Reportáž: Sherpa Rallye 2025 – keď sa na štart postavia nosiči

Viac ako 60 krošní na jednom mieste. Tentokrát v Nízkych Tatrách. Ako sa nosiči popasovali s nízkotatranským terénom?

V nedeľu 26. októbra sa konal už 41. ročník nosičských pretekov Sherpa Rallye. Centrom diania sa tentokrát stali Nízke Tatry a Chata gen. M. R. Štefánika, alias Štefánička. Jeseň si nosičov poriadne preverila, ale o tom až o chvíľku.

Na štart sa postavil rekordný počet účastníkov – 61 mužov a 49 žien. Počet mužských pretekárov sa v porovnaní s minulým rokom príliš nezmenil, no výrazne sa zvýšilo osadenstvo žien - nosičiek. Tie niesli na chrbte tradičných 20 kíl, pričom mužom hmotnosť porástla – oproti minuloročným 60 kilám niesli toho roku 70 kíl.

Stretnutie nosičov zo všetkých chát

Na Štefáničku bolo totiž potrebné vyniesť sudy piva, ktoré dokopy s krošňou vážia cca 70 kg, takže na štarte sa vážilo, prípadne sa ešte k sudu dokladal nejaký tovar, aby mal hmotnosť na chrbte každý rovnakú.

Pri Chate Zázvor vládla perfektná atmosféra už od prvej chvíle, čo sme dorazili. Nakoľko nosiči nosia na rôzne chaty, práve Sherpa Rallye ponúka možnosť stretnúť sa, porozprávať sa medzi sebou, zhodnotiť uplynulú sezónu a v neposlednom rade zmerať si svoje nosičské schopnosti a silu.


Prichádzajú všetci – od veteránov, cez dlhoročných nosičov až po nových, mladých nosičov, pre ktorých je to prvý kontakt s nosičskými pretekmi. Nechýba ani support a doprovod – viacerí rodinní príslušníci, či kamaráti prišli podporiť svojich synov, bratov, mužov, manželky, sestry...

Podmienky preverili každého

Bolo jasné, že dnes to nebude jednoduché, nielen kvôli vyššej hmotnosti. Počasie nám pripravilo čisto jesenné sychravé podmienky, predchádzajúce dni dokonca výdatne pršalo, v horných častiach snežilo. Bolo surovo, a tak si na štarte viacerí poskakovali, aby sa zahriali, no našťastie nám nepršalo.

Na 3 km prekonávali všetci nosiči a nosičky viac ako 600 výškových metrov.

To sa zmenilo tesne pred štartom, kedy sa z oblohy spustil dážď – o zábavu a náročný terén bolo postarané. Niečo po 11 h ženy na štarte tancovali kankán a to znamenalo len jediné – štart, ktorý pravidelne zahajuje Viktor Beránek strelením šampanského. Ako prvé odštartovali ženy a vzápätí za nimi nasledovali muži.

Tempo bolo poriadne od samého začiatku. Ženy išli behom, muži rýchlym krokom. Terén, ktorý na nosičov a nosičky čakal, bol náročný – v dolnej časti trasy prevládalo blato a mokré, šmykľavé skaly. Vyššie sa k tomu začal pridávať prvý poprašok snehu a čím vyššie sme išli, tým plynulejšie sme prechádzali do rýdzo zimných podmienok.

Málo štandov, veľa výškových metrov

Poriadne ušliapaný a utlačený sneh podšmykoval, a tak viacerí zo súťažiacich nasadzovali retiazky, aby ich krok bol istejší. Retiazky som nasadzovala aj ja – no musela som byť rýchla, nakoľko som robila support môjmu mužovi, ktorý tiež pretekal. V podstate moja funkcia bola podávanie vody a podávanie, resp. nosenie paličiek.

Taktiež som sa snažila vopred sledovať a vyzerať štandy, kde by si mohol na chvíľku sadnúť a oddýchnuť. V tomto to mali vysokotatranskí nosiči podstatne náročnejšie. Štandov bolo málo a niektoré úseky boli poriadne dlhé bez akéhokoľvek štandu. Na nosičoch bolo vidno, ako s očakávaním v očiach pozerali pred seba a pohľadom hľadali miesto, kde by sa na chvíľu zložili.


Únava bola na nosičoch znateľná, veď len na 3 km prekonávali všetci nosiči a nosičky viac ako 600 výškových metrov – poriadna vertikála. Pre porovnanie, na Zbojnícku chatu prekonáš približne rovnaké prevýšenie, ale na vzdialenosti viac ako 6 km.

Čo bolo ešte oproti vysokotatranskému terénu odlišné, bol spôsob chôdze. Vo Vysokých Tatrách sú nosiči zvyknutí na vyššie stupy, kde zapájajú viac stehná, oproti tomu nízkotatranský chodník dal poriadne zabrať lýtkam, pretože stupy boli nižšie, čo nejeden súťažiaci z Vysokých Tatier pocítil.

Najrýchlejšie a najrýchlejší

Po niekoľkých serpentínach pod hrebeňom sa za poslednou zatáčkou objavila cieľová rovinka. Nuž, nie úplne rovinka, no chata už bola na dosah. To sa už ozývala burácajúca atmosféra – všetci kričali, povzbudzovali, tlieskali a hecovali pretekárov na posledných záverečných metroch.

Najrýchlejším ženám-nosičkám netrvalo prísť do cieľa ani hodinu! Ako prvá cieľom presvišťala Veronika Simanová z Andrejcovej, ktorej to netrvalo ani 49 minút, presne 0:48:57 h. Nasledovala Patrícia Lorková s časom 0:49:13 h a Barbora Mayerová z Terynky s časom 0:49:39 h. Všetky tri dievčatá prišli do cieľa v priebehu iba 1 minúty.


Z mužov ako prvý do cieľa prišiel minuloročný víťaz Štefan Šuster zo Zámky s časom 1:09:44 h. Nasledoval domáci Mišo Zelenčík s časom 1:11:38 h a Maťo Révay zo Zbojníčky s časom 1:15:21 h. Všetci traja sa umiestnili rovnako aj na minuloročnej Sherpe na Zbojníčke.

Sherpa show

Počasie sa postupne zhoršovalo, a tak sa nosiči, ktorí prišli do cieľa neskôr, museli v závere ešte potrápiť so snežením a silnejúcim vetrom. Počas vyhodnotenia sme pred chatou poriadne vymrzli – snežilo, fúkalo, na krásnu jeseň to rozhodne nevyzeralo.


No na atmosfére to absolútne neubralo, priam naopak! Po pretekoch sme sa všetci potisli vo vnútri chaty, ktorá praskala vo švíkoch. Teplé jedlo a čaj boli priam na nezaplatenie. Rozhodne neostalo len pri tom – na chate zabezpečili, že o zábavu počas Sherpa show sa postarali vynikajúci muzikanti z Horehronia. Zábava pokračovala do neskorých hodín a všetci, ktorí zostali, si ju poriadne užili.


Pretekov sa zúčastnili nosiči, ktorí poctivo trénovali, ale aj takí, ktorí si to prišli hlavne vyskúšať a užiť si všetko, čo Sherpa Rallye ponúka. Každopádne atmosféra počas pretekov, diváci a turisti, ktorí podporovali a povzbudzovali pretekárov a nosiči navzájom ukázali, že skutočným víťazom je ľudskosť a láska k horám, ktorú máme všetci spoločnú.