Ako som prežila pochod Beskydami a jej siedmimi najvyššími vrcholmi

Prejsť sólo hlavným hrebeňom Moravsko-sliezskych Beskýd? Ako som zvládla 80 km s prevýšením 4 000 metrov?

O tom, ako som si užila začiatok Moravsko-sliezskych Beskýd – Veřovické vrchy, som sa už pred časom podelila. Bola to pre mňa krásna a pohodová túra. Navnímala som si nádhery prázdnych Beskýd. Vedela som, že iné časti sú extrémne populárne. Okrem jednej zimnej túry na Lysú horu som v Beskydoch ešte nebola. Trošku hanba, mám to za humnami. Bližšie ako Tatry.

Hrebeňovku Veřovických vrchov som ukončila v dobrom čase. V poobedných hodinách som sa teda vybrala ďalej hrebeňom Beskýd. Prvým zdolaným vrcholom beskydskej sedmičky – teda siedmych najvyšších vrcholov Moravsko-sliezskych Beskýd bol Veľký Javorník (919 m n. m.) Koniec Veřovických vrchov je pre mňa začiatkom ďalšieho dobrodružstva. Odchádzam teda zo sedla Pindula smer Radhošť 1 129 m n. m.)

Radhošť - hlad a horský hotel

Zo sedla Pindula pomaličky a obzerajúc sa, hľadám modrú značku. Prekvapujúco ju neviem nájsť, ide stredom lúky. Vystúpam pár výškových, už tu sa objaví veľmi pekný výhľad na sedlo. Za chvíľku ma pohltí lesík a výživný strmáčik ma dovedie až na vrchol Kaní (678 m n. m.). Celkom si v teplom poludňajšom slnku zamakám.

Vydýchavam sa, vyruším párik turistov, ktorí sa kradmo na mňa pozerajú pri schovávaní sa do neďalekých kríkov. Zmätená pokračujem ďalej po celkom peknej širokej lesnej ceste. V pohodičke a bez ponáhľania sa pokračujem lesíkom až na rozcestie Černá hora. Tu obzerám studničku a napájam sa na červenú turistickú značku.

Širokou zvážnicou sa za krátko napájam na hrebeň s výhľadom na Radhosť v pozadí. Jááj, teším sa nehorázne, nikdy som tam nebola a vyzerá to tu fantasticky. Hrebeň ma cez lesík zavedie na Veľkú Polanu (984 m n. m.). Objavujem krásne drevené chodníky na tej našej Polane. Lúky s rozkvitnutými letnými kvetmi, voňavý les. Na konci zjazdovka.

Tá ma prudkým stúpaním dovedie na vrchol Radhošť (1 129 m n. m.). Druhý vrchol môjho pochodu Beskydami. Na vrchole objavujem nádhernú drevenú kaplnku Cyrila a Metoda. Po pár metroch aj sochu zvestovateľov.


Som celkom prekvapená naozaj širokou štrkovou cestou. Zisťujem, že je to veľmi populárne miesto. Všade navôkol kopec návštevníkov - neturistov. Rodinky s kočíkmi, malými detičkami a sem-tam turista s batohom alebo trailový bežec. Od kaplnky pokračujem ďalej po modrej značke.

Pustevny

Dopíjam čaj v Nalgene a zisťujem, že na mňa aj hlad akosi začína útočiť. Odbočujem smer horský hotel Radhosť. Ujha, berú len hotovosť. Pravdaže české peniaze nemám, lebo však mi nedošlo, že nie všade budú brať karty. Našťastie berú eurá. Tak ma 3 čaje do Nalgeny, čučoriedkový koláč a polievka vyjde na 22 euro. „Vysokohorská” prirážka sa dostala už aj do Beskýd. Spotená a špinavá teda rýchlo zjem fajnú zelňačku a koláč. Čaká ma dnes ešte dosť kilometrov.

Našťastie je to z vrcholu Radhošt na Radegast (1 106 m n. m.) dole kopcom. Výľady po pravej strane ma stále nútia obzerať sa a obkukávať náprotivný hrebeň Hostýnsko - vsetínskej hornatiny. Aj tú chcem pochodiť. Ani neviem ako, zrazu zbadám obrovskú kamennú sochu, pred ktorou sa fotí celá rodinka. Od najmenších v kočíku až po starých rodičov. Chvíľu si celú rodinku so záujmom obzerám. Kuknem do mapy a juchú, Radegast.

Šokovaná z rýchlej zmeny terénu začínam rozmýšľať, či mi vlastne Smrk za to až tak stojí.

Obzerám nádhernú sochu boha Radegasta. Spomínam na celú ságu kníh od Františka Kotletu - Bratrstvo krve. Kde ako jedna z hlavných postáv vystupuje germánsky upír Gerhard alias Radegast. 100 % odporúčam celú sériu. Vyberám telefón a narýchlo cvakám pár fotiek pre upírov a pokračujem smer Pustevny. Míňam krásny starý altánok a schody ako z Mordoru ma vedú ďalej.

Pustevny, Tanečnica a Čertův mlýn

Za altánkom rýchlo prechádzam na štrkovo-asfaltovú cestu a rad stánkov s jedlom ma dovedie na Pustevny. Veľké parkoviská, kopec ľudí, lanovka, samé reštaurácie, ubytovania a medzi týmto všetkým jeden krásne maľovaný farebný drevený domček. Obzerám sa naokolo, je už po piatej. Prechádzam Pustevny a smerujem na vyhliadku v korunách stromov Valaška. Je už zatvorená, inak by som na ňu určite išla.


Za vyhliadkou pokračujem červenou po širokej ceste smer Tanečnice (1 084 m n. m.) Tu nachádzam len tabuľu na strome, a tak nezastavujem a pokračujem smer Skalka (1 037 m n. m.) a Čertův mlýn (1 206 m n. m.) Nenáročná cestička ma zavedie až ku chodníčku vedúcemu na Čertův mlýn. Fúha, tak takýto „šlapák" som si na konci dňa ozaj nepredstavovala. Lapám po dychu, v duchu si nadávam, ochkám, pučím, tlačím krok za krokom. Miesto nádherné, lesík čarovný, len keby ten chodník nebol taký prudký.

Pomaly začínam stresovať, že do západu slnka nenájdem vhodné miesto na bivak. Tu sa nesmie stanovať, som v NPR. Nesmiem zastaviť a musím to vyšliapať a ešte zísť aj dole. Tento kopec ma prekvapil poriadne strmým stúpaním.

Pri fučaní do kopca som si vravela, že mi bol čert dlžen šliapať takýto kopčisko po 30 km v nohách a vyše 2000-metrovom prevýšení. Na vrchole? Nič, hľadám teda Čertův stůl. A pravdu povediac som z toho sklamaná. Skala uprostred lesa a kopec bordelu okolo.

Rozčarovaná pokračujem ďalej, klesám smer sedlo Kněchyne a začínam hľadať miesto na prespatie. Vhodné nachádzam až pod Folvarkom. Konečne mimo NPR. Je po ôsmej a bojím sa schádzať ďalej po štrkovej zvážnici. Čo keď si nenájdem vhodné miesto na stan?

Smrk

Rýchlo rozkladám stan medzi stromami. Ohnisko ma presviedča o tom, že na tomto mieste neprespávam prvá. Romantický západ slnka, hygiena, prezliekanie a už som šuchnutá v spacáku. Bohužiaľ v Kubiho letnom a nie v mojom zimnom. V noci má byť okolo 5 stupňov.

Po poloprebdenej noci od premrznutia v letnom spacáku a vystrašená od vetra a zvukov konárov sa skoro ráno vydávam ďalej. Kubi mi písal, že ak mi bude zima, tak po mňa príde. Zlatý, ozaj ma vie prekvapiť svojimi rytierskymi nápadmi.

Navrávam si, že to najhoršie mám za sebou. Kukám do mapy a zisťujem, že je to ešte dobrých 30 kilometrov a viac ako tisícka prevýšenia.

Krásna stará štrkovo-asfaltová cestička ma vedie okolo Malej Stolovej. Prechádzam okolo Korabského potoka, následne okolo hradiska Čeladná až na hlavnú cestu ku kaplnke Cyrila a Metoda v Hornej Čeladnej. Tak 2 hodiny chôdze za mnou, ozaj netuším, ako by to Kubi v noci dal. Prechádzam cez hlavnú cestu, pokračujem po modrej krásnou cestičkou okolo Malého Smrčka. Myslím na havúšika a na to, že nemôže už so mnou chodiť do hôr. Je staručký a mne to príde strašne ľúto.

Prichádzam na rázcestie Pod Smrčkom a odbočujem doprava. Po pár kilometroch sa dostávam na rázcestie Nad Holubčankou. Z krásnej širokej cestičky, kde by bez problémov prešlo auto, sa dostávam na kamenný, mokrý, šmykľavý, „vyježdený”, strmý chodník. Šokovaná z rýchlej zmeny terénu začínam rozmýšľať, či mi vlastne Smrk za to až tak stojí.

Po prebdenej noci sa mi nechce trápiť v takomto hnuse. Toto moje vnútorné rozpoloženie a rozhodovanie sa, či to otočím a nadávanie na chodník pokračuje až na vrchol. Našťastie ani neviem ako a som na mojom štvrtom vrchole Beskýd – Smrk (1 276 m n. m.).

Lysá

Výhľady skoro žiadne. Ihneď sa otáčam, schádzam naspäť prudkým a neskôr vlhkým a klzkým chodníkom. Teším sa na Lysú. Vnútorne sa presviedčam, že to je len kúsok dole a na Lysej som „cobydup". Zo Smrku ma vedie červená značka až do Ostravíc. Prechádzam hlavnou cestou a kukám, kukám - palacinkáreň.

Dávam si palacinku s jahodami, domácu limču dopĺňam do Nalgene a havúšikovi kupujem z výletu ručne robené hovädzie mlsky. Všetko zvládnem vybaviť v tom istom stánku. Toto milujem, na jednom mieste vybavím všetko. Aj darčeky, aj jedlo a pitie.

Je ľahko po obede. Pomaličky pokračujem okolo železničnej stanice po červenej. Tlačím palacinku, fučím do kopca a pochvaľujem si, ako som to dobre vymyslela. Na Smrk už ani nepomyslím. Touto trasou na Lysú sme v zime nešli. Je viac frekventovaná ako modrá značka, na ktorej sme v zime začínali. Pokračujem po rozpálenej asfaltke okolo Sepetného až na rázcestie Butořanka. Zapotila som sa, no palacinka a domáca limonáda mi cestu extrémne skrátili.

Pri Butořanke, kde sa modrá napája na moju červenú, to už spoznávam. V zime sa tu sánkovali a bobovali deti. Teraz je tu kopec trailových bežcov a rodín na prechádzke v kraťasoch. S úsmevom a spomínaním na zimu sa dostanem až na vrchol Lysej (1 324 m n. m.).


Najvyšší bod mojej trasy. Konečne môj piaty vrchol Beskýd. Opäť sa fotím hore na vyhliadke, tentoraz sama. Schádzam do Bezručovej chaty, dopĺňam čaj do fľaše a kofolu do bruška. Málo vody na chate a chatári robia zbierku na vodovod do chaty. Použijem záchod a kvôli suchu splachuje len minimálne, umývadlo funguje len jedno. Rozmýšľam nad suchom a trošku hľadám odbočku na žltú značku.

Dnes ma čaká ešte Malchor, Kykulka, Muroňka a mestečko Krásná. Po dvoch dňoch a ozaj veľa kilometroch v nohách začínam byť pekne unavená. Viem, že ďalšiu noc spania v stane a spacáku už nechcem absolvovať. Predsa len už mám po 40-ke - jáj, aké to výhovorky si vie tá moja hlava navymýšľať.

Pri schádzaní po nepríjemných kamenných schodoch z Mordoru alias Lysej hory zvažujem, že dnes skončím v mestečku Krásná. Aj keď to v hlave veľmi riešim, či skončím alebo neskončím už dnes, navrávam si, že sú to už len tri kopčeky, že to najhoršie mám za sebou.

Tak teda kukám do mapy a zisťujem, že je to ešte dobrých vyše 30 kilometrov a viac ako tisícka prevýšenia. Ejha, to dnes určite nedám a spať ďalšiu noc vonku po prebdenej noci už absolvovať nechcem. Poprosím teda sestru, či by po mňa neprišla do mestečka Krásná. Odhadovaný čas okolo 18-tej. Súhlasí a mne sa do žíl vlieva ďalšia sila, do hlavy chtíč a rezkým krokom pokračujem.

Teda koniec, či?

Prechádzam Kykulkou, Muroňkou a údolím Borové. Celý čas ma sprevádza krásna lesná krajina, nikde ani noha. Som nadšená dvakrát. Jediného turistu, cyklistu alebo iného dvojnohého návštevníka týchto krásnych lesov nestretávam.

Teším sa, že to nebude až také strašné, ako to na mape vyzeralo. Opak je pravdou.

V údolí Borovej nachádzam pri domčeku samoobslužný stánok s krásnymi, ručne háčkovanými veľkonočnými ozdobami, kameňmi a sklom. Kupujem sestre ako poďakovanie nádherné háčkované kuričky na bahniatka a sebe na pamiatku zelený kamienok. Zbieham do Krásnej, bojím sa, že budem meškať. Švagra nikde, a tak pár metrov od hlavnej cesty namáčam ubolené nohy do ľadového potoka. Otlačiky na malíčkoch ma pekne štípu a mne neostáva nič, len oddych a čakanie.


Ako som teda dokončila zbytok hrebeňa Beskýd? Veď mi chýbajú už len dva kopčeky. Mala som to napriek všetkému „dopučiť" nasledujúci deň? Po dlhom hľadaní termínu a rozmýšľania, ako sa dostať do mestečka Krásná, sa za mesiac a pol vyberám do Sliezskych Beskýd, súčasť Stezky Českem.

Začínam trasu v Mostoch u Jablunkova (kam som šla vlakom) prechádzam Jablunkovským mezihořím a cez Bukovec sa napájam na Stezku Sliezskem, ktorá ma na druhý deň zavedie do Třince.

O Sliezskom dobrodružstve vám napíšem nabudúce. V Třinci Stezku Sliezskem dočasne prerušujem a na autobuske prestupujem smer Oldřichovice. Tu začína môj koniec Beskýd resp. môj nový začiatok.

Javorový a Veľký Lipový

V Oldřichovicích vystupujem z busu a nakráčam rovno do malého obchodíka. Kupujem jadel, neúdenú parenicu, pridávam nakoniec aj perník poliaty bielou čokoládou. Tak to je iná kombinácia. Jadel stlačím hneď pri kráčaní po asfaltke. Trasa na začiatku vedie po hlavnej ceste zelenou značkou, ktorá sa po pár sto metroch odpája medzi domy.

Príjemná cestička sa neočakávane mení na prudký, vychodený, prašný chodníček. Prekvapuje ma sklon stúpania. Moje nohy sú prekvapené ešte viac. Je asi 10 hodín a pár ľudí stretávam schádzať. Teším sa, že to nebude až také strašné, ako to na mape vyzeralo. Opak je pravdou. Zadýchaná, upotená, unavená prudkým stúpaním sa po vyše hodine dostávam ku lanovke Javorový. Vychádzam na zjazdovku pod Malým Javorovým (947 m n. m.). Teším sa, že som už na vrchole. Lenže Malého Javorového a nie Javorového.

Obchádzam chatu a pomaličky sa vydávam smer Javorový (1 032 m n. m.) Po modrej značke ma trasa vedie po peknej rovinke, sem-tam mierne stúpanie. Šťastná ako blcha si užívam zmenu trasy. Moje unavené nohy si vychutnávajú ľahký chodník. Našťastie aj slniečko na mňa až tak nepečie cez koruny stromov. Prichádzam na Javorový, kde je osadený krásny vrcholový kameň s posedením. Môj šiesty vrchol Beskýd za mnou.

Po hrebeni cez les, postupne míňam Šindelnú, sedlo Šindelná, rázcestie Ropice, kde sa napájam na červenú. Fotečka medzi stromami na vrchole Ropice (1 083 m n. m.), všade navôkol ma sprevádzajú krásne husté lesy. Schádzam na Veľký Lipový (999 m n. m.), za ním prudké odbočenie na žltú až do mestečka Morávka.

To najlepšie na koniec - Travný

V mestečku Morávka to začína byť zaujímavé. Idem sa odpojiť zo žltej značky na lesnú cestičku. V Morávke prechádzam cez most, pár stoviek metrov po žltej a jujha mapy.cz a moja naklikaná cestička ma vedú kolmo medzi stromy. Riadnym strmákom kolmo hore. Nadávam sama na seba, čo som si to vymyslela, akú trasu som si vybrala a prečo som si ju neskontrolovala.

Kráčam strmákom bez zjavného chodníka dúfajúc, že natrafím na cestičku vyznačenú na mape. Po hodinke šliapania a nadávok sa pripájam na vyjazdenú zvažnicu a juchú smer Travný. Môj siedmy a posledný vrchol Beskýd. Kukám na hodinky a zisťujem, že autobus po 16-tej by som mohla stihnúť, ak si ozaj švihnem a budem časť trasy bežať.

Rozhodujem sa, že nevyjdem dnes až na Travný. Pred ďalším strmákom sa rozhodujem pre traverz popod. Rozdiel vo výškových je asi 250 oproti mojej pôvodnej trase, na dĺžku zhruba rovnako. Je rozhodnuté.


Utekajúc zvažnicou popod Malý Travný a Travný sa dostávam až na rázcestie Na Přelači. Bežiac posledných pár kilometrov, s viac ako 20 kilometrami a tisíckou výškových v nohách, v poslednej chvíli dobieham na zastávku Krásná - restaurace Rekreant. Posledný úsek bol „na zabitie". Krkolomné zbiehanie po prudkom chodníčku s balvanmi, koreňmi a udupaným ihličím. Opäť si nadávam, čo som si to vymyslela.

Autobus stihnem ltt, na zastávke čakám 2 minúty, a to autobus mešká. Nastupujem dnu, kupujem si lístok, sadám na sedadlo a cestujúci na mňa prekvapene kukajú. Nečudujem sa, som smradľavá, špinavá, zablatená, s batohom na chrbte, šiltovkou na hlave a keď si ju dám dole, na všetky strany mi „vyčuhujú" zježené upotené vlasy.

Šťastná, hrdá, že som nakoniec dokončila hrebeň Moravsko-sliezskych Beskýd so siedmimi vrcholmi. Všetko je tak, ako má byť a ja už mám naplánovanú Stezku Českem - západnú hranicu Slovenska a Českej republiky. Tak niekedy nabudúce, kamaráti.

Zhrnutie

• Názov: Beskydy – sedem vrcholov
• Lokalita: Beskydy
• Značenie: prehľadné turistické značky všetkých farieb, hlavne po červenej
• Obmedzenie: celoročne dostupné, možné uzávery na niektorých úsekoch
• Vrchol: Lysá (1 324 m n. m.)
• Trvanie: 21:30 h čistý čas chôdze, flákala som sa
• Parametre: 80 km/4110 výškových metrov
• Typ: hrebeň s vrcholmi a klesaniami
• Možnosť parkovania: najlepšie ísť vlakom alebo busom

1. deň

• Fyzická/kondičná náročnosť: 3/5
• Technická náročnosť: 2/5 (úzke, strmé chodníky)
• Mapka a GPX: Radhošť, Radegast, Pustevny, Čertúv mlýn

2. deň

• Fyzická/kondičná náročnosť: 5/5
• Technická náročnosť: 2/5 (úzke, strmé chodníky, kamene)
• Mapka a GPX: Smrk a Lysá

3. deň

• Fyzická/kondičná náročnosť: 4/5
• Technická náročnosť: 2/5 (úzke, strmé chodníky)
• Mapka a GPX: Veľký Javorový, Lipový, traverz Travný