Svanetia v Gruzínsku - očarujúci trek popod ľadovce

Pohorie Veľký Kaukaz, výhľady na ľadovce s výškou cez 5000 metrov, fantastické jedlo, pohostinní ľudia a dobrodružstvá, na ktoré sa nedá zabudnúť.

O Gruzínsku som toho už počula mnoho od môjho priateľa Daniela a aj od mojej trailovej parťáčky Lucky. Obaja túto krajinu už navštívili a rozprávali mi o nej samé pozitívne informácie, takže som ju samozrejme túžila preskúmať naživo aj ja.

A tak sme si v lete s Danielom kúpili letenky a 1. septembra sme tam odleteli na 12 dní. A bol to naozaj krásny zážitok. Zažili sme výhľady a situácie, ktoré sa hovoreným ani písaným slovom nedajú opísať. To proste treba zažiť. Napriek tomu to skúsim čo najlepšie sprostredkovať v mojom článku.

Prvé 2 dni v Gruzínsku

Hneď po prílete do Kutaisi nám veľmi pomohol jeden domáci Gruzínec a Luckin kamarát – Gio, ktorý nás odviezol do centra a podaroval nám aj plynové bombičky, ktoré inak naozaj netuším, kde by sme zohnali. Ušetril nám v ten deň asi veľa pokusov a omylov.

Večer sme si boli pozrieť mesto a trochu sme sa v ňom zorientovali. Zistili sme, že sa v týchto väčších mestách oplatí cestovať Boltom, lebo aj za 15-minútovú cestu sme neplatili viac ako 2 eurá za oboch. A keďže jedlo majú fantastické (aj keď na náš vkus príliš múčne), hneď sme ho boli vyskúšať a ochutnali sme tradičné khinkali, shkmeruli a k tomu samozrejme perfektné víno.


Keďže náš trek sa začínal v mestečku s názvom Mestia, ktoré bolo od Kutaisi vzdialené 214 km a druhú polovicu cesty vieš prejsť len nejakým terénnym autom, nezostávalo nám nič iné, len kúpiť lístok na terénnu maršrutku (u nás niečo ako mikrobus) a prísť ráno na miesto, odkiaľ maršrutky vyrážajú na cestu. Zhodou okolností to bolo hneď vedľa jediného McDonald´s v meste.

Nasledujúci deň bol šialený. Prišli sme tam asi 7:30, potom sme si kúpili lístky, batožinu nám doslova nahádzali do jednej z 15-miestnych maršrutiek a čakali sme tam asi 1,5 hodiny, kým sa šofér rozhodne, že konečne ideme. Asi čakal na to, kým sa to zaplní, fakt nevieme.


Dorozumievanie v tejto krajine bola tiež sranda. Pomohlo nám, že Daniel vedel trochu po rusky a všetci starší tam po rusky hovorili, aj keď od Rusov sa úplne dištancujú. Zopár mladých vedelo aj po anglicky. Inak to bolo rukami a nohami, ale hlavné je, že sme sa vždy dostali tam, kam sme potrebovali.

Zo začiatku nám cesta išla celkom dobre, aj keď v maršrutke bolo hrozne dusno a teplo. Ale keď sme sa priblížili k horám, pochopili sme, prečo sa tam nedá ísť inak ako maršrutkou alebo terénnym autom a prečo tých 214 km má trvať asi 6,5 hodiny.

Cesty tam sú buď rozbité alebo nedostavané, a tiež úzke, kľukaté a stretneš na nich množstvo kráv, koňov, prasiat, sliepok a neviem čoho ešte, čo treba obchádzať. Nuž, jedným slovom, zážitok. Cestou sme videli aj ľadovcové pleso, do ktorého sa vlieva voda z ľadovcovej rieky, ktorá bude mať v tomto príbehu ešte dôležitú úlohu. Ale tá krásna farba, pozri.

Bonus hneď na začiatok

Do Mestie (hlavné centrum Svanetie) sme vyšťavení dorazili asi okolo druhej poobede. Väčšina trailerov sa v tento deň ubytuje v nejakom guest house v meste a ráno vyráža na trek. My však nie sme ako väčšina, a tak sme si ešte pred zajtrajším trekom chceli vyšliapať na výhľad nad Mestiou a prespať tam. Či to bolo dobré rozhodnutie, neviem, ale spomínať na to budeme určite až do konca života.


Napriek tomu, že sme boli v horách, bolo nehorázne teplo a dusno, takže trepať sa s plným 12 kg batohom hore s prevýšením asi 800 metrov na necelých 3 km bolo pre nás veľmi náročné. Za tie 360-stupňové výhľady hore to však naozaj stálo. Až kým... Ale k tomu sa dostanem.

V živote som nezažila väčšie búrky na horách a asi nikdy som sa viac nebála, ako vtedy tam.

Hore stála rozhľadňa a na kopci nad ňou nám mapka ukazovala kaviareň. Tomu sme však vôbec nerozumeli, tak sme sa tam išli pozrieť. Samozrejme, že to nebola kaviareň, ale vyzeralo to ako nejaká malá útulňa s chatárom/bačom a zvieratkami naokolo, kde si môžeš dať niečo na občerstvenie a samozrejme aj tú zalievanú kávu, ak veľmi chceš.


Chvíľu sme tam posedeli a domáci pán bača nás zadarmo ponúkol sušenou rybou aj domácim kravským syrom. Vtedy sme pochopili, čo znamená gruzínska pohostinnosť. A ak sa medzi tú pohostinnosť počítajú aj výhľady, tak tie boli až neuveriteľné. Vzadu sa pýšila slávna Ushba, v strede ľadovec Tetnuldi s výškou takmer 5000 metrov, medzi nimi niečo ako naše skalnaté Rysy, len o 2000 metrov vyššie a napravo ďalšie a ďalšie hory.

Noc a ráno, na ktoré nikdy nezabudneme

Večer sme sa utáborili pod kopcom v otvorenom prístrešku, že tam prespíme. Avšak hodiny môjho spánku počas tej noci viem spočítať na prstoch 1 ruky a na počet bleskov a hromov, ktoré nás v noci a ráno zastihli, mi nestačia ani všetky prsty na rukách a nohách.

V živote som nezažila väčšie búrky na horách a asi nikdy som sa viac nebála, ako vtedy tam. Doteraz ďakujeme anjelom strážnym, že nás tam vtedy ochránili. A legenda hovorí, že odvtedy sme už neverili predpovedi počasia.


A keď sme si mysleli, že to najhoršie máme za sebou, čakala nás ešte cesta dole. A ak som niekedy nadávala na náš slovenský Kľak, že tam je veľa blata a šmýka sa, tak toto bolo 5x horšie.

Fotku seba odtiaľ nemám, lebo som mala čo robiť sama so sebou, keď sme sa blatom šmýkali aj 2 metre, vo vlasoch som mala konáre, listy, boli sme celí od blata, hladní, smädní, vysilení a bolo nám treba na wc.

Nikdy viac si toto už neprosím. Moje čisté oblečenie pripravené na ďalších 10 dní v Gruzínsku vyzeralo po prvej noci vonku takto... no comment.


Teraz už našťastie môžem povedať, že všetko zlé sme si vyčerpali hneď na začiatku, a potom nás už čakali len samé dobré veci.

Prvý deň na treku z Mestie do Lakhiri

Samotný trek z Mestie do Ushguli má dĺžku len cca 45 km, ale vždy si ho môžeš predĺžiť nejakými odbočkami, pretože je tam naozaj čo pozerať. Pokojne sa tam vieš motať aj týždeň. Nám všetci hovorili, že ten trek je zhruba na 4 dni, ale teda my sme ho pohodovým tempom prešli za 2,5 dňa.


Po hrôzostrašnej noci a ešte horšom ráne sme sa pri prameni nad mestom poumývali, oprali si veci aj tenisky, urobili raňajky a dali sa do poriadku. Keď sme už boli za Mestiou, začali sa nám znova otvárať výhľady. A bol to krásny pohľad.

Spať vonku sme však túto noc nechceli a tak sme sa dohodli, že vyrazíme na trek už dnes a po cca 10 km sa ubytujeme v nejakom guest house, ktorý sa bude nachádzať cestou. Tých je tam našťastie veľmi veľa a dajú sa zohnať aj cez booking, takže sme si hneď jedno rezervovali v Lakhiri.

Za 15 eur sme mali malú chatku s poschodím na noc len pre seba a ešte sme sa u domácich v ich mini reštaurácii aj úžasne najedli. Dali sme si 2 domáce chatschapuri a 1 liter domáceho vínka a zaplatili sme za to tiež necelých 15 eur aj s tringeltom, ktorý od nás ani nechceli zobrať. A bolo to to najlepšie chatschapuri, ktoré sme v Gruzínsku mali. A to sme ich jedli skoro každý deň.

Druhý deň na treku – z Lakhiri k ľadovcovej rieke

V útulnej chatke sme sa úžasne vyspali a tak sme s plnými silami pokračovali ďalej. Cieľom našej dnešnej cesty malo byť miesto na stanovanie pri ľadovcovej rieke, ktorú sme počas ďalšieho rána mali prebrodiť. Ale teraz späť k ránu druhého dňa na treku.

Ráno sme vyrazili z Lakhiri a cestou sme dumali nad tým, ako ľudia žijú v týchto ťažko dostupných oblastiach. Okrem toho, že kostoly a rôzne vežičky tam mali všade, sme takmer vôbec nevideli školy, obchody ani nemocnice. Len signál na internet tam mali v horách lepší, než je u nás na dedinách.


Všade sme stretávali zvieratá - hlavne kravy, ale boli tam aj rôzne kozy, ovce, sliepky, kone, prasatá a celé lúky boli od nich spásané. A hlavne kravičky bolo všade poriadne cítiť. No mäso, mlieko a syry z nich mali fakt unikátne. Ale kto by nemal, keď sa pasú s takýmito výhľadmi.


A my sme ich v tento deň mali tiež požehnane. Každý úsek cesty bol niečím iný a rozmanitý. Najskôr to boli dedinky s vežičkami uložené v dolinách pod ľadovcami, potom sme stúpali do hôr až k stredisku Tetnuldi, ktoré sa nachádza pod ľadovcom s rovnakým názvom, neskôr sme kráčali cez krásne lesíky a za nimi nás čakal výhľad na ľadovcovú rieku, nad ktorou sa týčili nádherné zarastené vrchy, oproti ktorým sme boli úplne maličkí.


Aj tam sme natrafili na kaviareň, tak sme neváhali a chvíľu si tam posedeli s tým krásnym výhľadom. Pani mala v ponuke aj tradičný koláčik a melón, čomu sme neodolali, no kávu sme si urobili radšej vlastnú.

A v tom sa nám nohy zaborili do močiara, z ktorého sme sa nevedeli vymotať

Posilnení cukrom sme pokračovali cez posledný úsek tohto dňa popri nekonečnej ľadovcovej rieke až na jej koniec, či vlastne začiatok, keďže tečie priamo z ľadovca, v ktorého údolí sme sa rozhodli prespať. Celou cestou popri rieke nás sprevádzali krásne výhľady.


Táto noc mala byť pokojná, tak sme si konečne rozložili náš nový ultralight stan a po výdatnej večeri sme zaspávali so šumom rieky.

Tretí, najvzrušujúcejší, ale aj najťažší deň na treku do Ushguli

Keď sme podvečer dorazili k rieke a hľadali miesto, kde by bola čo najprístupnejšia na prebrodenie, v ten večer sme žiadne dobré nenašli. Začala som mať z toho trochu stres, lebo som fakt netušila, ako toto dáme s batohmi na chrbtoch. Daniel ma však upokojil, že ráno, kým sa ešte netopí sneh, bude hladina vody nižšia a že sa nám to určite podarí.


A naozaj sa to podarilo. Vstali sme celkom zavčasu, a bez raňajok, keď ešte len niekde za horami vychádzalo slnko, skúsili sme to. Vzhľadom na to, že sa (občas) aj otužujeme a kontakt so studenou vodou nám neprekáža, myslela som si, že to bude v pohode, keď sme už vedeli, kadiaľ asi pôjdeme.

Avšak takto naboso len v žabkách to bolo fakt mrazivé. Museli sme prebrodiť zhruba 3 úseky, kde každý z nich mal 2-3 metre. Nohy sme mali ľadové a jediné, na čo som sa v tej chvíli sústredila, bol dych a každý krok urobiť tak, aby ma nezobral prúd.


Našťastie, ten prúd ráno naozaj nebol taký silný a jediný problém bola tá ľadová voda. Keď sme už boli na druhej strane a obúvali sme si topánky, mala som ich úplne skrehnuté, ale boli sme šťastní, že topánky ostali suché a my sme vedeli, že nohy sa kráčaním pomaly zohrejú.

Pokračovali sme teda ďalej, a v tom sa nám nohy zaborili do močiara, z ktorého sme sa nevedeli vymotať, takže ako sme nakoniec dopadli? Suché nohy sme mali dokopy asi tak 1 minútu a po tomto zážitku nám v nich čvachtala voda až po členky.

Ostali sme však pozitívni, lebo sme vedeli, že nás dnes čakajú najkrajšie výhľady a počasie vyzeralo topkovo. O chvíľu sme sa dočkali nádherného miesta, kde sme sa zložili, znova vyzuli, uvarili posledné vajíčka, čo sme mali a dali sme si výdatné raňajky s naozaj očarujúcim výhľadom. No veď uznaj, kto by nechcel takto raňajkovať?

Tieto cesty sú určite zaznačené len v mapy.com, pretože nik iný okrem Čechov a Slovákov tadiaľ nešiel.

Cestou sa pri nás zastavil aj náš známy kamarát pochádzajúci z Aljašky - Garry, s ktorým sme sa spoznali cestou v maršrutke a pokecali sme si o živote. Bolo to veľmi príjemné stretnutie a nie posledné. Stretli sme ho potom ešte raz a teraz sa vídame už len cez internet. Po raňajkách sme pokračovali hore s nádherným výhľadom za našimi chrbtami a tam sa nám už otvorili výhľady aj na druhú stranu. Najvyšší vrch Gruzínska – Skhara (5 193 m n. m.) bol už trochu zatiahnutý, ale verila som, že sa nám dnes predsa len ešte ukáže.


Po krátkej pauze v tomto sedle sme znova klesali dole k ďalšej ľadovcovej rieke, avšak cez ňu už viedol most, takže tam sme sa už nemuseli obávať.

Keď máš 2 možnosti na výber...

Za riekou sme sa rozhodovali, či pôjdeme dlhou, rovnou a možno aj nezáživnou 17-kilometrovou cestičkou do Ushguli, alebo si vyšliapeme na ďalší kopec s výškou takmer 3 000 m (síce kratšou ale ťažšou cestou) a za ním zídeme dole a napojíme sa na cestu do Ushguli. Ako inak, my sme si vybrali druhú možnosť, aj keď mne sa teda vôbec nechcelo.


Nekonečná cesta nahor, ťažké kroky z jednej nohy na druhú, otravná gruzínska kosodrevina (ako sme si ju nazvali my) a blížiaca sa búrka. Taká bola nakoniec realita druhého variantu. S dvomi Čechmi, ktorých sme tam stretli, sme sa zhodli, že tieto cesty sú určite zaznačené len v mapy.com, pretože nik iný okrem Čechov a Slovákov tadiaľ nešiel.


Nakoniec sme ju však zvládli a trochu dažďa nás chytilo, až keď sme už klesali dole, a to bolo vlastne vcelku príjemné.

Jediný problém bol, že sme už nemali dostatok vody a pramene cestou boli vyschnuté. Našťastie sa nám však podarilo natrafiť na jeden močiar aj s nečakaným prameňom vody, takže sme neváhali ani minútu, vodu si prefiltrovali a v tej neprefiltrovanej si uvarili posledné 3 párky, čo sme mali ako zásoby jedla.

Neveril/a by si, aký dobrý vie byť párok, keď už nemáš čo jesť a obchod je vzdialený dlhé kilometre, ak vôbec.


Tento deň mi však dal zabrať a pred naším cieľom v Ushguli som bola úplne zničená. Boleli ma kolená, chodidlá, bola som proste odpísaná a nepríjemná. Hej, Daniel by ti vedel rozprávať.

Najhoršie na tom celom bolo, že sme o ôsmej večer zistili, že našu rezerváciu v guest house si nikto nevšimol a nikto tam ani nebol, takže sme ostali bez ubytka. Na poslednú chvíľu, keď už bola tma, sme zohnali ubytovanie, kde sme sa mohli osprchovať, vyspať a ráno dokonca aj naraňajkovať.

Ale keďže som už spomínala ten najvyšší vrch Gruzínska – Skhara, tak sa tu k nemu vrátim. Pretože na konci toho dňa sa nám konečne ukázal, priamo z mestečka Ushguli bol na neho nádherný výhľad. Aha.


Na druhý deň ráno sme sa džípom s domácimi vrátili do Mestie, lebo z Ushguli už žiadna cesta nikam neviedla. V Mestii sme teda ostali ešte 1 deň navyše a užili sme si ho aj tak trochu inak.


Bez batohov, ktoré sme si nechali na izbe nášho ďalšieho ubytka, sme navštívili múzeum, vybehli sme si ešte na výhľad na opačnú stranu Svanetie a večer sme išli do kina, kde sa premietal oceňovaný film Dede, natočený priamo v tejto oblasti. Natrafili sme tam na skupinu českých turistiek, ktoré mali film rezervovaný s českými titulkami, takže sme sa k nim s radosťou pridali.

Film bol posledným kúskom puzzle, ktorý nám chýbal k tomu, aby sme pochopili život ľudí v tejto oblasti. A veru, ľahký nebol. Človek si potom naozaj uvedomí, ako sa má u nás dobre, aj keď vždy to môže byť lepšie, však?

Jedna pikoška na záver

Náš trek sa v tomto meste skončil a my sme sa rozhodovali, čo budeme robiť ďalej. Keďže predpoveď počasia na ďalší týždeň vyzerala hrôzostrašne s búrkami takmer na celom území Gruzínska, tak sa pre istotu nekonala naša cesta do Malého Kaukazu na juh krajiny, nešli sme nakoniec ani k moru a ani do lyžiarskej oblasti Gudauri. Nakoniec im aspoň táto predpoveď naozaj vyšla.

Rozhodli sme sa preto absolvovať dlhú a nekonečnú 11,5-hodinovú cestu do hlavného mesta Tbilisi, kde sme u jednej pani kempovali na záhrade priamo v centre mesta a vychutnávali si tak to pravé Gruzínsko, jedlo, víno a ľudí v ňom.


Mimochodom, vedel/a si, že najstaršia zmienka o víne spred 8000 rokov pochádza práve z tejto krajiny? Veru tak. Ako správni turisti sme si za 13 eur zaplatili aj celodenný zájazd do Kachetie – najstaršej vinárskej oblasti, kde sme ochutnali všetko, čo nám naliali. Nuž, málo toho nebolo. Ale tieto zážitky si už radšej necháme len pre seba...