Patagónia - dobrodružný viacdňový trek na druhej strane zemegule

Viacdňový trek Huemul Circuit - neznačený chodník, žiadny signál, brodenie riek, tirolské traverzy, obrovské ľadovce a kruté počasie sú zárukou dobrodružstva.

... 72 kilometrov a v batohu všetko, čo potrebujeme na prežitie. Dve baby na ceste za zážitkami. Lebo niekedy človek musí odísť až na druhý koniec sveta, aby sa vrátil o kúsok viac k sebe. A možno práve v tom to celé je — nájsť niekde na konci sveta chvíľu, v ktorej si uvedomíš, že nič ti nechýba.

Sen hlboko ukrytý v pamäti

Ďaleká Patagónia bola mojím snom od prvého okamihu ako som zistila, že existuje. A teraz kráčam po okolitých dolinách a užívam si každý jeden krok, až dokým tých krokov nie je fakt veľa a ja zisťujem, že viacdňový treking asi nebude môj obľúbený šport, či? Napriek tomu by som sa s vami chcela podeliť o tento dychberúci trek v Národnom parku Los Glaciares, ktorý je naozaj jedinečný a mal by ho zažiť každý turista hladný po dobrodružstve.

Informácie na internete nás pripravujú na to, že to nie je len taká ľahká turistika. Všetko si študujeme dopredu, aby sme sa vedeli orientovať a aby sme si zobrali všetko, čo si máme zobrať.

Po mojich skúsenostiach by som naozaj neodporúčala tento trek pre úplných začiatočníkov, keďže je potrebné sa pohybovať často v exponovanom, nestabilnom teréne, prekračovať silné rozbúrené rieky z ľadovcov tirolskými traverzmi a celá trasa nie je značená. V prípade, že si neskúsený, odporúčam si zaplatiť sprievodcu, ktorý trek absolvuje spolu s tebou.

Šťastie praje pripraveným

My sa cítime skúsenosťami pripravené na absolvovanie tohto treku samé, a tak hneď ako uvidíme dlhšie pekné okno v počasí, vyrážame. Do batoha sme si zbalili všetko, čo sme na tri dni potrebovali (vlastne vtedy sme ešte počítali so štyrmi dňami, takže i niečo naviac, čo sme nevyužili) – stan, karimatku, spacák, termo oblečenie, teplé ponožky, náhradné oblečenie, ešus, varič, dehydratované jedlá, kaše, čaje, kávu, tyčinky, čokoládu, energy géliky, powerbanku, nôž, sedák, odsedku, dve HMS-ky a mnoho iného.

Proste všetko, čo človek potrebuje na samostatné komfortné prežitie v horách. Na škodu by nebol ani satelitný telefón. Pretože najbližšie dni budeme bez signálu.

Deň 1 - strážni anjeli

Ráno sa nikam neponáhľame, po rôznych trekoch, čo sme tu spolu s Paulou už absolvovali, vieme, že máme časovú rezervu, a tak ešte o 10:00 pijeme kávičku v miestnej kaviarni s výhľadom na Fitz Roy.

Do prvého kempu k lagúne Toro to nie je až tak ďaleko a ani to nie je veľké prevýšenie. Ležérne zdolávame prvé prevýšenia a cestou stretáme krásne argentínske býčky, ktoré sa pasú všade okolo nás. El Chaltén máme za chrbtom a pred nami odľahlé doliny v okolí kopca Huemul.

Silné baby, čo zachránili chlapcov, končia svoj deň ako hrdinky.

Kopec sa rozprestiera priamo vedľa nás, míňame ho a sme v kempe 1 (kemp Toro). Prišli sme tu však veľmi skoro aj napriek tomu, že sme z dediny vyrazili neskôr ako ostatní. Rozhodujeme sa ho teda preskočiť a pokračovať do bivaku vyznačeného na mape.


Preskakujeme ho aj z dôvodu, že kúsok od kempu sa prekonáva prvá rieka – tirolským traverzom.


Nechceme tu stretnúť veľa ľudí a čakať, kým ho všetci prejdú. My ho prebehneme, ale za nami sú dvaja argentínski chlapci. Keď vidím, že si obliekajú sedák naopak a nemajú so sebou guida, prerúčkujem traverz naspäť a pomôžem im na druhú stranu búrlivej ľadovcovej rieky.


Odtiaľ my svižným tempom pokračujeme popri ľadovci až k bivaku a chlapcov strácame v diaľke. Terén je skutočne dosť náročný. Strmé svahy vymyté ľadovcom sa zosúvajú a na niektorých miestach je pod štrkom ešte starý čierny ľad.


Čím vyššie ideme, tým viac fúka. Asi preto, že sa blížime do Passo del Viento - veterné sedlo. Náš bivak sa nachádza pod ním. Fúka tak, že ledva postavíme stan, potom vietor trochu ustáva, a tak rýchlo varíme večeru. Slnko zapadá a zrazu sa spoza horizontu vynoria chlapci, ktorým sme pomáhali. Vyzerajú celkom unavene a pýtajú sa nás, koľko je to ešte do ďalšieho kempu. Odporúčame im ostať na našom bivakovacom mieste.

Sledujeme ich ako stavajú stan a keď vidíme, že je úplne naopak a že do zeme nezatĺkli tyčky, utekáme im pomôcť. Veľmi nás rozosmialo, keď nám povedali, že oni nemajú kladivo a nemajú ako zatĺcť tyčky do zeme. Brali nás ako záchranných anjelov a povedali, že s nami sa cítia hneď bezpečnejšie. Takže dve silné baby, čo zachránili dvoch chlapcov, končia svoj deň ako hrdinky a tešia sa na ďalší deň.

To sme ale teda nevedeli, že sa celú noc nevyspíme kvôli silnému vetru, ktorý nám skoro dolámal stan. V noci sa budím na strašné hukoty, a mám pocit, že nás ide zavaliť obrovská skalná lavína a je s nami koniec. Chvalabohu, bol to iba vietor.

Deň 2 – Južné patagónske ľadovcové pole na dlani

Po prebdenej noci okolo 10:00 ráno balíme stan, raňajkujeme a pokračujeme ďalej. Pred nami spomínané Passo del Viento a otvárajúce sa výhľady na jeden z najväčších ľadovcov na svete - Južné patagónske ľadovcové pole. Vo Veternom sedle je fakt veterno. Schovávame sa do skalného žľabu a desiatujeme s jedným z najkrajších výhľadov, aké som kedy videla.


Aj keď sme ďaleko od všetkého, boli sme presne tam, kde sme mali byť. Do sedla sme prišli ako jedny z prvých. Ľadovec sa zdá nekonečný a kopčeky, ktoré z neho vyrastajú, vyzerajú tak vzdialené a divoké.


Nad ľadovcom lietajú obrovské kondory. Po chvíli rozjímania pokračujeme ďalej. Klesáme do údolia a po chvíli prichádzame do kempu 2 (kemp Paso del Viento). V kempe znova oddychujeme a rozhodujeme sa, či tam ostávame, alebo pokračujeme až do kempu 3 (kemp Bahía de los Témpanos). Je tu i plechová búda, v ktorej sa pri zlom počasí dá prečkať noc.


Nakoniec sme sa rozhodli ešte pokračovať, pretože máme veľa času a vôbec nie sme unavené. Cesta pokračuje údolím, raz klesá a raz stúpa. Celý čas máme nádherný výhľad na jazyk ľadovca, popri ktorom kráčame.


Po desiatich kilometroch pohodového chodenia bez vetra stúpame do sedla Huemul. Vietor sa znova prebúdza a s každým jedným výškovým metrom silnie. V sedle sa rozhodujeme ešte vybehnúť na kopček vpravo s vyhliadkou. Fučí tam tak, že sa fakt miestami nedá stáť na nohách. Ukrývame sa za obrovský kameň a desiatujeme.


Už nás čaká „len zostup“. Vieme však, že to nebude iba taký jednoduchý pohodový zostup, keďže na štyroch kilometroch zostupujeme cca 900 výškových metrov. Strašne strmé prašné chodníčky dávajú našim nohám zabrať, keďže v nich už máme pekných 17 kilometrov a únava sa zbiera i z drsného dňa predtým. V niektorých najstrmších miestach sú natiahnuté laná pre lepší zostup.


Zničené prichádzame so západom slnka na „diamantovú pláž“. Miesto, kde sa úlomky z ľadovcových jazykov plavia vo vode, otáčajú sa a žijú vlastným životom.

Neostáva nič iné, len sa vlastnými silami dotiahnuť cez rozbúrenú rieku na druhú stranu brehu.

Bohužiaľ, všetky miesta v kempe pri vode boli obsadené, a tak nám neostáva nič iné, iba spať na kopčeku nad plážou, kde, samozrejme, fučí ako divé. Nevyspaté z dňa predtým a celkom nervózne staviame stan a tešíme sa, ako si zalejeme dehydrované jedlo a zaľahneme do teplých spacákov. O jednej ráno sa zas budím a vidím Paulu, ako rukami drží stan, aby ho vietor nedolámal.

Deň 3 – ráno na diamantovej pláži a dlhý pochod pustatinou

Ráno balíme stan a znova ideme ku pláži. Väčšina turistov už odišla, a tak si môžeme naplno vychutnať to magické ticho, ktoré prehluší len šum vody a vôňa rannej kávy, ktorú si zalievame. Ovsená kaša, výhľad na jazero a predstava posledného dňa na Huemul treku — znie to ako idylka, no pred nami je ešte 27 kilometrov pustatiny a divočiny.


Prvé kilometre kráčame popri obrovskom Lago Viedma cez močaristé pláne, kde na hladine jazierok pokojne plávajú husi. Postupne sa krajina mení — tráva mizne, pribúdajú kamene, sucho a prázdnota. Ja za každým horizontom čakám stáda lám. Bohužiaľ, nemáme to šťastie a stretávame iba zdochliny. Je teplúčko a ja prezúvam topánky za sandálky s pocitom, že to je super nápad, ktorý sa na konci až tak neosvedčil.


Mám pocit, že sa to nekonečne tiahne, ale po pár hodinách prichádzame k ďalšiemu tirolskému traverzu. Na druhej strane vidíme skupinku, ktorá odchádzala z kempu oveľa skôr ako my. Po chvíli zisťujeme, že lano, ktorým si pritiahnete kladku, ktorou sa pohybujete po lane, je roztrhnuté. Chvíľu rozmýšľame o prebrodení, ale rieka je tak silná, že by to bola samovražda.


Neostáva nič iné, len sa zavesiť na dve HMS karabíny a vlastnými silami sa po oceľovom lane dotiahnuť cez rozbúrenú rieku na druhú stranu brehu. Traverz je celkom dlhý a s ťažkým batohom nám to bez kladky dalo zabrať. Už sa aj celkom teším na horúcu sprchu a iné vymoženosti dnešnej doby.

Vidíme Fitz Roy masív – už je dobre. Rozmýšľame nad našimi chalanmi, ktorí by teoreticky akurát mohli stáť na jeho vrchole, to sme však ešte nevedeli, že podmienky im nedovolili pokračovať na vrchol a museli zostúpiť a vybrať si iný cieľ.


Posledné kilometre do dedinky sme sa brodili v podmočenej lúke plnej kravských exkrementov. Áno, stále v sandálkach. S nohami od exkrementov si ťapkám bačorinami zaborená po členky. S dobrou náladou si vyspevujeme a konečne vidíme prvú civilizáciu po troch dňoch v divočine.

Rozhodneme sa ešte trochu si oddýchnuť pred finálnou asfaltkou do mesta, a v tom momente zisťujem, že mám na nohách obrovské otlaky. V mäkučkých bačorinách to cítiť vôbec nebolo, ale akonáhle stupím na tvrdý asfalt, ledva dokrivkám do prvého baru, kde si okamžite s Paulou objednávame vychladené pivo a pizzu.

Keď po troch dňoch sedíte s pivom a pizzou medzi ľuďmi, v tom momente viete, že hoci smrdíte ako divočina — práve ste zažili niečo fakt výnimočné.


Huemul Circuit nás preveril fyzicky, psychicky aj logisticky — no každá kvapka potu, každá prebdená noc a každý krok stál za to. Zubaté hory, surový vietor, ľadovcové rieky. A my — dve baby s batohmi, v ktorých sme si niesli domov, odvahu aj kúsok zvedavého srdca. Všetko sa zlieva do jedného veľkého zážitku, ktorý len tak nevybledne.

Patagónia nie je pre každého, ale ak sa tu vydáte s rešpektom a odhodlaním, dá vám viac, než si dokážete predstaviť. Nebol to športový výkon storočia, boli to skvelé dni v horách, ktoré ti ukážu, čo všetko dokážeš mimo komfortu a do života ti dajú nezabudnuteľné zážitky a neoceniteľné skúsenosti.
Svet čaká za hranicou tvojho komfortu – choď ho objaviť.

Zhrnutie

• Názov: Huemul Circuit
• Lokalita: Južná Amerika - Argentína – Národný park Los Glaciares
• Značenie: neznačené
• Obmedzenie: pred vstupom do parku nutná registrácia v kancelárii strážcov
• Obtiažnosť: 5/5
• Trvanie: v závislosti od fyzickej kondície, ale priemerne 3 - 5 dní
• Parametre: 74 km/+ 3 451 m
  Deň 1 - 22,16 km, stúpanie: 1 297 m, sekcia Aktivity
  Deň 2 - 24,05 km, stúpanie: 1 440 m, sekcia Aktivity
  Deň 3 - 27,84 km stúpanie: 714 m, sekcia Aktivity