Reportáž: Poludnica Run - bolo to ťažké, drsné, ale krásne

Pád, kríza, zúfalstvo, rozbité nohy,… ale aj eufória, sebazaprenie a skvelá skúsenosť. Aj o tom boli tieto epické skyrunningové preteky v Nízkych Tatrách.

Magický kopec, na ktorý sa pozerám každý deň z okna. To je Poludnica. Tak blízko a zároveň tak ďaleko. Poludnica Run nie je len o priamom výbehu na Poludnicu, ale o behu azda najdlhšou možnou cestou na Poludnicu. A to je rozdiel. Keď sa to spočíta, tieto preteky dajú dokopy 23 km a 1 600 výškových metrov a navyše sú súčasťou nového formátu Slovenskej skyrunningovej ligy. Nuž, jednoduché to asi nebude, konkurencia bude veľká, ale prečo to neskúsiť. Výzva prijatá!

S paličkami? Bez nich? S vestou? Bez vesty?

Povinnou výbavou na preteky bol minimálne 1 liter tekutín a platné poistenie do hôr. To druhé mám, otázkou teda ostáva, či mi ten 1 l vody postačí a kam s ním. Rozhodujem sa pre bežeckú vestu, nemusím byť úplne naľahko a tých pár gramov navyše aj tak nerozhodne. Balím si teda hydrovak s 1 l čistej vody a k tomu pribaľujem 0,5 l soft fľašku s ionťákom. Keď zisťujem, že občerstvovačka je až na 19 km po zbehu z Poludnice, nezabúdam na energiu a pribaľujem 3 gély (kofeinový SIS nesmie chýbať), energy tyčinku a magnézium.

Poludnica runPoludnica run 2024

Do vesty si ešte hodím fukerku Lot Evo, veď tá nič neváži a človek nikdy nevie, čo ho čaká hore. Navyše, počasie hlásia všelijaké. A teraz otázka, ktorá je dosť rozhodujúca. Brať si paličky? No akosi bez zaváhania sa rozhodujem, že Leki tentokrát ostanú doma.
Z môjho milovaného tréningového kopca sa na chvíľu stala nočná mora.
Trasa má 3 stúpania. Prvé - na Demänovskú horu, poznám naspamäť a behávam to vždy bez paličiek. Druhé stúpanie - na Poludnicu, bude dlhé a náročné, ale vravím si, že to dám aj bez paličiek. A záverečné stúpanie na Roháčku, predsa už nejak dobojujem. Rozhodla som sa správne? Na štarte niektorí bežci paličky majú, niektorí nie, niektorí sú s vestou, niektorí bez, nuž, uvidíme…

Pád a kríza hneď na začiatku

Stojíme s Viktorom na štarte, vravíme si, že hlavne s rozumom, aby sme došli celí do cieľa a najmä nehrotiť to v zbehoch. A je to tu, 9:00 štartujeme. Hneď v úvode začína prvé stúpanie na rázcestie Pod Demänovskou horou. Demänovská hora je môj tréningový kopec, ktorý si párkrát do mesiaca vždy odbehnem, niekedy intervalovo, niekedy v tempe a inokedy zas v pohodovom režime. Ale vždy odbehnem, nie odchodím. Preto som si aj myslela, že štart bude super, veď natrénované to tu mám. Realita?

Poludnica runPoludnica run 2024

Začali sme behať v hadíku, ktorý sa postupne trhal. A ja, už po prvom kilometri, prechádzam do chôdze. Nevládzem. Čo to so mnou je? Jednoducho to nejde a začínam byť obiehaná. Zrazu šmyk o klzký koreň a padám. Len Viktor ma zozadu trochu zachytil a pridržal, takže som našťastie nespadla rovno „na hubu“. Vstávam, Viktorovi vravím, že nevládzem, obieha ma a ja si v mysli len opakujem, prečo som si nevzala paličky?! Moje rozhodnutie ísť bez nich, som hneď oľutovala.

Kríza je tu. Vôbec sa mi nejde dobre a pýtam sa sama seba, ako to je možné, čím to je. Štvrtok som mala úplne voľno a regeneráciu, v piatok len zrána ľahký beh. Telo má byť predsa pripravené, no opak je pravdou a nohám sa vôbec nechce. A tak sa z môjho milovaného tréningového kopca stala na chvíľu nočná mora. Paličky by mi neskutočne pomohli prekonať túto úvodnú krízu, ale už si ich nevyčarujem. Viem, že to dnes bude ťažké. Snažím sa však jednoducho ísť ako to ide a držať sa pretekárov, ktorí sú predo mnou.

Poludnica run

Nádych, výdych a dostať sa do tempa

Prvé stúpanie dobojované. Z rázcestia vedie príjemný chodníček na Iľanovské sedlo, ktorý si obvykle zakaždým užívam. Terén behateľný, stúpanie len mierne, paráda. Teraz sú nohy akosi roztrasené, snažím sa predýchať to, sústrediť sa na terén a pomaly sa dostať do tempa. Konečne ma opúšťajú skeptické myšlienky a ide sa mi už o čosi lepšie. Bežím konečne v ustálenom tempe, už len s jedným bežcom, ostatných nevidím pred sebou ani za sebou. Stratila som úplne pojem o tom, na akej pozícii sa asi nachádzam.

Nasleduje prvý zbeh do Iľanovskej doliny. Tu, keď behávam osamote, som vždy ostražitá a mám rešpekt. Les je tmavý, hustý a turistický chodník veľmi málo navštevovaný. Teraz však okolie vôbec nevnímam a sústredím sa len na jedno: nepošmyknúť sa na klzkom teréne. Som skôr opatrná a nepúšťam si to ako zvyčajne. No napriek na preteky skôr pomalému tempu, tento zbeh ani neviem ako zbehol. Avšak pomaly ma dobiehajú 2 bežkyne a bežec. V závere ešte nepríjemný úsek, kde sa pôda a skaly zosúvajú. Zablateným rukám a nohám sa nevyhnem, no dostávam sa na spevnenú cestu do Iľanovskej doliny a trojica bežcov je už predo mnou.

Poludnica run

Nekonečný vertikal na Poludnicu

Druhé stúpanie je tu. Krízu mám za sebou, prvý zbeh tiež a nohy nespolupracujú stopercentne, ale je to lepšie ako v úvode. Držím sa pretekárok predo mnou a jednu dokonca obieham. Druhej - Natálii, sa držím zubami-nechtami a závidím jej paličky. Ide to ťažko, avšak už nemám myšlienky, že to chcem vzdať, ale naopak, vravím si: „To dám!“.

Poludnica run
Po sedlo Kúpeľ bol sklon aj terén ešte vcelku behateľný. Teraz sa dostávam do technicky náročnejšej, ale aj epickejšej časti. Pribúdajú skalné úseky, jaskyne, preliezačky. To ma vždy baví.
Je jasné, že moje aj Viktorove nohy budú na kašu.
Modrá značka Poludnica - Kúpeľ určite stojí za návštevu a odporúčam to spojiť s návštevou Poludnice. Sklon terénu sa stupňuje a ja mám pocit, že už idem večnosť, bojujú nohy aj hlava, no som na vrchole.

Poludnica run reportáž
Druhé stúpanie zdolané. Ešte pred pretekmi som si vravela, že toto bude najťažšia časť. Našťastie, nebolo to o nič horšie ako úvodné stúpanie s úvodnou krízou. Natália, ďakujem, že si ma potiahla. Vrcholové výhľady sa tentokrát nekonajú, nezastavujem sa, hodím do seba tyčinku, chytám druhý dych a bežím na Prednú Poludnicu. Cítim sa lepšie. Nasleduje zbeh číslo 2.

Poludnica run 2024

Nohy budú na kašu

Zbeh do Iľanovskej doliny je taký, že na 4 km treba vyklesať vyše 800 výškových. Pustiť si to v pretekovom tempe znamená jedno - nohy si to poriadne odnesú. Stále si ale v hlave opakujem, nech idem hlavne opatrne, o nič nejde, aj tak som to už dobabrala,… Idem teda na istotu, opatrne zdolávam celkom nebezpečný úsek s rebríkom.

Poludnica run 2024

Zrazu sa mi ide dobre, hravo si užívam cikcakové klesanie, zabúdam na bolesť nôh. Dostávam sa do neskutočného flow a prestávam vnímať okolie tak, že ani neviem, koho a kedy som predbehla, ani kto a kedy predbehol mňa. „Preberám sa“ až v momente, keď vidím pred sebou modrého bežca. „Viki, si to ty?“ A veru je. Sama neverím, že som ho predbehla. Vidím však, že bojuje s kŕčmi a bolí ho každý krok. Zatiaľ čo Viktor v závere spomaľuje, ja zrýchľujem. Je jasné, že moje aj Viktorove nohy budú na kašu.

Poludnica run

Kedy to skončí?

Prichádzam na prvú a poslednú občerstvovačku na trase, no nezastavujem sa a pokračujem Iľanovskou dolinou. Zrazu ma obieha Natália a ja trochu nechápem, ako to je možné. Vôbec si nespomínam, že som ju predbehla. Tak teda pridávam do kroku a opäť už stúpame posledným záverečným kopcom na vrchol lyžiarskeho vleku pri Roháčke. Krátky ale intenzívny výšľap na záver bol už na moral. No podarí sa mi bežkyňu opäť dobehnúť a napriek tomu, že to dnes nebude žiadna sláva, snažím sa z posledných síl zabojovať.

Poludnica run

Zbeh po krátkom svahu opäť potrápi stehná a prichádza tiahle stúpanie lúčnou cestou. Približujem sa k bežcovi a ďalšej bežkyni predo mnou. Bežec mi ujde, no bežkyňu Aničku ešte predbehujem a dostávam sa na záverečnú asfaltku. S tesným, 17-sekundovým náskokom pred Aničkou dobieham do cieľa a minútku po mne finišuje aj Natália.

Poludnica run

Sklamaná zo seba?

Úprimne, dúfala som v o niečo lepší výsledok a spočiatku som bola sklamaná alebo skôr naštvaná, že mi to nevyšlo podľa mojich predstáv. Na druhej strane, napriek pokazenému úvodu som si zvyšnú časť pretekov užila a do cieľa som dobehla s dobrým pocitom.

Preteky sa pre mňa vyvíjali úplne opačne, ako u Viktora. On v úvode vládal a dupol na to, ja som mala hneď krízu a bojovala. Postupne sa to otáčalo - ja som na to dupla v závere a Viktor sa trápil v kŕčoch.

Poludnica run

Hoci s časom 3:34:04 nie som spokojná, spokojná som s tým, že som to nevzdala, zabojovala a hlavne, že som nabrala ďalšiu skvelú skúsenosť. Koniec-koncov, som vďačná aj za tu krízu, pretože aj to je skúsenosť, ktorá ma, verím, posunie vpred. A úplne najhlavnejšie je, že sme dobehli zdraví a bez zranení.

Ďakujeme organizátorom za tento úžasný skyrun. Organizačne všetko šlo na jednotku a nakoniec aj počasie vyšlo parádne. Gratulujem víťazom a víťazkám aj všetkým zúčastneným. Výsledky za rok 2024 sú zverejnené na tomto odkaze. Za fotogalériu z pretekov patrí vďaka Jurajovi Sykorovi.
Zdroj fotografií: Juraj Sykora a archív redakcie
report_problem Našiel si v texte chybu?
VeronikaJanosova 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Sardínia Trail – 3 epické dni, ktoré nie sú zadarmo

Reportáž: Sardínia Trail – 3 epické dni, ktoré nie sú zadarmo

Sto km v troch etapách počas troch dní s prevýšením 4 000 m. Tri etapy na troch rôznych miestach, z ktorých sa jedna líši od druhej.
Reportáž: Kordícky Extrém - preteky v srdci Kremnických vrchov

Reportáž: Kordícky Extrém - preteky v srdci Kremnických vrchov

Trať dlhá 26 km, kŕče v nohách a neskutočný nával endorfínov. Aj o tom boli tieto trailové bežecké preteky.
Reportáž: Ako som sa ocitol na Vertikal kilometri na Kráľovu hoľu?

Reportáž: Ako som sa ocitol na Vertikal kilometri na Kráľovu hoľu?

Beh na najvyšší vrchol východnej časti Nízkych Tatier v pretekovom režime ma poriadne preveril, ale na konci som bol šťastný, že som sa tejto akcie zúčastnil.
keyboard_arrow_up