Sučiansky hrad - intenzívna prechádzka alebo jednoduchá turistika?

Sučiansky hrad nepatrí medzi tie známe, no o to viac sa mi výlet naň páči. Nikde nikto, len ticho lesa, tlkot vlastného srdca a cícerky potu tečúce dole chrbtom.

Poď sa s nami pozrieť na ďalší z možných výletov v Turčianskej záhradke. Preskúmame trasu na vrch Smrekové, ktorú si vieš užiť ako príjemný rodinný výlet - nenáročnú turistiku. Ale aj ako veľmi intenzívnu prechádzku so zdolávaním strmých úsekov. Záleží len na tebe, ktorú trasu si vyberieš.

Začíname kúsok od diaľnice

Východiskový bod trasy sa nachádza v dedinke Podhradie, neďaleko Martina. Z diaľnice je to autom skutočne naskok. Parkujeme na priestrannej ploche na Ulici 9. mája. Pod lúkou s torzom starého vleku. Na hrad máme odskúšané dve trasy.

Tá hlavná vedie zeleným turistickým chodníkom. Hradskou dolinou popri malom potoku. Túto by som označil ako príjemnú verziu, pokiaľ chceš ísť na nenáročnú prechádzku. Pokiaľ si ale chceš dať trošku do tela, odporúčam našu obľúbenejšiu trasu, strmákom priamo hore. Po lúčno-lesnej ceste.


Od auta smerujeme cestičkou priamo k prvému stĺpu starého vleku. Následne kúsok „nadivoko“ lúkou a po chvíľke už sme na cestičke. Pokiaľ nie je sneh, nebudeš mať problém ju nájsť. V tráve sú jasne poznať vyjazdené koľaje.

Začíname v hmle, no podľa webkamier z neďalekého strediska vieme, že je inverzia. Takže len čakáme, kedy sa na nás začne usmievať slniečko. Čakanie je nakoniec veľmi krátke a hmla po pár minútach začína ustupovať. V tom momente si začíname užívať výhľady. Veľkú časť hrebeňa Krivánskej Malej Fatry máme v priamom pohľade. V kontraste s hranicou hmly, z ktorej vychádzame, je to priam epický pohľad. Smutné je na ňom akurát to, že je koniec decembra a ani na hrebeni to so snehom nevyzerá veľmi dobre.


Pomaly to hore strmákom dupeme ďalej, až sa po cca 120 výškových a 500 diaľkových metroch dostávame na hornú hranicu trávnatej časti. Tu sa terén na chvíľu o niečo zmierni. Dá sa tu rozpoznať niekoľko ohnísk, predpokladám, že domáci sem chodievajú na opekačky.

Strmo a strmšie

Úvodná časť po lúke sa niesla v „jemnom“ sklone 20 - 35 %. Je to takých úvodných pár 100 metrov na zahriatie sa pred hlavným stúpaním. Na konci lúky vchádzame do lesa. Najskôr pár starých smrekov, ale v podstate celý ďalší les je listnatý.


Stopy po autách končia spolu s lúkou, ďalej lesom pokračujeme po zreteľne vyšliapanom chodníku. Nad smrekovou pasážou je úsek vedúci mladinou, ktorá po chvíľke prejde do starého bukového lesa. Keďže po snehu nie je ani stopy, kráčame vrstvou napadaného lístia. Otáčam sa na Lenku a smejem sa, aby šúchala nohami ako keby šla na pásoch. Nech máme aspoň aký taký predsezónny tréning.

Sklon tejto lesnej pasáže je vskutku výživný. Bežne cez 25 - 30 %, na pár miestach stúpa až nad 40 %. Podchvíľou teda stojím a predýchavam. Po nedávno doliečenej chorobe to ešte nie je úplne ono. Ako si tak dávam jednu z prestávok a šúcham nohami v lístí, objavujem „poklad“. Obsušené, chlpaté, (predpokladám) medvedie hovno. Aj ako laik vidím, že už tu leží nejaký čas, tak nerobíme paniku a nájdený poklad obzeráme z každej strany. Predsa len, medvedie nevidíš v lese každý deň.

Hrad na dohľad

Po cca kilometri lesom sa už neďaleko hradu napájame na zelenú turistickú značku. Máme za sebou cca 1,5 km a 360 výškových. Môžeš vidieť, že to nie je práve malé prevýšenie na tak krátkej trase. Ďalej je to však už len ľahká prechádzka. Terén po značke je skutočne veľmi príjemný chodníček.

Na hrad to máme ešte 0,5 km, ktorý po kvalitnej rozcvičke prechádzame pomerne svižne. Spomeniem len dve miesta, ktoré ťa trošku zdržia. Tesne pred vrcholovou pasážou je jeden krátky, ale strmý zošup. A následne priamo pod hradom je kratučký úsek, kde treba preliezť časť po skale s pridŕžaním sa natiahnutej reťaze.

Po ceste budeš mať dve pekné studničky, kde sa môžeš občerstviť.

Skoro presne 2 km, niečo málo cez 400 výškových a sme hore. Slniečko nám už dlho robí radosť a nakoľko majú stromy opadané lístie, užívame si ho spolu s výhľadom. Ten je samozrejme pomerne obmedzený, nakoľko hradný vrch nie je vyrúbaný (našťastie). Ale pomedzi stromy sa aj tak dá vidieť na všetky strany.

Samotný hrad je o pomerne veľkej predstavivosti, ostali po ňom iba čiastočne odkryté základy. Našťastie je hore informačný banner s nákresmi a základným opisom histórie. Takže aspoň čo-to si o pamiatke čítame. Vrcholová plošinka má aj ohnisko s posedením okolo, nie som si však istý legálnosťou zakladania ohňa na tomto mieste. Podľa novej zonácie sa oblasť nachádza v ochrannom pásme NPVF.

Dole dolinou, pozvŕtať členky

Po užití si vrcholu sa otáčame na spiatočnú cestu. Dole štandardne chodíme po zelenej značke. Od miesta, kde sa odpája naša výstupová trasa, chodník pokračuje mierne klesajúcim traverzom do doliny. V momente, keď sa napojíme do doliny a otočíme sa skoro o 180°, sa citeľne ochladzuje. Podľa námrazy na stromoch a tráve usudzujem, že tu slniečko v tomto ročnom období veľmi nesvieti, ak vôbec.


Cesta dole dolinou mi v kontraste s cestou hore vždy príde tak trochu nezáživná a „nekonečná“. A ako bonus po tejto jeseni mi na pár miestach príde aj horšie priechodná. Voda urobila svoje a niektoré pasáže treba opatrne preskákať po vyplavených voľných kameňoch. Bacha na členky.

Na druhej strane, po ceste budeš mať dve pekné studničky, kde sa môžeš občerstviť. Najmä nižšie položená nás tentokrát prekvapila, voda nám vôbec neprišla tak studená, ako by sme očakávali. Od tejto nižšie položenej studničky je to k autu už len naskok. Dolina sa pred dedinou otvára a zase výhľady…

A tak sme po hodine a trištvrte celkového času nazad pri aute. Celkovo sme prešli niečo málo cez 5 km s prevýšením 412 m.

Naskok od Sklabine

Komu by bolo málo a chcel by sa ešte trošku prejsť, cca 15 min. jazdy autom je ďalší hrad, Sklabiňa. Keďže na tomto mieste sme ešte neboli a máme naň dobré referencie, rozhodli sme sa vybehnúť aj sem. Podľa kondície, resp. času, môžeš auto nechať v Sklabinskom Podzámku alebo v Sklabini a k hradu sa prejsť. My, keďže sme terén nemali dobre zmapovaný, odbočujeme z hlavnej cesty medzi Podzámkom a Sklabiňou doprava na poľnú cestu.

Išli sme podľa dopravnej značky, a tak sa neplánovane ocitáme autom priamo na „parkovisku“ pod hradom. Prechádzky sme si teda veľmi neužili, no nakoniec to hodnotíme pozitívne. Na usadlosti pod hradom, ktorá slúži aj ako múzeum, majú menšiu farmu a samozrejme strážne psíky. Tieto boli veľmi priateľské a hneď sa prišli dať škrabkať, no nášho geriatra sme sa z kufra neodvážili vybrať. Ak by sme sem s ním prišli pešo z dediny, netrúfam si povedať, ako by to dopadlo.


Keďže nie je sezóna, nedali sa kúpiť žiadne farmárske produkty. Čo nás v danú chvíľu celkom mrzelo, keďže rozvešané fotky syrov nás riadne navnadili. Auto nechávame na mierne blatistej ploche pri múzeu a po vlastných prichádzame k vstupu do samotného hradu. Tu platíme vstup po 5 € na osobu a kupujeme si ešte dobre vyzerajúci bylinkový čaj.

Samotný hrad je oproti Sučianskemu pomerne rozsiahly. No tiež je to pomerne slušná ruina. Veľké plus však dávam ľuďom, ktorí sa o hrad starajú a rekonštruujú ho. Vidieť tu kus roboty a všetky hlavné pasáže sú pekne označené pomocou bannerov s popisom. Takže aj informácií chtiví návštevníci si prídu na svoje.


Z najvyššej časti hradu je krásny výhľad na okolitú krajinu, ale hlavne na okolité hory. Pokocháme sa a strmým chodníčkom opatrne zostupujeme do spodnej časti hradu, k vstupnej bráne. Okruh hradom aj s čítaním bannerov vieš absolvovať cca za 15 min. Ak však budeš mať chuť zdržať sa dlhšie, nepredpokladám, že ťa niekto bude vyháňať.

Zhrnutie

• Názov: Sučiansky hrad, vrch Smrekové, Podhradie pri Martine, Hradská dolina, hrad Sklabiňa
• Lokalita: okrajová časť Veľkej Fatry – príjazd možný od Martina alebo Ružomberka, autom cca 10 - 15 min. od zjazdu z diaľnice
• Značenie: veľmi dobre značená trasa dolinou, alternatívna trasa po lesnej ceste – bez značenia, ale dobre rozpoznateľná
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 3,5/5, resp. 2/5, obtiažnosť záleží od vybranej trasy
• Trvanie: čistý čas vrátane kochania na vrchole 1:45 hod.
• Parametre: 5,2 km/412 výškových metrov
• Typ trasy: obojsmerne po zelenej značke alebo okruh v kombinácii s lesnou cestou, vhodné aj pre rodiny s deťmi
• Parkovanie: priestranná plocha medzi domami priamo v dedine Podhradie alebo v centre obce
• Mapka/GPX: sekcia Výjazdy