Rodinné dobrodružstvo za hranicami - hrebeňovka Jeseníkov (1. časť)

Predĺžený víkend a rodina v plnej zostave, čo s tým? Stačí mať za partnerku najlepšiu plánovačku na svete a plán je jasný, ideme do Jeseníkov.

Samozrejme, až také jednoduché to nebolo. Hneď musím podotknúť, že vďaka patrí aj členovi komunity s nickom „panzdenda“. Lenke pred časom komentoval článok s tým, že on si túto zimu v Jeseníkoch užil parádne podmienky. Takže táto oblasť bola ihneď zaradená do jej hľadáčika. No a keďže máj nám poskytol možnosť naplánovať si predĺžený víkend, Lenka neváha a dáva do pléna túto možnosť.

Predpoveď počasia je viac ako priaznivá, a tak začíname plánovať. Dve základné otázky sú, ako motivovať teenagera a ako nabudiť geriatra. Jednému sa veľmi nechce, ale mal by to zvládnuť. Druhému sa veľmi chce, ale obávame sa, či to zvládne. Teenager dostáva ponuku na získanie bonusového času v online svete.

Okamžite sa mu v hlave rozbieha kalkulačka, prepočítava kilometre a výškové metre na čas. Hovorí jasné „áno“. Geriatra sa pýtať netreba, tam je to skôr o našom plánovaní prestávok, dostatočnom množstve vody a o zbalení veľkého množstva mlsiek a granúl.

Presun do ČR

Streda neskoré poobedie, batohy zbalené, pracovné projekty poodovzdávané, počítače vypnuté. Sadáme do auta a presúvame sa smer Šumperk. Rozhodli sme sa prísť sem už večer pred túrou, aby sme mohli ráno čo najskôr začať a zároveň boli aj dostatočne oddýchnutí. Bohužiaľ, podobný nápad cestovať na predĺžený víkend v predstihu malo aj veľa iných ľudí, a tak trávime viac ako hodinu v kolónach.

Nakoniec však úspešne okolo deviatej večer prichádzame na ubytko. Vyrážam ešte na otočku do mesta splašiť niečo na večeru a s plnými bruškami sa všetci ukladáme.

Po dohode s domácim sa rozhodujeme nechať naše auto odstavené na ulici. Ráno si cez appku voláme jediné dostupné taxi. V momente, ako mi appka blokla sumu na účte, volá šofér, že sa práve zobudil, tak na seba niečo hodí a do 15 min. príde. Nechápavo sa na seba s Lenkou pozeráme a rozosmejeme sa, veď nám nič iné ani neostáva.

Ujo to nakoniec zvládol za 10 min. a bol veľmi milý. Keď mi volal, povedal, že má v aute aj košík na psa, no keď zistil, čo za chlpatú obludu máme, bol v pohode s tým, že bude pri spolujazdcových nohách. Po pár minútach nás vysádza pri lome pod osadou Krásné a my konečne môžeme začať.

V kraji kliešťov

Začíname zostra, stúpaním po starej asfaltke, pomedzi staré domy a chalupy rozhádzané okolo cestičky. Zhruba po kilometri vchádzame do lesa, no stúpanie pokračuje. Prejdeme pár zarastenejších chrastinových úsekov a ja si na havúšikovi všímam lezúceho kliešťa. Potom druhého, tretieho,.... Po čísle 10 prestávame počítať, radšej vyťahujem repelent a všetkým nám ho striekam na nohy.

Ďalej sa trasa na striedačku tiahne lesom alebo holorubom, v podstate sme skoro stále na nejakej zvážnici. Užívame si výhľady, slniečko a chladivý ranný vzduch.


Päť km a 550 výškových za nami, sme na prvom vrchole v rade. Cestou ostávam trošku zmätený, podľa mapy to mal byť Kamenný vrch. Keďže ale na turistickom smerovníku nič také nevidím, skoro som ho minul. Až Lenka ma upozorňuje, že idem zle a mne neskôr došlo, že Česi ho majú označený ako Kamenec.

Prichádzame k zaujímavému skalnému útvaru schovanému v lese, na vrchu ktorého je celkom vysoká vyhliadka. Všetci sa štveráme hore a fotíme na všetky strany. Havúšik zatiaľ dole čaká a vytrvalo ignoruje kôpku pridelených granúl. Chcel by niečo lepšie.


Z Kamenného vrchu sa vraciame na zvážnicu, z ktorej sa po pár minútach odpájame doprava. Stále zvážnicou, lokálne strmou a zničenou vodou, miestami zase hladkou s príjemným sklonom prichádzame k prístrešku Hviezda. Odtiaľto sa dlhokánskou starou asfaltkou vedúcou krásnym lesom dostávame k ďalšiemu bodu záujmu s názvom Krtinec.

Zaujímavý skalný „vŕšok“ hneď vedľa cesty. S Hugom (teenagerom) ho hneď obliezame a fotíme. Veľmi pekné a fotogenické miesto a celkom sa tu zdržíme, nakoľko nás zatiaľ dobehla a aj obehla Lenka, pred ktorou sme mali celkom slušný náskok.

Ak som mal doteraz pocit ako v Tatrách, tu mi to príde ako na Martinských holiach.

Asfaltová cestička pokračuje ďalej a my už v diaľke počujeme autá. Neklamný znak toho, že sa blížime k miestu nazývanému „Na Skřítku“. V lese míňame prvýkrát zopár bikerov, prechádzame okolo stanice Horskej služby a reštaurácie, križujeme hlavnú cestu. Sme zhruba v polovici dnešnej trasy, máme za sebou 3,5 hod. pochodu, 12 km a 700 výškových.

Okolo reštaurácie sa vznášajú veľmi lákavé vône, ale pre nás je na obed ešte skoro. Zároveň nevieme, kedy havúšika vypne a začne štrajkovať, takže sa posúvame ďalej a nechávame si dostatočnú časovú rezervu.

Konečne na hrebeni

Situácia s povrchom ostáva ešte zhruba pol kilometra rovnaká. Stále pokračujeme po asfalte a mierne do kopca okolo veľkého rašeliniska. Pri smerovníku „Nad Skřítkem“ prechádzame na široký turistický chodník a začíname šliapať najväčšie stúpania dňa. Na dvoch kilometroch je pred nami cca 350 výškových k skalnému útvaru „Ztracené kameny“.

Teenager po chvíľke hlási, že potrebuje pauzu a niečo zjesť, a tak stojíme. Chodníček a krajina pod skalným útvarom mi veľmi pripomína tatranskú turistiku. Pri Přístrešku pod Ztracenými kameny stretávame pár bikerov. Jeden borec na XC-čku si to okolo mňa púšťa dole v najstrmších serpentínach. Obdivne ho pozorujem a nechápem, ako to dokázal dať bez teleskopky.


Pätnásť km a 1 050 výškových, sme na Ztracených kamenoch. Už zdola sa nemôžem vynadívať. Fascinujúce miesto, škoda len veľkého množstva turistov, ale hlavne neturistov, ktorí sa v horách nevedia správať. Toto miesto by som si dokázal najviac vychutnať rozjímaním osamote. To ale musím prísť v inom čase.

Dávame si kratučkú pauzu s malým občerstvením a čakáme na Lenku s havúšikom. Idem ho chytiť, kým sa ide Lenka pozrieť hore na kamennú plošinku. Terén je v skalách pomerne členitý, nechcem tam havúšika pustiť, aby sa nedolámal. Predsa len, jeho koordinácia už nie je najlepšia a vidieť na ňom aj únavu.


Na hrebeň nám chýba ešte kúsok, a tak sa ďalej motkáme „tatranským“ terénom. Od Ztracených kamenov to je k miestu, ktoré subjektívne označím za hrebeň, cca 0,5 km. Krajina sa otvára, les redne, sklon terénu sa zmierňuje a pribúda zimné tyčové značenie. Konečne, po 15,5 km sme na hrebeni. Ak som mal doteraz pocit ako v Tatrách, tu mi to príde ako na Martinských holiach. Koska, pokrútené smreky a obrovské čučoriedkové pláne. Tu by sa mohli prísť dočasne skryť naše medvede.


Po krátkom hrebeňovom úseku prichádzame na ďalšie vyhliadkové miesto. Znova vyvýšený skalný útvar mierne vľavo, bokom od hlavného chodníka. Keď neskôr na mapách pozerám foto iných návštevníkov, musím len skonštatovať, že východy a západy slnka tu určite majú svoje čaro. My obdivujeme aspoň to, čo nám núka aktuálny moment a rozhodne to nie je na zahodenie.

Praděd už máme vo výhľade priamo pred nami, k tomu vidíme aj kus hrebeňa, ktorým budeme pokračovať. Pripadá mi to, že zablúdiť tu musí byť problém aj v zime. Neviem, či už som niekde videl tak husté tyčové značenie.


Nasledujúce tri km hrebeňom ubehnú veľmi rýchlo. Terén je veľmi príjemný, akurátne široký chodníček vedúci po hranici kosodreviny. Stromy začínajú pučať, po zime začína prerastať nová, sviežo zelená trávička, zovšadiaľ štebocú vtáky, okolo uší mi sviští vetrík a na priamom slniečku príjemne chladí. Balzam na oči, uši aj telo.

Na méte 18 km prichádzame k Jelení Studánce. Miesto, kde sa stretáva niekoľko chodníkov a tomu znova odpovedá aj množstvo ľudí. Nachádza sa tu ozaj výdatný prameň a celkom priestranná kamenná útulňa. Keďže sa tu stretlo aj nebezpečne veľa psíkov, poberáme sa radšej ďalej. Ten náš neublíži nikomu, skôr sa obávame, že by sa ani nevedel brániť prípadnému útoku.


Kúsok za útulňou sa neplánovane rozdeľujeme. Hugo chytil druhý dych a havúšikovi došiel ten prvý. Lenka teda ostáva s havúšikom oddychovať a ja sa púšťam za Hugom. Neviem, kde sa to v ňom zobralo, ale mám problém ho dobehnúť aj v pomerne svižnom tempe. V jednom momente sa zastavujem a zvažujem, čo robiť.

Výhľad mám do diaľky pred aj za seba, ale nevidím ani Lenku, ani Huga. Používaniu telefónu na horách na iné činnosti ako fotenie sa snažím vyhýbať, a tak sa len v myšlienkach upokojujem. „Hugo nezablúdi a Lenka je predsa len dosť skúsená, aby to s havúšikom zvládla aj sama,“ hovorím si. Stáť na mieste ale nemá význam, a tak sa púšťam ďalej na stíhačku za teenagerom.

Prichádzame do dnešného cieľa

Keď po zhruba 19,5 km prichádzam pred posledné dnešné stúpanie, nedá mi to a vyberám telefón. Mám pocit, že som Huga na chvíľu zahliadol, ale veľmi rýchlo mi zase zmizol z dohľadu. Volám a teenager mi s pokojom odpovedá, že sa mu dobre ide takto rýchlo a nechce sa zastaviť, lebo mu stuhnú nohy a potom sa mu už pôjde zle. Viem, že je OK, nechávam ho teda nech si ide svoje, prinajhoršom nás počká pri chate, kde dnes máme spať.

Svoje tempo aj tak nepoľavujem, nepáči sa mi len, že Lenka je príliš ďaleko za nami a nemám ju na dohľad. Ako mi neskôr povedala, havúšik začal štrajkovať. Poriadne sa nažral a potom chcel spať. Keď sa konečne rozhýbal, po čase sa zase vyvalil a zase nechcel pokračovať. Hrali teda spolu presviedčaciu vojnu o tom, či už je, alebo nie je fajront.


Po 22 km a 1 350 výškových prichádzam k smerovníku Vysoká hole, míňam najvyšší bod dnešnej trasy. Nachádza sa tu pomerne veľká, drevom obitá stavba. Z dostupných informácií som sa dopátral, že by sa mala volať Drevená bouda a mala by slúžiť na turistické účely. Je však pozamykaná a nikde nikto, ani na mňa nepôsobí, že by bola používaná. Neďaleko nej sa nachádza historický hraničný kameň a starý radarový podstavec z čias 2. sv. vojny.

Keď vidím, ako sa havúšik hádže o zem, viem, že je dobojované.

Užívam si výhľady na Praděd rozostrený stúpajúcim teplým vzduchom. V diaľke vidím už aj Petrovy kameny, čo je ďalší skalný útvar na trase. Míňam zopár trailových bežcov a pokračujem smer vyhliadka nad Ovčárnou. Ešte nastúpať pár metrov a potom už len strmo dole k chate. V tom mi ale volá nervózny Hugo a pýta sa, kde som.

Z hlasu cítim, že si nie je veľmi istý, či ide dobre a znervózniem tiež. Nakoniec ale zisťujeme, že je len kúsok predo mnou a zmiatlo ho, že zimné tyčové značenie nejde súbežne s klasickým chodníkom. Dohadujeme sa, že ma počká a dokončíme to spolu.


Dobieham ho pri odbočke na Petrovy kameny a smutne zisťujem, že sa k nim nedá dostať. Vyzerajú naozaj zaujímavo, ale z dôvodu ochrany vzácnych biotopov sú pre verejnosť neprístupné. Zároveň sú ale v obkľúčení lyžiarskeho strediska, a tak sa zamýšľam, ako táto ochrana v praxi reálne vyzerá.

Ovčárna

Sme nad Ovčárnou, naším dnešným cieľom. Zoskupenie pár hotelov a chát, malé horské stredisko. Podľa počtu vlekov je to v zime asi pomerne veľké lyžiarske stredisko. Pôvodne sme sa chceli ubytovať až o pár km ďalej, na chate Švýcárna. Avšak dostávame negatívnu odpoveď a ponuku prespať na chate Figura. Nakoniec to hodnotíme pozitívne, všetko je tak ako má byť.

S Hugom si sadáme na trávu kúsok od horného stĺpu jedného z vlekov a dohadujeme sa, že počkáme Lenku s havúšikom. Opaľujeme sa a vedieme chlapské reči. Hugo zisťuje, že si zle prepočítal bonusový čas na PC za celú akciu a namiesto 9 mu to vydá iba na 4,5 hod. Lenka nás dobieha asi po 20 min., a tak sa spolu vydávame na posledný úsek.

Cca 1 km dlhé kamenisté klesanie nás privádza do strediska na veľké parkovisko medzi hotely. Hľadáme ten svoj a pomaly sa k nemu presúvame. Zvažujem, či sa dnes ešte neprejdeme na Praděd, ale v momente keď vidím, ako sa havúšik hádže na izbe o zem, viem, že je dobojované. V momente zaspáva a aj my sa rozliezame po izbe a naťahujeme na postele.


Pre nás veľmi netradičná a nová situácia. Pol štvrtej a my nie sme v pohybe. Za iných okolností by sme ešte aspoň 3 - 4 hodiny šliapali. Ak som sa tomu celý deň vyhýbal, tu nakoniec končíme každý v ruke so svojím telefónom. Po chvíľke ma to však omrzí a idem sa natiahnuť na trávičku za chatou. Zvyšok nechávam závisláčiť na izbe, ja si robím chvíľku pre seba a svoje myšlienky osamote a v pokoji.

Chata má svoju malú reštauráciu, a tak večer zbiehame na niečo schopné pod zub. CHPS, ani Štefanka to nie je, ale aj tak si dokážeme vybrať a pochutiť. Kúsok mäska sa ušiel aj havúšikovi a všetci sa spokojne môžeme pobrať na odpočinok. Máme za sebou pekný deň a úspešné zdolanie niečo málo cez 24 km. Zajtra nás predbežne čaká ďalších 26. Začali sme kúsok za Šumperkom a skončili v stredisku Ovčárna pod Pradědem.


Ak si zvedavý, ako naše rodinné dobrodružstvo dobojujeme a kto nakoniec bude potrebovať pomoc, očakávaj pokračovanie.

Zhrnutie 1. dňa

• Názov: Hrubý Jeseník, Jeseníky, Praděd, Skřítek, Ztracený kameny, Šumperk
• Lokalita: Hrubý Jeseník, zo Šumperku do Ovčárny
• Značenie: pomerne dobré, na niektorých zvážniciach je dobré mať trasu v GPX
• Obmedzenie: podľa dostupných info bez sezónnej uzávery, avšak pozor, prechádzaš cez prírodné rezervácie
• Obtiažnosť: 3,5/5 – dvaja dospeláci, 13 r. teenager a geriatrický pes
• Trvanie: čistý čas cca 6 hod., s prestávkami 7,5 hod.
• Parametre: 24,5 km/1 400 výškových metrov
• Typ trasy: hrebeň, vrchol, zvážnice, vyhliadky, chaty, možno ísť obojsmerne
• Parkovanie/spoje: parkovať môžeš v Šumperku alebo v Ramzovej a po skončení sa k autu vrátiš spojmi
• Mapka/GPX: sekcia Aktivity