Za krásami Veľkej Fatry - dvojdňový prechod pohorím

Vydaj sa so mnou na nádherný dvojdňový výlet, kde sa budeme brodiť bahnom, strácať sa v magickej hmle a najmä kráčať hodiny sólo divočinou.

Veľká Fatra je náš najmladší národný park, ktorý svoj status získal až v roku 2002. Rozprestiera sa v regióne Liptova, Banskej Bystrice a Turca a patrí medzi naše najrozsiahlejšie pohoria. Veru, ak hľadáš divočinu Slovenska, Veľká Fatra je práve pre teba. Ja som sa jeden pekný piatkový večer rozhodla, že cez víkend v meste nezostanem. Ťahá ma to do hôr.

Akčné ráno a prázdne chodníky

Päť dačo a už mi zvoní budík. Trochu ho preklínam a vstávam do upršaného, zamračeného rána. Včera som mala úžasný nápad – dvojdňovku kopcami Veľkej Fatry. Čo som trochu nedomyslela, bolo to, že sa tam musím doteperiť z Bratislavy, bez auta.

A tak už o 5:40 čakám na autobus, ktorý ma dovezie na Hlavnú stanicu v Bratislave. Odtiaľ vlakom do Ružomberka a následne ešte autobusom do dedinky Kľačno.

Cesta prebiehala výborne. V rýchliku som sa stihla naraňajkovať, pospať si a dokonca aj vystúpiť. To posledné mi takmer nevyšlo, keďže som si vo vlaku zdriemla bez nastavenia budíka.

Našťastie som však napokon tesne pred desiatou hrdo vystúpila v Kľačne (okres Ružomberok), na zastávke Čutkovská dolina. Tu sa začínala moja túra.

V pláne je nasledovať červenú turistickú značku na Tlstú horu, sedlo Kališko a popod Chabzdovú. V Nižnom Šiprúňskom sedle som sa plánovala odpojiť na zelenú značku, ktorá ma mala zaviesť rovno na Smrekovicu, k hotelu Granit. Ale to bolo ešte ďaleko.

Za rannej hmly som teda vykročila do lesa.

Prvý deň na nohách

Od Kľačna sa tenučká cestička začne prudko zdvíhať. Verne kopíruje krížovú cestu a ponúka výhľady na Ružomberok a okolité dedinky. Teda, ponúkala by, keby nebola všade nepriepustná hmla.

Z autobusu so mnou vystúpil aj jeden osamelý turista, ktorý šiel tou istou trasou. Pustila som ho vopred, keďže som mala chuť na trochu sólo turistiky a tušila som, že táto túra mi ju poskytne. Teraz som už naňho ani nedovidela. Veru, nedovidela som ďalej ako na pár metrov. Hmla bola všade, zahaľovala vrcholky stromov a nechávala cestu predo mnou zastretú a mystickú. Doslova magická jeseň.

Ako som kráčala červenou značkou, ihličnany sa zmenili na rozmanitý listnatý les. Chvíľami sa cestička opatrne prepletala pomedzi stromi, a občas som kráčala na širokej, strojmi rozrytej magistrále. Tu som sa zabárala do blata do polovice topánok. Našťastie takých miest nie je veľa a čím ďalej kráčaš, tým ich ubúda. Zostáva len tenučká chodníková linka a ozvena tvojich krokov v lístí.


Akurát, keď som vyšla na malú čistinku, začalo popŕchať. Očakávala som to, ale aj tak som dúfala, že sa predpoveď mýli. Ako sa však hovorí, nie je zlé počasie, len zle oblečený turista. Vytasila som teda svoje obrovské červené pršiplášťové pončo a vyrazila ďalej.

Obehla som pána z autobusu, ktorý zápasil s nejakým igelitom, čo sa snažil napasovať cez ruksak. Vymenili sme si pár zdvorilostí, zanadávali na počasie a pokračovali ďalej. Okrem nás dvoch, nikde nikoho.

Pred Nižným Šiprúňskym sedlom sa rozprestiera obrovská lúka, kde sme svojho času so sestrou stretli stádo zvedavých kráv. Vtedy sme sa im radšej vyhli v zdvorilej vzdialenosti, a preto mi táto lúčka ostala v pamäti ako „kravská“, kde si treba dávať pozor.

Dnes po zvieratách nebolo ani pamiatky a dáždik začal utíchať. Sadla som si teda na kameň a rozložila svoj obedík.

Práve pri chrúmaní druhého toastu mi zavolala sestra. Výborný signál na lúke, mimochodom. Vraj prídu autom na Smrekovicu, vedie tam asfaltová cesta zdola, a nech sa poponáhľam, že sa tam stretneme.

To bola síce skvelá správa, avšak mne ešte na Smrekovicu ostávalo bezmála 6 kilometrov po lesných cestách s prevýšením. A vraj tam budú za hodinku, hodinku a pol. Napchala som teda zvyšky toastu do batoha a upaľovala smerom k Smrekovici. Po ceste som ešte stihla zamávať turistovi z autobusu. Očividne sme sa celý deň striedavo dobiehali.

Zelenou značkou až na Smrekovicu

Od Šiprúnskeho sedla sa treba odpojiť od červenej značky a prejsť na zelenú – smer Smrekovica. Značka vedie nádhernou vysokohorskou prírodou. Jedle strieda kosodrevina a výhľady sú stále jemne zahalené v hmle.

Cestička je nesmierne pohodlná, zároveň slúžiaca aj ako cyklochodník. Ja som však žiadnych cyklistov nestretla a rýchlo som sa rútila chodníčkom na Smrekovicu. Sestra predsa čaká.

Neodolala som však odfotiť pár úsekov. Rázcestník Jánošíkova kolkáreň má dokonca aj piknikový stôl a vedľa info tabuľu o Jánošíkovej legende. Nádherné miesto na oddych.

Na ten som však čas nemala, a tak som upaľovala ďalej. Čoskoro už na mňa z hmly vykukovali prvé budovy patriace k hotelu Granit. A medzi nimi na parkovisku sestra s manželom a s ich malou.

Spánok, papanie a ďalšie radosti

Hotel Granit je skvelý pre turistu túžiaceho po dlhšom oddychu v objatí ihličnanov. Ale aj pre hikera, ktorý chce byť jednu noc tu a ďalšiu o 20 kilometrov ďalej. Ako ubytovanie som si zvolila turistickú ubytovňu, ktorá je krásne zrekonštruovaná.


Vďaka tomu, že na hoteli aj výborne varia, nemusela som si so sebou brať varič, plyn a ďalšie kilá navyše. Dokonca tam majú aj saunu či masáž, čo som silno zvažovala, ale nakoniec som sa uspokojila so spánkom a skorým ranným vyrážaním na túru.

To mi až tak nevyšlo, keďže som mala v rámci ubytovania aj švédske raňajky a tak sa môj „skorý začiatok“ oneskoril o celé dve hodiny.

Nevadilo. V pláne som mala príjemnú túru, ktorú som vedela zvládnuť aj napriek neskoršiemu štartu.

Druhý deň na cestách

Asi o deviatej ráno som vyrazila na cestu. Načasovanie bolo takpovediac ideálne. Akurát prestalo pršať, hmla sa trošku zdvihla a ja som už nedokázala nič zjesť.


Nasledovala som zelenú značku, ktorá bude mojím spoločníkom takmer celý deň. Vedie cez rozťahané lúky, popri ďalšom horskom hoteli na Smrekovici a popod kopec Skalná Alpa. Odtiaľ sa cestička znova schováva do lesa.

Pri Severnom Rakytovskom sedle sa objavujú prvé značky varujúce pred zvýšeným výskytom medveďa hnedého. Avšak žiaden na mňa z krovia nevyskočil, a tak som pokračovala ďalej na Rakytov.

Tento kopec patrí medzi najvyššie vo Veľkej Fatre a ponúka nádherné výhľady. Údajne. Akurát sa totiž natiahla hmla, ledva som videla kríž, ktorý stojí na vrchole.

Narazila som tam však na párik turistov a aj pána z predchádzajúceho dňa, ktorý mi v tej hmle spravil fotku. Takže všetko dobre dopadlo a mohla som pokračovať ďalej.

Za Rakytovom sa scenéria dramaticky mení. Hmla sa rozplýva a mne sa naskytajú úžasné výhľady do každej strany. Aspoň že tak, pretože cestička dolu z Rakytova je strmá a po rannom daždi poriadne blatistá. Skôr lyžujem, ako zostupujem dole.


To ale nevadí, lebo hmla sa definitívne rozplynie a ja po dvoch dňoch konečne cítim lúče slnka. Skrátka nádhera.

Od Južného Rakytovského sedla ma cesta vedie striedavo cez les a lúky. Vždy však nasledujem tenučkú cestičku ako z rozprávky, obkolesenú vysokými jedľami. A v diaľke sa už rysuje Čierny kameň.

Popod Čierny kameň do Liptovských Revúc

Čierny kameň je impozantný kopec, desiaty najvyšší vo Veľkej Fatre. Na jeho strmých stranách sa dodnes zachoval pralesovitý porast, a preto je územne chránený už od roku 1964.

Priamo naň nevedie žiadna oficiálna turistická cesta. Avšak kopec sa dá obdivovať zo všetkých strán, keďže mnohé značky ho obchádzajú.

Na rázcestníku Sedlo pod Čiernym kameňom sa zastavujem a čítam si pár zaujímavostí o tejto hore. Tu zároveň opúšťam zelenú značku a zamierim dolu do Liptovských Revúc.

Trochu ma kvárilo, že nemám čas pokračovať ďalej, avšak svoju príležitosť som ráno doslova prejedla. Nevadí, nabudúce.


Červená značka ma zavedie dolu do dediny, kde si počkám asi 10 minút na autobus. Nechodia až tak často, takže príchod treba naplánovať.

Autobus ma vezie rovno do Ružomberka, kde presadám na vlak. Chvíľu si pospím a som späť v Bratislave.

Túlavé topánky

Slovensko je plné rozsiahlych lesov, divokých národných parkov a krásnych zákutí. A keď počasie nedovoľuje liezť na skaly a snehu je na skialpy málo, vraciam sa späť k starej dobrej turistike. A v tej má naša krajina naozaj veľa čo ponúknuť.

Veľká Fatra je jedna z lokalít, ktorá je stále trochu prázdnejšia. Trochu divokejšia a trochu pokojnejšia.


Ak ťa to ťahá kamsi, kde líšky dávajú dobrú noc, táto dvojdňovka je akurát pre teba. Nemusíš si brať spacák ani varič. Stačí zobrať topánky a na škodu nebude ani pršiplášť.

Hory čakajú.

Zhrnutie

• Názov: Z Ružomberka na Rakytov a do Liptovských Revúc
• Lokalita: Národný park Veľká Fatra
• Značenie: turistické trasy
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Trvanie: 1. deň - 6 hodín čistého času; 2. deň - 5 hodín čistého času
• Parametre:
  1. deň 15,7 km a ↑ 1300, ↓ 420 m
  2. deň - 14,3 km a ↑ 562 m, ↓ 1 232 m
• Fyzická/kondičná náročnosť: 3/5
• Technická náročnosť: 2/5
• Typ: turistika, horská turistika
• Mapka/GPS: sekcia Aktivity