Svinica - ôsmy turisticky dostupný štít vo Vysokých Tatrách

Poznáš všetky turisticky sprístupnené štíty vo Vysokých Tatrách? Jedným z nich je Svinica, na ktorý sa spolu vyberieme.

Všeobecne sa hovorí, že vo Vysokých Tatrách je turisticky sprístupnených sedem štítov, ktoré môžete zdolať bez horského vodcu či sprievodcu. Väčšina ale zabúda na Svinicu. Vypína sa do výšky 2 301 m n. m. a leží na slovensko-poľskej hranici. Svinica je zdolateľná aj zo Slovenska, no v tomto článku vás vezmeme na túru z poľskej strany.

Zástupy ako na korze

Ak by ste si niekedy mysleli, že cez týždeň je na horách menej ľudí, tak vás rýchlo vyvediem z omylu. V nádeji menších davov turistov som si vypýtal na stredu náhradné voľno za odrobenú sobotu. Len plánovaný čas začiatku bol, vzhľadom na obvyklé odporúčania, celkom optimistický. Už dávno som na túru nevyrážal o pol jedenástej.

Takéto skutočnosti spravidla veštia rodinky s deťmi a „chatových” turistov. Ale však ako partia sme sa už zväčša poznali a vieme o svojich „tempárskych” schopnostiach. Zázrakom bolo inak aj nájsť voľné parkovisko v Zakopanom, ale nakoniec sa nám podarilo ešte aj rezervovať jedno miesto pre posádku druhého auta.

Vyrazili sme teda z hlavného mesta poľských Tatier do časti Kuźnice, kde sa okrem iného nachádza aj dolná stanica lanovky na Kasprowy Wierch. Od tejto budovy sa dá ísť rôznymi smermi, my si vyberáme ako prvotný cieľ „Hala Gąsienicowa“, kde sa pri chate Murowaniec počkáme s ďalšími kamošmi. Zaplatíme vstup a prichádza na rad rozhodnutie: modrá/žltá? Vyhrala to náročnejšia - žltá v nádeji menšieho davu ľudí.


Ak ale toto mala byť pravda, tak si nechcem ani len predstaviť, čo to muselo byť na modrej. Dav ako v Prahe na Karlovom moste sme postupne predbiehali v snahe „dohnať“ čas. Po chatu sme skresali asi polhodinu. Malé osvieženie bolo radšej z vlastných zásob, lebo čakať v tých radoch vyzeralo nekonečne.

Po tom, ako nás dohnali Miška s Matúšom, sme pokračovali po modrej značke k plesu „Czarny staw Gąsienicowy“. To bolo asi cieľom všetkých „kvázi“ turistov. Myslím si, že v šľapkách a v rifliach sa ľudí asi inak na horách nazvať nedá.

Pokračovanie už s pocitom voľnosti

Ďalej sme nasledovali modrú smerom na Przełęcz Zawrat a po ľavom brehu obkrúžili Czarny staw. Zrazu sme sa ocitli na chodníku takmer sami. Po krátkej chvíľke sme prechádzali okolo ďalšieho „stawu“ – Zmarzłeho. Sklon chodníka bol zrazu strmší, a pod nohami pribudlo viacej voľných kameňov. Polovica z nás, ktorí sme si prilbu nezabudli doma, ju radšej preventívne nasadila na hlavu.


Nadišiel čas začať používať aj ruky a objavili sa aj prvé reťaze. Neviem, či sa na poľskej strane menia vždy pred sezónou, ale doslova nás oslepovalo od nich odrážajúce slnko. Vyhupli sme sa do sedla a prvýkrát sme spozorovali národný vrch Slovenska – Kriváň. Pohľad naň nás potom sprevádzal dosť dlho.

Pokiaľ by sme v našom smere zo sedla pokračovali doľava, dostali by sme sa na Orlu Perć. Trasa pod týmto názvom je považovaná za najnáročnejšiu a najnebezpečnejšiu v celých Tatrách.

Kam sa skôr dívať

Veru, radšej mám takéto dilemy. Zo sedla sme pokračovali doprava po červenej značke a skutočne sme nevedeli, ktorým smerom sa máme pozerať. Asi najviac však naše pohľady pútal Zadni staw Polski, najbližšie pleso pod hrebeňom v Doline piatich poľských plies. Inak vraj tiež pekná túra, na ktorú tento rok ešte máme zálusk. Ale o tom teda možno nabudúce.

Pri takýchto prechodoch a rozhľadoch na všetky svetové strany sa už len predbiehame, kto čo spozná aj bez aplikácií ako Peakfinder, Peakwisor, Peaklens a im podobné. Zistíme tak, kto už čo má pochodené a kde máme ešte medzery.

Naše kroky kopírovali čiernu farbu turistického značenia. Nemám vedomosť, že by sme také mali na Slovensku.

Samozrejme, okrem pozerania sa do diaľok treba hľadieť aj pod nohy a rukami sa prípadne pridržiavať reťazí, ktorých tu je požehnane. Je rozumné, že táto časť prechodu je jednosmerná. Tým pádom, pokiaľ to ostatní akceptujú a dodržiavajú, sa nemusíme navzájom vyhýbať v exponovanom teréne. Už nás čaká len odbočka na samotný vrchol, ktorá je ale výrazne kratšia, ako napríklad na Ďumbier.

Z vrcholu dole aj s pár jedinečnosťami

Tento výlet sme absolvovali ako členovia oddielu KST – Horsalky. Partia siedmich žien založila tento klub len začiatkom roka a už máme za sebou viacero spoločných výstupov. Tento síce nebol s veľkým počtom účastníkov, ale bol prvý, kde sme mali už aj oficiálnu vlajku. Naskytla sa teda jedinečná príležitosť odfotiť s ňou prvý záber.


Čas ale výrazne pokročil a bolo treba sa pobrať nadol. Vkročili sme na chvíľu naspäť na rodnú hrudu, aby sme potom zas z hrebeňa odbočili k našim severným susedom.


Tu prišlo k ďalšej unikátnej veci, naše kroky kopírovali čiernu farbu turistického značenia. Nemám vedomosť, že by sme také mali na Slovensku. Ak viete o nejakom úseku u nás, pokojne mi dajte vedieť v komentároch. Čierna nás doviedla až naspäť na chatu Murowaniec a aby ste si nemysleli, že to je ako pri značení zjazdoviek v lyžiarskych strediskách. Úsek bol bezpečný, zväčša vykladaný veľkými kameňmi.


Na chate sme si dali aspoň radler na doplnenie tekutín, odfotili ikonické domčeky v Hale Gąsienicowej a šup ho dole do Kuźnic. Pre zaujímavejší zostup sme si vybrali modrý chodník. Zazreli sme aj národný vrch Poľska – Giewont pri západe slnka. Výstup naň už zdokumentovali Veronika s Viktorom.


Krásna túra sa skončila o pol deviatej večer na parkovisku. Vraví sa, že „nikdy nehovor nikdy“, no do poľských Tatier cez prázdniny sa už nikdy nevyberiem. Poliakov je zhruba sedemkrát viac ako nás, Slovákov, a v tých horách to vidieť. My sa ešte máme možnosť roztrúsiť aj do iných pohorí ako VT.

Zhrnutie

• Názov: Svinica
• Lokalita: poľské Tatry
• Značenie: prehľadné
• Obmedzenie: TNP
• Obtiažnosť: 5/5
• Trvanie: 5:30 hod. (čistého času)/7:50 hod. (celkovo)
• Parametre: 21,3 km/1 574 výškových metrov
• Typ: okruh, všehochuť
• Možnosť parkovania/spoje: v Zakopanom; miestne spoje
• Mapa a GPX: sekcia Výjazdy