Lezenie na Hochschwabe - ikonická línia Westkante

Neďaleko Bratislavy sa týči vápencový Hochschwab so stenami padajúcimi stovky metrov do dolín.

Práve tieto steny ma ako lezkyňu priťahujú. Hochschwab ponúka stovky rôznorodých línií, avšak tentokrát som sa vybrala na štít Festlbeilstein – ostrý, 1847 metrov vysoký vrchol, ktorý sa týči nad dolinou Trawiestal. Pusti sa so mnou do ikonickej línie Westkante (UIAA V), ktorá sľubuje úžasné výhľady, krásne lezenie a zdravú dávku adrenalínu.

Lezenie na Hochschwabe

Prvé výstupy v tomto slnečnom pohorí sa datujú už do roku 1935, keď rakúsky horolezec Fritz Sikorovsky preliezol zimnú cestu v južnej stene Hochschwabu. Dnes toto pohorie ponúka stovky ciest rôznej obtiažnosti – od tradičných, kde je potrebné zakladať vlastné istenie alebo doistiť, až po plne vyborhákované športové viacdĺžky.

Cesty sú výborne zdokumentované v topo knižke o Hochschwabe, obsahujúcej viac než 350 viacdĺžkových ciest, detailné nákresy a množstvo praktických informácií. Mnohé nákresy sa dajú nájsť aj na internete. Lezenie je tu povolené celoročne bez obmedzení a športové viacdĺžky predstavujú skvelý štart do horského lezenia.

Treba si však dať pozor na predpoveď počasia a dôkladne si naštudovať prístupovú aj zostupovú cestu. Predsa len – sú to už veľké hory. Lezenie je tu nádherné - od typických „hochschwabských“ platní na trenie, cez technické línie, až po previsy. Skrátka, každý si tu nájde to svoje.

A teraz už poďme priamo na Westkante.

Ach, tie slnečné rána

V jedno augustové sobotné ráno sme sa s kamarátom vybrali na lezeckú cestu Westkante. Predpoveď počasia na celý deň bola výborná, nástup na cestu prívetivý a topo vytlačené v ruksaku. Čo viac si priať?

Samozrejme, ako to už býva, z parkoviska Bodenbauer sme vyrazili o niečo neskôr, než sme plánovali. Teperili sme sa hore kopcom už na horúcom slniečku. Našťastie, približne polovica nástupovej cesty vedie lesom - najskôr po pohodlnej, širokej zvážnici, neskôr po úzkom, ale jasne vychodenom chodníčku. Ten sa následne zdvihne až na hrebeň, ktorým prídeme priamo pod úpätie Festlbeilsteinu. Cesta vedie celý čas príjemným chodeckým terénom.


Štít pozostáva z dvoch vrcholov: Großer Festlbeilstein (Veľký) a Kleiner Festlbeilstein (Malý). Naša dnešná lezecká línia viedla na oba. Skrátka, nádhera! Ako sme sa približovali k výraznej stene dnešného cieľa, slnko pripekalo čoraz viac a kráčalo sa ťažšie. Túžba liezť nás však poháňala do stále rýchlejšieho kroku.

Prvé dĺžky a tlačenica

Westkante je plne preistená cesta športového charakteru s najťažšou dĺžkou obtiažnosti UIAA V. Celkovo pozostáva zo siedmich dĺžok. Všetky borháky sú nové a línia je vybavená štandmi na každej dĺžke.

Už z diaľky, keď sme kráčali ku skale, sme videli dvojicu lezcov približne v tretej dĺžke. Spomalili sme, aby sme im dali náskok. Naša ležérna nálada sa však zmenila hneď, keď som za sebou zbadala ďalšiu dvojicu, ktorá sa blížila úctyhodným tempom. Začala som popoháňať kamaráta, nech zrýchlime – na ďalšiu dvojku pod stenou sa mi čakať veru nechcelo.

Treba rátať s tým, že cesta je pomerne populárna, a najmä počas slnečných víkendov tu určite stretneš spolulezcov.

Hotová športovka v srdci veľhôr.

Prišli sme teda pod začiatok našej línie a začala som pripravovať laná. Čo sa nestalo – o chvíľu bola pri skale aj tá druhá dvojica, usmievavý mladý párik. Púšťať ich pred seba sa mi veľmi nechcelo, ale keďže pre kamaráta to bola prvá viacdĺžka sezóny, rozhodli sme sa nenáhliť, vydýchať sa a všetko si prejsť. Navyše sme sa pri ťahaní neplánovali striedať, takže sme usúdili, že budú rýchlejší a radšej ich pustíme pred seba. Dvojica veru pritakala, že oni sú rýchlejší a veľmi ďakujú.

Prvá dĺžka je kratučký traverz obtiažnosti UIAA III+, ktorý ťa privedie ku krásnym „štvorkovým“ dĺžkam. Aj keď jednoduchá, obsahuje zopár zákerných platňových krokov, ktoré v rámci rozlezu dokážu zamotať hlavu. To sa stalo aj dvojici pred nami, ktorú sme tak veľkoryso pustili a ja som na nich začala trochu zazerať.

Napokon sa šťastne dostali k prvému štandu a ďalšia z dvojice pred nami začala ťahať druhú dĺžku. Tá je nádherná, technická „štvorka“, ktorá vie trochu potrápiť. Pomerne náročná na on-sight. Tempo sa spomalilo a ja som na dvojicu zazerala znova. Chalan to nakoniec nevydržal a ponúkol, že môžem naliezť aj ja a počkám na štande, vraj sú tam dva. Výborne! To som potrebovala počuť. Bleskovo som sa navliekla do leziek a už som bola na skale.


Na štande sme sa dali do reči. Vymenili sme si informácie, odkiaľ kto prišiel, a chalan sa ospravedlnil za tempo. Vraj sa len rozliezajú a inak im to ide rýchlejšie. To ma trochu obmäkčilo a dúfala som v zrýchlenie. A naozaj, o chvíľu už dvojica nabrala pekný rytmus a navzájom sme si už neliezli do kapusty.

Lezenie aj chodenie – nádhera

Ďalšie dve dĺžky sú krásne UIAA IV+, každá po 20 metrov. Vedú priamo nad sebou v rovnej línii, a preto sa dajú aj spojiť.

Kratučká 12-metrová dĺžka obtiažnosti UIAA II vedie cez kosodrevinu a trávu a vyvedie ťa na plochý hrebeň, po ktorom treba pokračovať smerom na Festlbeilstein. Po tejto dĺžke už nie sú standy, len občas nejaký borhák, no netreba sa báť – ide o chodecký terén maximálne za UIAA I. Vyšliapaný chodníček ťa bezpečne privedie na hrebeň, odkiaľ je krásne vidieť „päťkovú“ dĺžku Westkante.

Hrebeň predstavuje exponovanú, ale jednoduchú platňu za UIAA I-. Podľa oficiálneho topa sa pred ňou nachádza štand s dvoma borhákmi, cez ktoré sa pasáž dá zaistiť, a v jej strede je osamotený borhák. My sme tento štand nenašli (pravdupovediac sme ho ani veľmi nehľadali). Je to jednoduchý horolezecký terén, kde stačí pevný krok.

Lahôdková dĺžka a nádherný hrebeň

Kto už liezol v Alpách, vie, že ľahšie dĺžky bývajú niekedy zradné, plné rozbitej skaly a chumáčov trávy. Westkanská „päťka“ však bola absolútna lahôdka. Úžasný lezecký pohyb, krásna línia, bezpečne zaistená borhákmi. Skrátka, hotová športovka v srdci veľhôr.

Cesta ťa vyvedie priamo na záverečný hrebeň, kde sa dá pohodlne zaštandiť a kochať výhľadmi. Posledné dve dĺžky vedú hrebeňom až na Großer Festlbeilstein. Najprv nádherná platňa za UIAA III-, potom typický „tatranský“ hrebeň s veľkými balvanmi, skvelý na obhadzovanie slučkami. Sem-tam sa objaví aj borhák, ale väčšinou sa treba spoliehať na improvizáciu a samotný terén.


Po asi 45 metroch za UIAA III- je borhák, na ktorom sa dá spraviť štand. Ja som ho ignorovala a so 60-metrovým lanom som pokračovala až tesne pod vrchol, kde som nakoniec musela štandovať. Kto ľahko berie, sám seba trápi.

A zrazu sme boli hore – pri majestátnom kríži s výhľadom na ešte majestátnejšie hory.

Zlaňovanie a šup do doliny

Zostúpiť sa dá buď zlaňovaním, alebo hrebeňom obtiažnosti UIAA II+. My sme si zvolili zostup zlanením cez južnú stenu. Zlaňuje sa tu výborne. Stanovište sa nachádza necelé dva metre od kríža, smerom na hrebeň.

So 60-metrovými dvojitými lanami ti stačí zlaniť trikrát, vždy do krásne vyborhákovaných štandov spojených reťazami. Radosť zlaňovať. Odtiaľ ťa už čaká zostup späť do doliny prakticky rovnakou cestou, akou sme ráno šliapali hore.

Výborná oddychová cesta alebo začiatok v Alpách

Westkante je skutočne nádherná cesta v príjemnej obtiažnosti. Na svoju relatívne ľahkú známku ponúka očarujúce línie a bezpečné istenie. Na internete nájdeš množstvo topo nákresov aj videí, čo z nej robí výbornú voľbu pre prvé viacdĺžky v Alpách.

Tak teda na čo čakať? Októbrové slnečné dni priam volajú do hôr. Horám zdar!

Zhrnutie

• Názov: Lezecká cesta Westkante
• Lokalita: Pohorie Hochschwab, Rakúsko
• Obmedzenie: bez obmedzenia
• Obtiažnosť: 5 UIAA (nanečisto 4+)
• Trvanie: celodenná aktivita
• Typ: viacdĺžkové lezenie, športové viacdĺžky
• Možnosť parkovania: možnosť parkovať na spoplatnenom parkovisku Bodenbauer (od 6 eur na deň)