Reportáž: KalamarKAP z pohľadu nováčika

Dva kilometre behu do vrchu a následne šesť hodín lezenia po andezitových vežičkách. Pozri sa, ako sme to zvládli my, ktorí sme Kalamárku videli prvýkrát.

Nováčikovia vo svete lezenia nie sme, lezieme už nejaký ten rok. No nie krátka cesta zo západu na skaly pod Poľanou nás vždy prinútila, nechať si tento výjazd na neskôr. Až sme na legendárnej Kalamárke skončili prvýkrát a rovno na tradičnej súťaži „v krátkom behu a dlhom lezení“, ako naznačuje motto pretekov.

Babie leto sa nekonalo

Ako to už býva zvykom pri jesenných akciách, človek dúfa, že sa ešte objavia slnečné lúče babieho leta a on cez deň nemusí behať v páperke. Tentokrát si sobotné počasie pre nás prichystalo zmes oblačna, miestami prehánky. Skaly však neboli vyslovene mokré. Len na niektorých miestach zarastených machom, najmä vo vrchných pasážach ciest, boli navlhnuté.

Preto bolo aj pre organizátorov prekvapením, že sa tohto ročníka zúčastnil zatiaľ rekordný počet ľudí - 115. To naznačovalo minimálne dobrú atmosféru, keď už počasie neprialo. Súťažilo sa v dvojiciach. Muži, ženy a aj zmiešané páry. Špeciálna kategória je família, čiže mnohopočetné rodiny mali výhodu.

Nováčikovia

S mojím lezeckým partnerom a manželom zároveň sme boli teda na Kalamárke prvýkrát. Bola to úplne iná „zábava“, ako na vápencoch na západe. S malými lištami a stupmi a „morálovejším" lezením sme sa zoznamovali za pochodu.

Niektoré cesty nás prekvapili len dvomi či tromi borhákmi, alebo divokým dolezom. Aby nás Kalamárka ešte viac pokrstila, v dvoch cestách na nás zaútočili osy. Nuž, aspoň napuchnuté ruky lepšie držali v špárach.

Najprv 200 výškových do kopca s lezeckým materiálom

Preteky sa ale nezačínajú rovno lezením, najprv musíš k skalám dobehnúť. Bežecky to na KalamarKAPe maratón nie je, trať však preverí aj skúsených. V pravidlách stojí, že každý musí mať pri behu oblečený sedák a na ňom 4 expresky.

Za zvuku cvengajúceho železa sa mladí aj starí rozbehli do vrchu a po približne 15 minútach uvideli nápis cieľ. Ten však značí, že sme zvládli (v niektorých prípadoch aj prežili) len prvú časť. Na boľavé priedušky pretekárov po behu dobre padol teplý čajík a hor sa na lezecký maratón.

Vylez, zapíš, vylez, zapíš...

Štýl súťaže funguje na princípe nielen počtu vylezených ciest, ale samozrejme aj obtiažnosti. Tiež si môžeš pripísať body, ak si liezol v starom štýle „ohne magnezium“, alebo si si cestu vytiahol na vlastnom istení. Keďže miestna komunita podporuje tradičné lezenie, tieto cesty boli veľmi dobre ohodnotené.

Z konverzácií som zistila, že práve toto bola taktika niektorých tímov, ktoré sa nakoniec umiestnili na vrchných priečkach. Svoje prelezy si každý zapisoval sám, teda pri cestách neboli rozhodcovia. Je pekné vidieť, že ešte nevymizla čestnosť a veria na ňu aj organizátori.

Nikdy predtým som takú dlhú session neliezla, takže sa v záverečných hodinách už prejavovala únava. Pri lezení ale treba byť obzvlášť „stále v strehu“. Preto, keď odbila 17. hodina, viacerí z nás s nadšením utekali rovno k stánku s pivom na zaslúžený oddych.

Tri druhy gulášu a dražba na „wecka“

Organizátori potvrdili, že majú srdce na správnom mieste a celý výťažok zo štartovného sa rozhodli venovať na jeden účel, a to na výstavbu ekologických toaliet na Kalamárke (len verím, že červy budú stíhať viac ako na Rysoch). Miestni poľovníci pripravili tri druhy fantastického gulášu, aby si prišli na svoje mäsožravci aj vegáni.

Atmosféru po skončení lezenia ešte pred vyhlásením výsledkov vylepšila aj dražba o poukazy na horských chatách a taktiež dražba o prvé vykonanie potreby na nových záchodoch. Táto cena sa vydražila za neuveriteľných 95 €. Česť darcovi!

Vrátime sa?

Aj napriek tomu, že podmienky na prvýkrát neboli ideálne, určite sme tu neboli naposledy. Dohnala nás k tomu nielen láska k lezeniu, ale najmä atmosféra pretekov a tohto úžasného miesta. Lezecká komunita je vždy to miesto, kde sa môžeš aj s neznámymi ľuďmi porozprávať, ako keby ste sa poznali celý život.

Počas pretekov boli všetci dobroprajní a poradili, keď sme niečo nevedeli, nerozumeli pravidlám alebo nevedeli, ako do sektorov. Vládla tam ale samozrejme aj zdravá súťaživosť, preto česť víťazom. Na záver sa všetci zabavili pri guľáši, pivku, dražbe a kapele. A my sa dúfam o rok vrátime aj s lepšou kondičkou a už naštudovanými cestami.