád strávil. Takto sme Terezku len obišli a po širokej lesnej ceste, v sprievode posledných lúčov zapadajúceho slnka, zišli do sedla Čertovica, kde sme podobne ako na Andrejcovej mali vopred zajednané ubytovanie.

Naším druhým nocľažiskom sa stal Domček horskej služby, kde sme miesto pramienku ľadovej vody našli teplú sprchu a namiesto spacákov s matracmi nám bola poskytnutá pohodlnejšia posteľ. Takýto luxus spoločne s lahodným mäsitým jedlom bol síce veľmi príjemný, ale pocit dobrodružstva si dal pauzu.

Sumár druhého dňa:

  • vzdialenosť - 27,34 km,
  • čistý čas - 7:20 hod.,
  • nastúpané výškové metre - 1 320,
  • naklesané výškové metre - 1 468.

Našťastie, na lov nových zážitkov nebolo treba dlho čakať. Vyšperkovanejšie výhľady, krátky stret s civilizáciou i predstaviteľmi zvieracej ríše, epické prírodné javy aj nečakaný adrenalín na záver. Zmes týchto ingrediencií dáva tušiť, že o dobrodružstvo nebude núdza ani v druhej polovici hrebeňa.
Zdroj fotografií: archív autora
report_problem Našiel si v texte chybu?
settlerSK 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Hrebeň Nízkych Tatier - nezabudnuteľné štvordňové dobrodružstvo - 2. časť

Hrebeň Nízkych Tatier - nezabudnuteľné štvordňové dobrodružstvo - 2. časť

Čo si pre nás pripravila Ďumbierska časť hrebeňa Nízkych Tatier?
Západné Tatry - okruh cez Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé

Západné Tatry - okruh cez Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé

Výživná celodenná túra, ktorá ti ukáže romantickú a pokojnú, ale aj divokú a akčnú stránku Roháčov.
Jedno a to isté miesto, a predsa vždy iné

Jedno a to isté miesto, a predsa vždy iné

O tom, ako môže byť túra na to isté miesto zakaždým iná, a o tom, ako nás jediný výjazd na dobre známe miesto poriadne vyškolil.
keyboard_arrow_up