Ako na skialp: Tatranské zjazdy vhodné aj pre začínajúceho skialpinistu

Hoci sú Tatry typické skôr svojimi strmými a úzkymi kuloármi, stále sa tu dajú nájsť krásne zjazdy, ktoré zvládne aj priemerne zdatný lyžiar.

Odkedy som sa prvýkrát postavil na skialpy, sníval som o strmých a úzkych žľaboch. Rýchlo som však zistil, že Tatry sú ďaleko za hranicou mojich lyžiarskych schopností. A verím, že v oboch prípadoch nie som jediný.

Kam teda zamieriť, aby bol aj vlk sýty, aj ovca celá – čiže aby som si užil krásu našich veľhôr a neprišiel k úrazu?


Zoznam budem písať v poradí, v akom som zjazdy absolvoval. Pri každom vyznačím podľa možností aj náročnosť podľa Traynardovej stupnice. Pre istotu pripomínam, že pri každej túre treba mať parťáka, prilbu, lavínovú výbavu a v ideálnom prípade aj lavínový batoh.

A jedným dychom dodávam, že túry sú vhodné pre začínajúcich skialpinistov, nie pre začínajúcich lyžiarov. Aj keď vychytáš dokonalú „podmienku“, lepšie bude, ak sem pôjdeš, až keď sa budeš cítiť sebaisto na „čiernej“ v stredisku.

Hrubá kopa (S2+, E1 klasikou)

Kedysi dávno som sa raz zobudil a dostal som geniálny nápad, že zlyžujem Hrubú kopu tesne po masívnom snežení. Vzal som sebou Viktora s Veronikou (teda skôr oni mňa) a hajde do „Západiek“. Práve toto bol deň, kedy som zistil, aká naničhodná je moja lyžiarska technika.


K Hrubej kope sa dostaneš relatívne ľahko. Stačí vyťapkať (alebo preniesť – podľa podmienok) na Žiarsku chatu, vytraverzovať Terasu a potom hurá smer Lúčne sedlo. Na Hrubú kopu môžeš vyšliapať priamo alebo miernou obchádzkou cez Lúčne sedlo (najmä, ak si si ešte nie úplne istý strmými pasážami).

Absolvuješ výšľap širokým žľabom a odtiaľto postupuješ priamo juhozápadným svahom na vrchol. Pasáž od chaty po sedlo vie byť orientačne náročná, ak to tam nepoznáš. Takže nie je na škodu pribaliť si skúsenejšieho parťáka.


Juhozápadný svah Hrubej kopy je pomerne široký a bezpečný. Treba však rátať s tým, že stále sú to Tatry. A v Tatrách rado fúka. Ja som vtedy haršajzne nemal a do éteru tak putovalo niekoľko nespisovných slov.


A teraz k zjazdu. Ak je dostatočne veľa snehu, netreba sa báť žiadnych výrazných žralokov. Samotný juhozápadný svah Hrubej kopy má sklon do 35° a do Veľkých Závratov (kotlinka pod sedlom) sklesáš asi 400 metrov. A ak na legendárnu otázku „Dá sa až od parkoviska?“ dostaneš pozitívnu odpoveď, tak aj viac.

Keďže je to však veľmi populárny vrchol, nezabudni sa pred zjazdom prichystať na množstvo ľudí ešte len vystupujúcich na vrchol. Návrh trasy nájdeš v sekcii Aktivity (spolu s ďalším zjazdom).

Smutné a Žiarske sedlo (S3+, E1)

Smutné a Žiarske sedlo sú od seba vzdialené, čo by si kameňom dohodil a aj charakterovo sú si veľmi podobné. Z dvojice je náročnejšie práve Smutné sedlo. Ak sa bavíme o sklone, Smutné dosahuje hodnoty 35 – 38° s maximami okolo 40°.


Žiarske je o niečo plytšie, dosahuje 25 – 30° s maximami len okolo 35°. Zároveň je omnoho rozľahlejšie, než jeho menej veselý náprotivok. Takže ak s voľným terénom ešte len začínaš a potrebuješ mať dostatok miesta na manévrovanie, Žiarske sedlo je istotka.


Smutné sedlo, si, samozrejme, netreba predstavovať ako žľab na šírku dvoch lyží, avšak bolo to úplne prvé tatranské sedlo, ktoré som zlyžoval a skalné steny navodzovali trochu stiesnený pocit.

Strelecké polia/Priečne sedlo (S3, E1)

Polyžovať si na Streleckých poliach sme s parťákmi pôvodne vôbec neplánovali. V ten deň to mal byť Svišťový štít, no keďže počasie bolo „na kočku“ a všetko naokolo zahalená v hustom „mlieku“, na Zbojníčke sme sa stočili smer Priečne sedlo. Tam sme náhodou narazili na žľab, povedali si, že tu to vyzerá vcelku schodne… a nakoniec z toho bola tak dobrá lyžovačka, až sme si ho „struhli“ ešte raz.

Pri zjazde zas nezabudni na ohľaduplnosť voči tým, ktorí ešte len šliapu nahor.

Podľa chuti sa dá potiahnuť až priamo do Priečneho sedla a spustiť sa až zhora. Sklon sa tu hýbe na úrovni 30 – 40° s maximom cca 42°. Na firne však bez akýchkoľvek problémov aj s horšou technikou. Logickejšou líniou z Priečneho sedla je ale zjazd Streleckou kotlinou priamo do žľabu na východ od Streleckej veže. Parametre zjazdu sú rovnaké ako pri našom zjazde. Trochu zamotaný návrh trasy nájdeš v sekcii Aktivity.

P.S. Jedna z najjednoduchších túr v Tatrách je prostý výstup na Zbojnícku chatu a zjazd cez „Generál“ – rozľahlý žľab oficiálne nazvaný Zbojnícky spád.

Patria a Sedlo nad Skokom (S2+, E1 resp. S3+, E1 žľabom)

Patria je pre tatranských začiatočníkov veľmi vychytená lokalita. Je to vrchol, kam sa bežne v lete nedostaneš, keďže chodník je zarastený a akurát by si zablúdil v kosodrevine. O legálnosti pomlčiac. V zime je to však celkom iná pesnička.

Ideálne je vyraziť zo Štrbského plesa smer Trigan, opäť buď na pásoch alebo s lyžami na chrbte. My sme mali šťastie (aspoň na ten sneh). Po chvíľkovej obchádzačke stromov a dlhšej obchádzačke kosodreviny ťa to vypľuje na rozľahlý južný svah Patrie.


Má tvar takmer dokonalého rovnoramenného trojuholníka a aj vďaka tomu ju pri pohľade na Tatry rozoznáš pomerne jednoducho. Južná orientácia znamená aj veľa slnka. Či si to vyložíš ako pozitívum (sneh sa rýchlejšie previaže) alebo negatívum (sneh sa rýchlejšie natopí), už nechám na tebe.

Podstatné ale je, že tu môžeš očakávať sklon do 30°. A to znamená jediné – vyjdeš na pásoch až úplne na vrchol (ak bude dosť snehu) a nadol ťa čaká parádna a najmä bezpečná lyžba.


Ak by pre teba bol sklon pod 30° už uspávankou, môžem ti odporučiť variant žľabom zo Sedla nad Skokom. Sklon na úrovni 35 – 40° už preverí trochu viac – dupľom, ak vychytáš vypadnutú lavínu ako my. Z Mlynickej doliny potom pohodlne zjazdíš späť na Štrbské pleso.

(Mimochodom, týmto žľabom som zostupoval neskôr v lete. A nechápal som, že som to zlyžoval. Ale v lete všetko vyzerá horšie.)

Svišťový štít (S3, E1)

Svišťový štít boli pre mňa preteky s oblačnosťou, ktoré som pomerne úspešne prehral. Orientačne táto túra nie je náročná – zo Zbojníčky sa stačí vydať smer Prielom a neskôr odbočiť do Divej kotliny. Odtiaľ podľa možností na vrchol – mne pri výstupe ako najlepšia možnosť prišla držať sa letného chodníčka a kraja svahu.


Fotkami veľmi nepoteším, práve na tých 15 minút, kedy som bol hore, ma zavalila hustá oblačnosť. Takže ak chceš vidieť, ako to tam vyzerá za pekného počasia, určite si pozri Imrove video. Zjazd ako taký by mal mať cca 30 – 37° s krátkym maximom na úrovni 39°. Návrh trasy nájdeš v sekcii Aktivity.

Salatín centrálnym žľabom (S3, E1)

Salatín je veľmi špecifický vrchol. Je možné, že si tu naozaj parádne zalyžuješ a je možné, že to bude trápenka. My sme si (nevedomky) zvolili možnosť č. 2. Dostaneš sa sem od chaty Zverovka. Prvá polovica výstupu vedie popri zjazdovke, ale môžeš si ušetriť pár kilometrov a výškových metrov a zakúpiť si jednu cestu lanovkou (z roka na rok drahšia). My sme si opäť zvolili možnosť č. 2.

Pod obtiažnosť S3 môžeš oficiálne skialpovať len vo vyhradených areáloch zimnej turistiky a ani o meter vedľa.

Za lanovkou začína prechod kosodrevinou až po centrálny žľab Salatína. Poprípade blúdenie, ak je nedostatok snehu ako posledné zimy. Do tretice volíme možnosť č. 2. Podobne ako pri Hrubej kope, aj tento žľab slúži ako výstupový aj ako zjazdový, keďže je dostatočne široký. Preto sa pri výstupe snaž držať okraja (keď už máš lyže na chrbte) a pri zjazde zas nezabudni na ohľaduplnosť voči tým, ktorí ešte len šliapu nahor.


A čo zjazd ako taký? Severovýchodná orientácia a sklon 30 – 35° ho predurčujú na skvelú prašanovú lyžovačku. Akonáhle sa to však rozjazdí a namrzne, je to čisté utrpenie. Aspoň ja som teda asi nikdy nezažil také bagrovisko.

V takých dňoch je praktickejšie zlyžovať „ypsilonom“ – ide o systém dvoch žľabov, do ktorých nalyžuješ zo Salatína priamo na sever. Tu sa však bavíme o trochu vyššom sklone (cca 35 – 42°), kategorizácii S4- a stiesnenom priestore.

Volovcovo sedlo/Volí chrbát (S3, E1)

Túra k Mengusovskému Volovcu patrí takisto medzi tatranské klasiky. Pri dostatočnom podklade ide o naozaj obrovský svah. Navyše, väčšinou aj veľmi bezpečný, keďže opäť ide o južnú orientáciu. Pre prístup sa stačí dostať na Popradské pleso, pokračovať smer Rysy a pod hangom k Žabím plesám sa odpojiť priamo smerom do Volej kotliny.

Treba si dať pozor na to, že oba žľaby, ktorými sa do nej vieš dostať, sú strmšie, než sa zdajú. Ak ešte nemáš vypilovanú techniku skialpových otočiek alebo vychytáš krustu/betón, je lepšie hodiť lyže na batoh už pod žľabom. Mne to pár metrov pod vrcholom na tom ľade už robilo solídne problémy.


Akonáhle sa však vyškriabeš do Volej kotliny k meteostanici, terén je tu už pohodový. Stopa je čisto na tebe, my sme postupovali dnom kotliny, vyššie sme traverzovali.

Volovcovo sedlo je pomerne nenápadné, v zásade najnižší bod medzi Mengusovským Volovcom a Hincovou vežou. Nám to nestačilo a vybehli sme ešte o kúsok vyššie pod Volí chrbát. Kým Volovcovo sedlo je príjemný zjazd (35 –40°), z Volieho chrbta sa v úvode dostaneš aj k cca 42°.

Návrh tejto trasy nájdeš v sekcii Aktivity (pozor, začínali sme na Popradskom plese, prevýšenie od zastávky TEŽ je cca 1200 m).

P.S. Inak nikdy som si neuvedomil, aký zverinec je na okolí: Rysy, Žabí kôň, Volí chrbát.


O pomerne jednoduchých zjazdoch by sa dalo písať aj naďalej, avšak tu už (bohužiaľ) narážame na aktuálne pravidlá TANAP-u – pod obtiažnosť S3 môžeš oficiálne skialpovať len vo vyhradených areáloch zimnej turistiky a ani o meter vedľa.

Nech sa však už v Tatrách vyberieš kamkoľvek, nezabúdaj na úctu k prírode a horám, vlastné bezpečie (a takisto bezpečie záchranárov, ak by po teba šli) a triezvo zhodnoť svoje schopnosti. Je podstatný rozdiel, či sa sem vyberieš a vychytáš niekoľko centimetrov prašanu, či bude nepríjemná krusta alebo fantastický jarný firn.

Na záver pripájam užitočného skialpového sprievodcu, kde nájdeš aj náročnejšie zjazdy s popisom a vyznačením priamo na fotkách. A takisto mapu od našich poľských susedov. Dozlyžovania!

A ak ťa téma skialpu baví a zaujíma, nezabudni sledovať náš pravidelný seriál Ako na skialp.