Rodinné dobrodružstvo za hranicami - hrebeňovka Jeseníkov (2. časť)

Už viem, že Jeseníky sú krásne a rozmanité. Pritom ešte včera ráno by som sa vysmial pojmu „seriózna turistika v ČR“.

V prvej časti si s nami prešiel časť od Šumperku po stredisko Ovčárna. Mali sme šťastie na krásne a stabilné počasie, neskutočné výhľady, solídne stúpania, ale aj príjemný chodecký terén. Dnes je však nový deň a my sa vydávame na nové dobrodružstvo.

Raňajky sú základ

Jednou z výhod nášho ubytka sú raňajky v cene. Aj keď nevieme, čo od toho čakať, rozhodujeme sa nebrať zbytočne jedlo do batohov a oplatilo sa. Síce skromné, ale kontinentálne raňajky. Teenagerovi zažiarili oči a ja nechápem, kde sa to v ňom všetko stráca. Snažím sa mu však konkurovať, a tak to k raňajkovému pultíku tiež otáčam niekoľkokrát. Nakoniec na nás dvoch nechápavo pozerá Lenka a nevie, kde sa to v nás stráca. Plán je natlačiť sa tak, aby som chcel najbližšie jesť až večer. A nie je to problém, lepšiu praženicu som už dlho nemal.


O 9:00 však stojíme všetci pred chatou odhodlaní vyraziť. Plán je vybehnúť na Praděd a následne po hrebeni ďalej. Až teraz doceňujem, že sme na Praděd včera nešli. Prišlo mi to ako kúsok, ale nakoniec to bola celkom štreka. Z chaty ešte štyri km a 200 výškových. Dnes ráno si to navyše môžeme užiť aj s menším množstvom ľudí. Včera som z chaty pozoroval dav hmýriaci sa okolo vysielača. Evidentne ide o obľúbené miesto a rovnako obľúbené miesto cyklistov. Obiehajú nás pravidelne v oboch smeroch.


Ráno som začal len v tenkom tričku, ale kúsok pod vrcholom sa musím obliecť. Silný studený vietor je pomerne nepríjemný, a tak nakoniec nahadzujem aj kapucňu a bufku. Na vrchu si dávame rýchle spoločné fotenie, kocháme sa výhľadmi a rýchlym krokom sa vraciame nazad na hlavnú trasu. Praděd bola v podstate zachádzka. Kúsok pod vrcholom odbočujeme vpravo na starú rozbitú asfaltku a pokračujeme smer Švýcárna.

Zatiaľ mám pocit, že to dnes odbúda podozrivo rýchlo, no nesťažujem sa. Pritom už ale ideme skoro dve hodiny. Stará asfaltka končí priamo pred Švýcárnou, tu parkuje a vykladá tovar aj dodávka, ktorá nás pred chvíľou zbesilo obehla. S pocitom, že máme dobrý čas, prehováram rodinu na niečo chladné orosené. Vbiehame dnu a pri pohľade na smerovú tabuľku s nápisom „Qíčepu“ sa musím zasmiať nad miestnym dialektom.

Pri pulte som extrémne rád, že som sa ráno tak „nažral“. Prísť sem hladný, prejem výplatu. Za pultom na mňa s chtíčom hádže očkom niekoľko dobre vyzerajúcich jedál a mne robí veľký problém odolať. Nakoniec sa však uspokojujem iba s pivkom a vonku si robíme malý rodinný „pivknik“. Pri kadi za chatou ešte lákame havúšika na doobedný kúpeľ so pstruhom v jazierku, no keď odmieta, poberáme sa ďalej.

Hore-dole a kde-tu rašelinisko

Za Švýcárnou sa povrch cestičky konečne mení a my prechádzame na štrk a šotolinu. Ani tu sa však nezdržíme dlho a po odbočení doprava prechádzame po dlhých drevených chodníkoch cez rozsiahle rašeliniská popod Veľký a Malý Jezerník. Zaujímavá krajina a aj havúšik si rýchlo prichádza na svoje.

Pramenitá voda za Švýcárnou ho nelákala, ale tu v momente skáče do prvej bahennej mláky vedľa chodníka. Okamžite omladol o pár rokov a znova okolo nás spokojne cupitá. Chodníček sa ďalej hadí lesom, občas mierne klesáme, občas mierne stúpame. Ďalších turistov stretávame len zriedka, a tak máme chodník skoro pre seba.


Po včerajšku sa dohadujeme, že sa budeme držať viac pri sebe, napriek tomu sa Hugo v jeden moment zasekol a Lenka nám trochu ušla. Keď konečne prichádza, nešťastne mi oznamuje, že mu blbne appka na počúvanie hudby, a tak zastavil a snažil sa to vyriešiť. Doplním, že oproti minulému roku sme postúpili. Slúchadlo je stále povolené iba v jednom uchu, no už nepočúva audioknižky, ale „americký rap“. Dúfam, že aj toto obdobie rýchlo prehrmí.


Kúsok nad ďalším veľkým lyžiarskym strediskom pod Veľkým Klínovcom sa znova stretávame s Lenkou. Dala si krátku pauzu, aby nás počkala. Veľký Klínovec však obchádzame a širokou zvážnicou križujeme zjazdovky. Ostávam len čumieť, že aj v ČR majú seriózne zjazdovky. Veľmi mi to tu pripomína našu Vrátnu. Základňa strediska je v Červenohorskom sedle, cez ktoré vedie aj pomerne frekventovaná cesta. Z jednej strany na druhú tu s burácaním frčia najmä motorky.

V samotnom sedle je znova niekoľko veľkých hotelov a zopár bufetov a reštaurácií. Máme za sebou cca 14 km a 300 výškových. Hugo sa každú chvíľu pýta, koľko sme prešli a koľko nás ešte čaká, čo znie podozrivo. Havúšik sa zase tvári, že dnes už má odrobené a v tieni pri bufete sa hádže o zem. Zhodujeme sa teda na krátkej pauze a malom doplnení kalórií.

Prišiel na psa mráz

Za Červenohorským sedlom začíname znova výrazne stúpať. Oproti Pradědu sme klesli o skoro 500 výškových a tie si musíme znova postupne vyšliapať. Stúpame príjemnou štrkovou zvážnicou, ale s Lenkou vidíme, že Hugo aj havúšik začínajú mať dosť. Hugo ide výrazne pomalšie ako včera, podľa jeho slov ho bolia členky a ramená. Aj tak má môj obdiv, ešte ani raz nezafrflal, nesťažoval sa, bojuje. Akurát mu z batoha vyberám časť nákladu a prehadzujem ho k sebe.

Havúšik je na tom horšie, do kopca už nevládze a začína sa veľmi pomaly vliecť. Tiež má môj obdiv, na svoj vek je to frajer. V jednom momente sa s Lenkou dohadujeme, že ho skúsime niesť. Aspoň na vrch stúpania, rovinky a klesania zvláda. Najskôr 100 metrov ja, potom 100 metrov Lenka, ale nakoniec to vzdávame. Jeho hmotnosť robí svoje, ale hlavne havúšikovi sa to vôbec nepáči a nespolupracuje.


Aj tento kúsok ale, zdá sa, pomohol. Havúšik pochopil, že ak nepôjde sám, budeme ho nosiť, a tak radšej ide. Asi sa zľakol, že ho ostatné psy na cestičke vysmejú. Červená hora mal byť ďalší vrchol na trase, no nakoniec sa rozhodujeme ostať na zvážnici a popod vrchol iba traverzujeme.

Takýto terén na zostup po skoro 50 km chôdze je skutočne za trest.

Pri útulni na Vřesovej studánke sa nakoniec rozhodujem, že si vybehnem aj na Červenú horu. Je kúsok nad nami, vedie k nej krátky strmý výšvih. Lenka s havúšikom terén traverzujú ďalej a Hugo je mi v pätách. Chce, aby som ho pridal do aktivity na Strave, a tak je rozhodnutý prejsť všetko čo ja.

Na vrchole sa kocháme výhľadom, teenager žasne, ako ďaleko už sme od Pradědu. Robíme rýchlo pár fotiek a posúvame sa kúsok ďalej ku Kamennému oknu. Znova ide o veľmi zaujímavý kamenný útvar. Bohužiaľ, je okupovaný mnohopočetnou rodinkou, a tak ho iba obzeráme z diaľky a pokračujeme polobehom do Sedla pod Vřesovkou. Tu nás čaká Lenka a spiaci havúšik.

Finálne stúpanie

Ešte v sedle rodine hlásim, že nás čaká posledné stúpanie na trase a potom už budeme iba klesať. Hugo znova zisťuje, koľko sme prešli a koľko ešte máme a nie je spokojný s výsledkom. Máme za sebou 20 km a pred sebou ešte cca deväť. Plán bol ale len 26. Ja už však tuším, čo bude nasledovať na konci dnešnej trasy, budú sa prekonávať „rekordy“.

Na posledný vrchol, Keprník, to máme ešte 200 výškových. Stúpame celkom svižne, chodník mi charakterom znova pripomína Tatry. Mám pocit, že aj havúšik je tu spokojnejší ako na jednotvárnej zvážnici. Kúsok pod sedlom Trojmezí nachádzame pri ďalšom rašelinisku malú bahennú jamu.

Havúšik neváha a v momente je zapichnutý po rebrá v blate. Lenka mu musí pomôcť, aby sa z blata dostal, ale ten spokojný a blažený výraz na tvári psa hovorí za všetko. Síce mu spľasla srsť a zmenil sa na bahennú srnku, no je vyškerený ako lečo a znova má chuť behať. Piešťany šuvix.


Stúpanie na Keprník je síce zaujímavé, ale príde nám nekonečné. Navyše sa začali zgrupovať tmavé mraky, a tak hneď kontrolujem predpoveď. Zatiaľ sa zdá, že by pršať nemalo. No aj tak sa snažíme pridať, aby sme nič neriskovali. No a konečne je to tu, 22 km a posledný vrchol je náš.

Keprník pokorený a my všetci hneď dostávame chuť na veterník. Proste to ten kopec v nás evokoval. Užívame si posledné výhľady. Hugo žasne, ako ďaleko je náš dnešný začiatok, Praděd. Fotíme sa a hurá dole. Stále nás čaká sedem km a klesanie 700 výškových.

Už len dole

Klesanie medzi Keprníkom a Šerákom nie je dlhé, ale les naokolo ma fascinuje, pôsobí na mňa doslova rozprávkovo. Tento dva km dlhý úsek si veľmi užívam. Na Šeráku by sme mali prechádzať ďalším lyžiarskym strediskom, ale tesne pred jeho vrcholom sa chodník prudko stáča. Obchádzame ho lesom po veľmi nepríjemnom, kameňmi vykladanom chodníku. V hlave mi dookola beží otázka, „Kde udelali soudruzi z NDR chybu?“. Takýto terén na zostup po skoro 50 km chôdze je skutočne za trest.

Zamýšľam sa aj, či nie je lepšie ísť trasu naopak, aby sa šlo týmto úsekom hore. Pre upresnenie, chodník vyzeral, že ho pred rokmi vybudovali tak, že kamene vedľa seba ukladali „kantom“. Ale časom sa čiastočne rozpadol, veľa kameňov chýba alebo sú rozbité. Výsledok je taký, že máš pri každom kroku pocit, že si vyvalíš členok. Ja s Lenou to ešte ako tak preskakujeme, ale Hugo to s už aj tak boľavými členkami doslova odtrpí a úsek schádza silou vôle.

Až doma si všímam, že aj v mapy.cz je pri tomto úseku poznámka „na kole nesjízdné – kamenité“. Napriek tomu, že mal tento úsek iba dva km, dal nám všetkým riadne zabrať. Skončil sa až pri prestupnej stanici lanoviek Černava – Šerák. Od tohto momentu už klesáme iba ďalšou štrkovou zvážnicou. Kúsok nad Ramzovským sedlom sa ešte snažíme pri studničke umyť z havúšika blato, no nakoniec to po pár minútach vzdávame. Uschne a opadá samé.


... 29,5 km a my sme konečne dole. Vlaková stanica Ramzová, cieľ našej cesty. Havúšik si asi pol km pred koncom do krvi zodral pazúre na labke, a tak mu ju Lenka ošetruje. Ja, ako som predpokladal, krúžim s Hugom okolo stanice. Samozrejme, chce mať na Strave prejdených 30 km. Kupujeme si ešte rýchlo niečo na pitie a už je tu náš vlak. Čaká nás cca 1,5 hod. cesta do Šumperku.

Čo na tento výlet hovorí náš teenager?

V prvý deň išlo všetko v pohode. Havúšik išiel s nami naším tempom. Občas som musel zastavovať, aby som počkal na tatina a Lenku. Nemali sme riadne jedlo so sebou, tak som si dal len jablko, horalku a kokosovú energy tyčinku. Nepríjemné boli iba nárazové stúpania.

V druhej polovici cesty som zrýchlil, aby som bol čo najrýchlejšie na hoteli, ale potom som aj tak čakal. Keď sme sa dostali na hotel, tak som bol rád, lebo ma už boleli nohy, a tak som si ľahol. Potom som sa šiel s tatinom najesť. Výber nebol bohvieaký, ale dačo som si vybral. Večer sme si ešte pozreli telku.


Na druhý deň ráno sme išli na raňajky (švédske stoly), kde som sa najedol tak, aby som cez deň nemusel veľa jesť. Keď sme vyrážali, tak ma zo včerajška ešte boleli členky a pálili ramená. Už od začiatku túry som išiel pomalšie ako v prvý deň, takže som veľmi nestíhal. Keďže po chvíli už išiel pomalšie aj havúšik, tak sa mi išlo lepšie. Jesť som nemusel skoro vôbec, lebo som bol najedený z raňajok, tak som si dal iba horalku a kúsok energy tyčinky.

Ľahká dostupnosť, krásna krajina a pritom nedotknutá, čistá a rozmanitá.

Cestou tatík a Lenka kúpili na chate radler, colu a kofolu, tak som bol šťastný. Pri konci ma už boleli nohy tak, ako keby som na nich mal všade otlaky, modriny a niesol na nich ďalších štyridsať kíl. Na konci som bol tak unavený, že som skoro zaspal v aute, ale mal som sľúbený fast food, tak som vydržal a zaspal až po jedle.

Dali sme to

Aj keď som mal obavy, či a ako to v takomto zložení zvládneme, na konci som bol hrdý. Pre teenagera to bola prvá trasa takéhoto rozsahu, napriek tomu bojoval. Samozrejme, dôležitá bola motivácia pred, počas a aj po akcii. Napriek tomu, že som odporca fast foodov, súhlasil som, aby sme sa v jednom zastavili. Pre havúšika to asi bola posledná alebo jedna z posledných akcií takéhoto charakteru. Napriek veku a problémom, ktoré má, to však stále dal so svojím chlpatým nonšalantným úsmevom.


Celkovo ide o veľmi príjemnú, nie veľmi náročnú hrebeňovku. Myslím, že pokiaľ by si si takýto typ turistiky chcel vyskúšať, v Jeseníkoch si na správnom mieste. Či už s prespaním na chate, alebo v útulni. Ohľadne bivakovania bez stanu nachádzam rôzne info. Najčastejšie sa spomína, že je tolerované. Rozhodne si to ale dopredu treba poriadne preveriť.

Nám to za dva dni vydalo na 54 km a 2 250 výškových. V prepočte teenagera 4,5 hod. bonusového času za PC.

Na záver len dodám, že ma Jeseníky veľmi príjemne prekvapili. Ľahká dostupnosť, krásna krajina a pritom nedotknutá, čistá a rozmanitá. Lokálne sme stretávali aj pomerne veľa bikerov. A úprimne si myslím, že nejeden Imroman by si tu našiel svoje trasy do sekcie zaujímavých stúpaní.

Zhrnutie 2. dňa

Názov: Hrubý Jeseník, Jeseníky, Praděd, Červenohorské sedlo, Keprník, Ramzová

Lokalita: Hrubý Jeseník, z Ovčárny do Ramzovej

Značenie: pomerne dobré, na niektorých zvážniciach je dobré mať trasu v GPX

Obmedzenie: podľa dostupných info bez sezónnej uzávery, avšak pozor, prechádzaš cez prírodné rezervácie

Obtiažnosť: 4/5 – dvaja dospeláci, 13 r. teenager a geriatrický pes

Trvanie: čistý čas cca 6,5 hod., s prestávkami 8,5 hod.

Parametre: 30 km/900 výškových metrov

Typ trasy: hrebeň, vrchol, zvážnice, vyhliadky, chaty, možno ísť obojsmerne

Parkovanie/spoje: parkovať môžeš v Šumperku alebo v Ramzovej a po skončení sa k autu vrátiť spojmi

Mapka/GPX: sekcia Aktivity