Od mora po vrcholy - najkrajšie túry v okolí Malagy

Malaga a španielske pobrežie Costa del Sol. Len more alebo aj turistika?

Mesto Malaga je slávne vďaka maurskej pevnosti Alcazaba z 11. storočia, pevnosťou Gibralfaro, je rodiskom Pabla Picassa, flamencom na ulici alebo plážami na pobreží Costa del Sol. Pri hľadaní destinácie, do ktorej by som Kubimu ako vianočný darček kúpila letenky, mi na myseľ prišla Malaga a neďaleké pohorie Sierra Nevada.

Na letisku si teda požičiavame auto a po pár dňoch strávených v Sierra Nevade sme sa vydali smer západ - Malaga. Mali sme v pláne vystúpiť na La Maroma (2 069 m n. m.) v pohorí Sierra de Tejeda, pozrieť si El Torcal de Antequera a v lietadle Kubi začul aj názov Caminito del Rey, čo je veľmi známa turistická atrakcia.

Adrenalínový chodník vo výškach kaňonu. Všetky oblasti ležali neďaleko Malagy. Ani na jednu z nich sme nepotrebovali žiadne špeciálne turistické vybavenie oproti výletom, ktoré sme plánovali v pohorí Sierra Nevada.

Sierra Tejeda

Pohorie Sierra de Tejeda sa nachádza ani nie polhodinu autom od letiska Malaga. Nad mestečkom Alcaucín odbočíme z asfaltky na kamenistú cestu smer Área recreativa el Alcázar. Cesta je na niektorých úsekoch asfaltová, na niektorých riadne zničená vodou. Veľmi opatrne a pomaličky tieto úseky prechádzame.

V požičovni sme si vybrali Renault Captur, taký malý „offroad“, no miestni nemajú problém prejsť cestu aj autami s extra nízkym podvozkom. Proste domáci prejdú všade.


Po pár kilometroch sa nakoniec dostávame do veľmi pekne vybavenej rekreačnej oblasti s ohniskom, grilmi a externými kamennými kuchyňami. Sme vo výške 850 m n. m. Parkujeme na rozľahlom parkovisku, kde už je niekoľko rozložených rodinných stanov. Parkuje tu aj niekoľko karavanov a väčších rodinných áut. Chystáme si batohy, mlsky a Kubi pre istotu berie pre seba tri litre vody. Má byť pekný a slnečný deň. Veď ako by to aj inak bolo na Costa del Sol?

Pomaly sa vydávame cez borovicový lesík žltou turistickou značkou PR-A-352. Prameň v rekreačnej oblasti je na konci marca vyschnutý. Pravdupovediac neviem, či by som sa odvážila z neho napiť. Štrkovo kamenná široká cesta je nad rekreačnou oblasťou označená zákazom vjazdu bez povolenia. Tá nás bude viesť niekoľko nasledujúcich kilometrov.


Krásny slnečný deň a vetrík nás s Kubim hneď donútil rozopnúť mikiny. Sme už spotení a pritom cesta nie je vôbec náročná ani strmá. Všade naokolo nás sú borovice a rozkvitnutá lokálna flóra. Stúpame okolo Fanete a Erilla Tarará a tu sa nám otvárajú prvé výhľady do okolitej krajiny. Vodná nádrž Pantano de La Vinuela, mestečká Puente de Don Manuela alebo Alcaucín.

Pár sto metrov vyššie sa ešte viac celá krajina otvára. Ihličnaté stromy rednú, flóra sa mení a okrem pár bežcov a dvoch turistiek nestretávame ani nohu. Sami si užívame krásu okolitej krajiny.


Cesta nás serpentínami vedie k miestu Los Chorreones s prudkou zákrutou doprava na Los Castellones. Na ľavej strane cesty míňame dva krásne skalnaté, do výšky sa týčiace útvary. Pod nimi je cesta čiastočne vybetónovaná, je to jeden z doteraz najstrmších úsekov.

Fučím, stúpanie je prudšie, no Kubi zvesela a bez problémov kráča predo mnou. Všetko naokolo fotí. Nakoniec sa dostaneme na koniec cesty, kde je aj rozľahlé parkovisko. Vystúpali sme do 1 360 m n. m.

Las Llanadas

Odteraz len po uzučkom chodníku. Veľmi mi pripomína úzke hlineno-skalnaté chodníky v Malej Fatre. Vegetácia je tu už naozaj riedka. Doteraz by sme sa vedeli v lete schovať za okolité stromy. Odteraz už by sme sa v lete potili na slnku bez tieňa. Teším sa, že sme si na návštevu Andalúzie a turistiku vybrali koniec marca a nie jún. Asi by sme sa tu v lete roztopili.

Na vrchole sa nachádza asi trojmetrový pilier z kameňov a s kramľami.

Chodník nás vedie cez extra rýchle stúpanie serpentínami. Je pekne upravený, no aj tak si musím dávať pozor na veľké skaly a aby som mala pevnú nohu. Som rada, že mám dobré turistické topánky. Ani sa nenazdám a už sme vo výške 1 550 m n. m. Pomaly stúpame do nízkych oblakov. Slniečko prekryli biele mraky, ktoré nás navôkol obklopujú. Vietor sa schladil. Zapíname mikiny a ja si dávam bufku vyššie na bradu.

Dvesto výškových ani nie na kilometri, všade naokolo hnusné ostnaté nízke kríky, ktoré vyzerajú ako naše čučky bez lístkov. Beda sa ich dotknúť alebo zavadiť o ne holou kožou na nohe. Pichajú ako šľak.


Chodník sa mení na udupanú zem a my stúpame strmo hore žľabom, popri ktorom steká potôčik. Pozerám na mape a mal by tu byť prameň Fuente del Espino. Na konci marca určite ešte funkčný, no piť by som z neho nepila a ani nikomu neodporúčam bez filtra alebo tabletiek z takýchto horských prameňov piť. Voda steká aj vyššie nad prameňom. Pravdepodobne z topenia snehu. Pôda je podmáčaná. Všade sú bobky od kôz a tu v žľabe nachádzame aj väčšie hovienka. Konské!

A naozaj, jeden, druhý, tretí, štvrtý. Vynárajú sa pasúce kone z oblakov. Postupne sa vynorí šesť koní. V stáde je aj malé žriebä. Divoké? To neviem. Ale rozprávkové, chlpatučké so zimnou srsťou a naozaj extrémne pokojné. Sú nádherné.

Stoja v podstate meter od chodníka a nedá sa ich neminúť. Nehladkáme. Opatrne potichučky, pomaličky prechádzame okolo nich. Kubi fotí ostošesť a aj ja si pár fotiek cvaknem. Toto je pre mňa obrovský zážitok. Milujem kone. Ako malá som chodievala jazdiť a starký mal kone na prácu. Detstvo.

Alhama de Granada

Užasnutí pokračujeme ďalej žľabom, zem je tu ozaj čiernočierna. No strom by som tu naozaj musela hľadať. Vystupujeme z mrakov a ejhľa, zrazu hore na sedle Alhama de Granada (1 755 m n. m.) krásna modrá obloha. Oblaky ostali pod nami a znova sa na slniečku otepľuje. Prechádzame pomedzi dve skoro dvojtisícovky a obzeráme sa, kdeže to tá La Maroma je. Obaja si myslíme, že je to kopec pred nami. Ale nie je. La Maroma je schovaná za masívom.

V sedle nás ale veľmi milo prekvapili nádherné výhľady na zasnežené kopce Sierra Nevady. Tam sme strávili predchádzajúce dni. Fotiek máme už asi 2 500, no fotíme ďalej. Sierra Nevada je naozaj krásna, hlavne keď je pocukrovaná. Postupujeme ďalej po mierne stúpajúcom zvážnicovom chodníku. Obchádzame kopec bez mena, 1 920 m n. m. Vegetácia sa opäť zmenila, z kamenistej a trávami zarastenej krajiny na lesnú.

Prechádzame skrz borovicový lesík. Tenké a nízke borovice poskytujú ochranu pred slniečkom aj koncom marca. Aj v lete by tieň v tejto časti chodníka bol super. Užívame si výhľady na kopce pohoria Sierra de Tejede. Po necelom kilometri a posledných pár metroch skalnatého výstupu sme na sedle Collado de la Fuensanta (1 871 m n. m.). Tu sa nachádza aj prameň. Je relatívne výdatný a pár turistov, čo stretávame, sa pri ňom ovlažujú a pijú z neho. Odvážlivci.


Pár desiatok metrov za prameňom nechávame zostúpiť zo skál skupinu zahraničných turistov. Tu nás zaujme všade naokolo na skalách trblietavý prach. S Kubim sa zastavujeme a skúmame, odkiaľ sa trblietavý prach vzal.

El Torcal de Antequera je prírodná rezervácia blízko mestečka Antequera.

Zisťujeme, že v tejto oblasti je všade naokolo rozdrvený biely kameň, ktorý má v sebe trblietky. Nie je to sľuda, ktorú môžeme nájsť u nás, skôr to odhadujeme na kremeň. Takéto miesto sme v žiadnej inej oblasti, čo sme navštívili, nevideli. Fotím, ale na fotkách vôbec neviem dosiahnuť zachytenie odlesku slnečných lúčov od malých trblietavých plôch.

Pokračujeme ďalej po skalách okolo balvanov, chodníček nás vedie po ramienku a konečne vidíme vrchol La Maroma. Nezdá sa nám to, lebo okolité vrcholy sa zdajú vyššie alebo minimálne rovnako vysoké.

Pritom La Maroma (2 069 m n. m.) je jedným z dvoch najvyšších vrcholov pohoria Sierra de Tejeda. Tým druhým je Cima de Tejeda s rovnakou výškou. Vedľa chodníčka nachádzame posledné zvyšky snehu a Kubi sa rozhodne, že bude oveľa šťastnejší, keď ma zguľuje.

La Maroma

V Sierra Nevade, kde je kopa snehu, tak nič a tu, kde je už len zvyšok, taký malý „pľuvanček“ skoro roztopeného snehu sa chystá na guľovačku. Tvárim sa urazene, že aká guľovačka, ale pritom tajne zhŕňam sneh na guľu, jednu, druhú, tretiu... ani jednu netriafam.

Posledných 70 výškových a sme na La Maroma. Fučí a my sa babušíme do bufky. Rovná plošinka s niekoľkými vrcholmi Majón de tres Términos, Cima de Tejeda, Cerro del Sol. Všetky s veľmi podobnou výškou. Naozaj sa zdá, ako keby sme boli na plošine. Na vrchole?!? sa nachádza asi trojmetrový pilier z kameňov a s kramľami. Kubi lezie hore. Už aj tak sú výhľady do okolia úžasné.

More na jednej strane a kopce na druhej, na čele s bielou Sierra Nevadou. Vyliezam na kamenný stĺp za Kubim a on mi vraví: „Daj si pozor na predposlednú kramľu, je uvoľnená.“ Keby len jedna. Ucítim, že nielen predposledná kramľa sa hýbe pár centimetrov hore-dole a hneď mám tep ako pri tachykardii.


Vyliezam hore, rýchlo sa fotíme na malej betónovej plošinke a zliezam dole. Naokolo domáci sa po nás so záujmom pozerajú a jeden turista aj skúsi vyliezť hore. Kývajúca sa kramľa ho však odradí. Obaja s hrdosťou cvakáme na mobiloch posledné fotky a pomaly sa zberáme smerom k autu.

Otepľuje sa a na spiatočnej ceste sa postupne ako klesáme vyzliekame. Koníky už vidíme len z diaľky a keď sme pri aute aj banujem, že som si neobliekla tričko s krátkym rukávom, ale mám len termo od Sportful. Na druhej strane som aj rada, lebo s krátkym rukávom by som sa určite spiekla a už aj tak mám spečenú vrchnú časť dlane. Našťastie tvár a krk si vždy natriem SPF 50 a odporúčam to každému a nielen na dovolenke, ale aj v bežných dňoch doma.

Pri Los Castellones si rýchlo fotíme krásne kvitnúci Asfodel letný alebo Kopýtko letné. Ráno boli rastlinky s kvetmi ešte nevyrastené a poobede už spodné kvietky kvitnú. Nádhera. Prichádzame k autu, dopĺňame tekutiny, chystáme si už tradične obľúbenú bagetu s mortadellou, masielkom a syrom. Posilnení vyrážame smer El Torcal.

El Torcal de Antequera

Z lietadla sme tento kopec podobajúci sa stolovej hore videli a hneď na prvý pohľad Kubiho zaujal. Je to prírodná rezervácia, ktorá leží blízko od mestečka Antequera. Autom trvá cesta z letiska Malaga necelú hodinku. Táto oblasť s rozlohou asi 17 kilometrov štvorcových bola v októbri 1978 vyhlásená za prírodnú rezerváciu.

V dedinke Villanueva de la Concepcio sa zastavujeme na doplnenie zásob, okrem večere a raňajok vyskúšame aj španielske koláčiky, ale zisťujem, že to nie je nič pre mňa. Extrémne sladké, až ma zuby rozboleli. Priamo na stolovú horu sa dá dostať autom, kde okrem obrovského parkoviska nájdeš aj Torcal de Visitantes del Torcal de Antequera.

Priamo na plošine sa dá prejsť malý nenáročný okruh cez krasové platne a veže na panoramatickú plošinu Mirador de Las Ventanillas. Odporúčam ako nenáročnú prechádzku vo výške 1 200 m n. m. Určite sa je na čo pozerať a stráviť na Torcal peknú hodinku alebo dve. Je to čarovné miesto. Výhľady na okolitú krajinu sú krásne, no my sa ponáhľame ďalej. Ešte sa musíme dopraviť do mestečka Valle de Abdalajís, ktoré sa nachádza blízko veľmi známej cestičky vo výškach Caminito del Rey.

Trasu nájdeš v sekcii Aktivity.

Kráľovská prechádzka Caminito del Rey

Ráno sa zobúdzame o šiestej a po rýchlom nachystaní raňajok vyrážame smer Pantano del Chorro. Prechádzame popri obrovskej vodnej nádrži Embalse del Guadalhorce – Guadalteba. Všade na okolitých cestičkách parkujú karavany. Je to určite veľmi obľúbená oblasť.

Parkujeme na lokálnom parkovisku, kde nepotrebujeme mať kúpené lístky dopredu na Caminito del Rey. Iné parkoviská sú len pre turistov s lístkami. Chlapík parkovisko otvoril a po piatich minútach odchádza, aj keď je parkovisko platené. Asi príde po káve alebo po obede. Na parkovisku stretávame Slovákov a tí majú kúpené lístky mesiace dopredu a vravia nám, že je všetko vypredané. Na stránkach Caminito som sa dočítala, že si môžeme kúpiť lístky aj priamo pri okienku.

Andalúzia v marci? Určite áno.

Väčšina valiacich sa turistov smerom k tunelu, ktorých stretávame, už majú prilby a držia sedáky v rukách. Vybavenie ako sedák, prilbu a ferratový set ti aj priamo pri vstupe za poplatok požičajú. Keď vidíme tie zástupy ľudí ráno pred ôsmou, zhodujeme sa, že ani nejdeme skúšať, či sa dajú vstupenky kúpiť. Obrovské zástupy ľudí, ktoré sa na túto cestičku valia, nás odrádzajú.


Po dňoch strávených v krásnych tichých malebných a dušu upokojujúcich horách v relatívnej samote mi vykrikujúci poľskí turisti pripadajú ako obrovský skok do spoločnosti, ktorý zatiaľ nechcem spraviť. V tichosti a sami sa vydávame po červenej značke na vyhliadku Mirador del Embalses, na konci ktorej sa nám naskytne úžasný pohľad na priehradu. Starú aj novú.

Je tam foto stojanček, a tak ho zvesela využívame a testujeme, ako si urobiť čo najlepšiu fotku. Ak si milovníkom prechádzok na vysokej nohe – nad kaňonom po úzkom chodníčku v zástupe ľudí, určite choď. My sa rozhodujeme, že ideme do Malagy a strávime deň tam.

Trasu nájdeš v sekcii Aktivity.

Malaga

V Malage parkujeme pri prístave v obrovskom podzemnom parkovisku. Vrelo odporúčam, blízko k promenáde, k parku, k pevnosti Alcazaba, Gibralfao aj domu, kde sa narodil Pablo Picasso. Pomaličky sa prechádzame cez nábrežie až nakoniec odbáčame smer Alcazaba.

Kupujeme double lístky, Alcazaba aj Gibralfao, cena je viac než rozumná, máličko nad 10 € pre dvoch. Sprievodca sa dá stiahnuť do telefónu, a tak na každom bode počúvam históriu tohto krásneho miesta.

Alcazaba z pôvodného el-Qasba – mestská pevnosť bola vybudovaná tak ako pevnosť Gibralfao počas obdobia islamskej nadvlády. V celej pevnosti sú viditeľné známky islamskej architektúry. Pevnosťou sa nesie vôňa pomarančových kvetov a všade je veľa fontán. Najznámejšia je Fuente del Patio de Armas. Najfotogenickejšia určite. Nachádza sa na štvorcovej ploche s kvetmi a zelenými stromčekmi naokolo. Celá pevnosť je nádherne zrekonštruovaná.

Stojíme na hradbách a kocháme sa výhľadmi na priľahlý park a prístav. Vidieť aj neďalekú koridu Plaza de toros de la Malagueta. Po hodinovej prechádzke cez Alcazaba odchádzame z pevnosti von. Ak sa chceme dostať do pevnosti Gibralfao, ktorá leží na kopčeku vyššie, musíme vyšliapať pekne strmým kamenným chodníkom. Pevnosti sú prepojené len chodníkom okolo, nie priamo z pevnosti do pevnosti.


Po necelých 15 minútach a pár desiatkach výškových vstupujeme do pevnosti Gibralfao. Nie je honosne vybudovaná ako pevnosť Alcazaba. Chodíme hlavne po hradbách a z nich sú naozaj úžasné výhľady na celú Malagu. Prechádzame úzkymi chodníčkami vo výškach a v taký krásny slnečný deň sú výhľady na kilometre. Pevnosť sa zatvára a my pomaličky schádzame po schodíkoch do parku Jardines de Pedro Luis Alonso. Sledujeme malé zelené čvirikajúce papagáje.

Trasu nájdeš v sekcii Aktivity.

Andalúzia v marci? Určite áno. Krásna jarná rozkvitnutá teplá krajina. Našli sme tu s Kubim miesta, na ktoré sa veľmi radi vrátime. Pohoria ako Sierra Nevada, Siera de Tejede alebo neobjavené pohorie Sierra de las Nieves. Za mňa stopercentne áno, či už na jar, alebo na jeseň.