Záverečný diel Yosemitskej trilógie - big wally

Je big wall iba „veľká stena”? A o čom ti v lezeckých filmoch o Yosemitoch nikto nepovedal?

V poslednom článku z môjho výletu do sveta amerického lezenia ti bližšie porozprávam o bigwallovom lezení. Každý nápad z tejto kategórie je veľkým dobrodružstvom a mne sa počas mojej prvej návštevy Yosemitov podarilo dostať do „veľkej steny” trikrát. Najprv sa ale oplatí priblížiť, čím je to vlastne iné ako „len lezenie”.

Logistika, otázky a čo je to sviňa

Lezenie v bigwalle je charakteristické tým, že človek v stene strávi zopár dní. Pri prvom počutí to znie ako cool nápad, no pri druhom už začína vnímať zopár otázok. Kde budeme spať? Čo budeme jesť? Koľko vody asi vypijú dvaja ľudia počas troch dní? Kam ju všetku dáme?

Odpoveďou na poslednú otázku je „sviňa”. Tak sa hovorovo nazýva veľký batoh, do ktorého dáš všetko, čo budeš v stene potrebovať. Spacáky, karimatky, jedlo, vodu a nejaké oblečenie. Naša sviňa nám prišla doma prehnane veľká, pri balení do steny na 3 dni tak akurát a na posledný týždňový projektík v stene už nestačila. Jej objem je 140 litrov.


Dostať takúto sviňu hore kilometrovou stenou je presne dôvod, prečo sa niektorí ľudia vyhýbajú bigwallom. Je to fyzická práca s kladkami, lanami a pracovnými rukavicami. No a ako to býva, čím viac vecí treba robiť, tým viac sa ich môže aj pokaziť.

Karabíny môžu padať, laná sa môžu motať, svine sa môžu zachytávať o skalné útvary a ty len v každej dĺžke dúfaš, že sa ti podarí vyriešiť všetky z týchto udalostí.


Logistické detaily by boli na samostatnú knihu, ale nám pri plánovaní veľmi pomohol YouTube kanál „How not to”. Chalani, ktorí v bigwalle strávili už veľa dní, ti presne povedia, ktoré kladky a blokanty sú najlepšie a samostatné video si zaslúžilo aj kakanie vo veľkej stene. Bigwall je proste nový zážitok.

Tenkrát poprvé

„Vyliezť hocijako stenou El Capitana” bolo v zozname mojich snov už dlho. Všetko ostatné lezenie v Yosemitoch bolo krásne, ale v skutočnosti som chcela vyskúšať toto. A tak spovedám kamarátov, internety aj miestnych borcov. Ktorou cestou?

Kombinácia obtiažnosti, dĺžky a logistickej náročnosti (hlavne čo sa týka ťahania svine) vybrala cestu Lurking Fear. Tým sa nesnažím povedať, že ju viem preliezť, ale s tým som sa zmierila už dopredu. Najľahšia cesta na El Capitána má obtiažnosť 7c+ a na to ja ešte musím pár rokov potrénovať.

Polica, na ktorej ideme spať, má vyše metra na šírku a na dĺžku asi 4-5.

Počas tejto návštevy budeme bojovať o vertikálne metre „technicky”. V preklade to znamená, že do frienda človek cvakne rebrík, postaví sa, a môže do ďalšieho frienda cvaknúť druhý rebrík. Ak by náhodou nebolo dobrej špáry, máme háčiky a podobné vychytávky.

Prvé daždivé restday-e využijeme na logistiku a pobalenie, a po 10 dňoch od príchodu do Valley prichádza náš deň. V svini máme pripravené veci na tri dni jedenia, pitia a spania. Portaledge nevlastníme, preto sa musíme spoliehať na skalné police.

Je to tu!

Po raňajkách sa vydávame pod stenu. „Už ma tam vypusťte” kričím vždy, keď sa stihnem vydýchať. Po dvojhodinovom nástupe sa naozaj skladáme pod našou cestou. „This is really happening”, kričí dopamín v mojom mozgu. Ovešiavam sa všetkým, čo k technickému lezeniu treba a prvýkrát v živote idem chytať kilometrovú stenu, o ktorej som toľko snívala. Milujem život.


Plán prvého dňa je vyliezť 4 dĺžky, nechať si v nich zavesené laná, spať pod stenou, skoro ráno vyjsť naspäť do steny a pokračovať v činnosti. Celá cesta má 19 dĺžok, čo nie je vôbec až tak veľa. Technické lezenie v kombinácii s ťahaním svine je ale najpomalšia lezecká disciplína, akú som zatiaľ vyskúšala.

Počas prvého dňa sme vyskúšali traverzy pod previsom, kyvadlá, ťahanie svine aj aké to je stáť v háčiku. So západom slnka zlaňujeme dole s vecami na spanie. Zatiaľ úspešne!


Budík nastavujeme na tretiu. Našou prvou úlohou je vyžumarovať (vyjsť po lane za pomoci blokantov) štyri dĺžky a pokračovať stenou. Ďalšia polica je na deviatej dĺžke, alebo na dĺžke číslo 17. Motivácia ma tlačí na sedemnástu dĺžku a rozum dúfa, že to vyjde aspoň na deviatu.

Za tmy naliezam do piatej dĺžky a uvedomujem si, že k technickému lezeniu zas to svetlo až tak netreba. Počas dňa nás predbehne rýchla dvojica, ktorej cieľom je vyjsť cestu za jeden deň. Závidíme im, že neťahajú žiadnu sviňu a uznávame, že „bigwall skills” na štandoch musíme ešte potrénovať.


So západom slnka doliezam na štand 11-tej dĺžky a mám dosť. Neleziem. Nemám na nohách lezečky, nedržím lišty a nebojím sa, že ma šmykne malý stup. Od tretej rána ale „pracujem”. Ťahám lano, ťahám sviňu alebo ťahám seba hore po rebríkoch a lane. Som poriadne „požutá" a na policu na 17-tej dĺžke už vôbec nemyslím.

Dobrú noc, ale opatrne!

Spať v stene je tiež o trochu viac práce než spánku. Polica, na ktorej ideme spať, má niečo vyše metra na šírku a na dĺžku asi 4-5 metrov. Základné pravidlo je nehodiť dole nič a nikoho. A popri tom vybaliť spanie, varenie, najesť sa, napiť sa a spať.

Odkladací priestor prakticky neexistuje, všetko musí byť pripnuté alebo to treba držať. No a držať viac ako jednu vec sa neodporúča. Aj základné činnosti ako preliať vodu z jednej fľaše do druhej alebo uvariť raňajky zrazu vyžadujú veľa kontroly, sústredenia a času.

Dalšie dva dni a vrchol

Polica 60 metrov pod vrcholom, kde sa ti zamotá hlava, aj keď nemáš problémy s výškou.

Ráno vstávame a po nekonečnej logistike sa nám podarí zbaliť všetko do „lezeckého” stavu. Technické lezenie sa našťastie stáva aspoň trochu rutinkou, no sem-tam sa pritrafí zaseknuté lano, orientačne náročná dĺžka alebo prehliadnutý štand. A tak sa so západom slnka dostávame na najväčšiu policu v stene El Capitana - Thanksgiving ledge. Užívame si, že nemusíme spať v sedákoch a že na ďalší deň nám zostávajú záverečné dve dĺžky.


Tie ráno dobojujeme a krátko pred obedom, štyri dni po prvom nalezení, sme naozaj na vrchole El Capitana. Splnené sny sú niečo, čomu si viem predstaviť zasvätiť svoj život.


Unavení z logistiky a sústredenia posledných dní venujeme zostupu ešte zo 4 hodinky a zamierime rovno do Pizza Decku v Curry Village. Majú tu pizzu, ktorá sa volá El Capitán a … kedy, keď nie teraz? Dojedáme najdrahšiu a najlepšiu pizzu, akú sme jedli, sedíme v kempe a rozprávame sa o ďalších dňoch.

Druhá ikona údolia ako druhý bigwall

Regenerácia a chuť liezť nás odrádzala od ďalšieho bigwallu ešte pár týždňov. Lezenie v lezečkách, s rukami na chytoch a bez 50-kilového batoha máme nejak trochu radšej. Zopár milých náhod, odporúčaní od kamarátov a motivácia je tu znovu. Skúsme aj Half Dome!

Základná otázka by bola, v čom to bude iné, a čo vieme spraviť lepšie. Stáť vo friendoch je totiž podobný pocit v dĺžke za 5, za 6 aj za 9+.

Cesta Regular North-West Face na Half Dome by mala byť lezecky jednoduchšia, o kúsok dlhšia a o trochu chladnejšia, keďže je to severná stena. Má iba zopár dĺžok obtiažnosti nad 5.10d (tie budeme určite liezť technicky), a vyzerá, že má aj dĺžky, ktoré polezieme voľne. Lezenie! To máme radi!

Poučení z El Capa berieme menej vody, menej friendov aj menej jedla, aby sme sa menej sťažovali na ťahanie svine. Obúvame lezečky a cieľom bude liezť nie čo „najčistejšie”, ale čo „najrýchlejšie”. To v preklade znamená, že nám nevadí sem-tam potiahnuť frienda, ale radi by sme robili aj niečo iné, ako „iba ťahanie friendov”.

Za prvý deň sa nám podarí prísť pod stenu (nástup sa volá Death Slabs a je orientačne aj technicky náročnejší) a vyliezť 6 dĺžok. Zlepšujeme sa!


Druhý deň prelezieme 11 dĺžok až na Big Sandy ledge, ktorá bola oveľa viac „sandy” ako „big”. Cestou zažijeme voľné lezenie, traverzy, čisto hákovacie (technické) dĺžky, komíny, kúty a nemeckú trojicu, ktorá dáva pokus „in a day”.

Pri západe slnka fotím Sama v 16-tej dĺžke a vyťahujem čelovku. Trávime druhú noc v stene, zaspávame za výkrikov Nemcov nad nami a zajtra plánujeme doliezť na vrchol Half Dome.


Zostáva nám ešte 6 dĺžok a ja si aj v tých technických užívam, ako sa niečo také filmové ako bigwall, technické lezenie a ťahanie svine môže stať niečím známym a aj keď nie príjemným, už oveľa komfortnejším.

Istím a ani nedýcham. Dá to.

Za zmienku určite stojí Thanks God ledge - polica 60 metrov pod vrcholom, kde sa ti zamotá hlava, aj keď nemáš problémy s výškou. Vidieť pod sebou kilometer ničoho má svoje čaro.


Z vrcholu Half Domu nás čaká dlhá prechádzka, ktorá vedie známymi krokmi do pizzerie. Majú aj pizzu s názvom Half Dome. A ja ju po troch dňoch na keksíkoch a cukríkoch označujem za najlepšiu pizzu, akú som kedy jedla.

Do tretice? Alebo nečakaný návrat do údolia

Už na zostupe z Half Domu ma chytala nostalgia. Kedy najbližšie budem takéto niečo robiť znovu? A odpoveď „neviem” ma nútila užívať si aj to, ako ma bolia nohy pri ceste dole. Po mesiaci sme opustili Údolie a aj keď som dúfala, že sa ešte vrátim, ťažko povedať kedy.

To, že to potrvá tri týždne, som naozaj nečakala. Počas nášho pobytu v Yosemitoch sme stretli českú dvojicu Ratlíka (Jakub Kácha) a Klárku Kuželovú. V Údolí boli tiež prvýkrát, ale ambície, skúsenosti aj lezecké schopnosti mali podstatne vyššie. Krátko po našom výlete do Half Domu naliezli do cesty Freerider (obitažnosť 7c+) na El Capitána s cieľom vyliezť ju voľne.

Žiadne rebríky, žiadne podvody, žiadne háčiky. Ruky, nohy, lezečky, mádžo, malé lišty, špáry, madlá, komíny, kúty, širočiny a veľa iného, čo tridsať dĺžok tejto cesty ponúka. V ceste plánovali stráviť 7 dní, aby mohli najťažšie dĺžky skúšať aj viackrát. Bohužiaľ kvôli počasiu museli hornú časť steny „urýchliť” a voľný prelez sa im nepodaril. Stretli sme sa s nimi, počúvali zážitky so zatajeným dychom a obdivovali, čo dokázali aj napriek tomu, že svoj cieľ nesplnili.

Aj ja, aj Ratlík sme mali o dva týždne času v US viac, než naši spolulezci. A tak bol po pár dňoch plán vymyslený. Druhý pokus do Freeridera. Ponúkla som sa, že budem robiť podporný tím, a spravím všetko pre to, aby to Ratlík dal. Zážitok, radosť, pocta a množstvo logistiky. A tak balíme do steny znovu a to na celý týždeň.

(Dis)komfort čistého prelezu

Aké to je, byť zopár dní v stene, som vedela a bola som zvedavá, či tretí bigwallový výlet môže priniesť ešte niečo nové. Môže, mohol a priniesol. Prvýkrát som na druhom konci obúvala lezečky, skúšala jednotlivé dĺžky a mala pocit, že máme čas. Na 30 dĺžok sme mali celý týždeň a Ratlík mal po prvom pokuse jasnú predstavu o logistike.

Prvý deň sme liezli 13 dĺžok a aj keď to nebolo nič kľúčovej obtiažnosti, bolo to najviac lezenia, ako som v bigwalle za deň zažila. Ratlík postupoval isto, s ľahkosťou a precízne. Sústredili sme sa na každý detail a nenechávali nič na náhodu. Vstávali sme o štvrtej ráno, aby sme do tmy mali navarené, rozložené spanie a mohli regenerovať pred ďalším dňom.


Oproti útočnému postupu počas technického lezenia sme sa snažili klásť dôraz na to, aby sme si vedeli aj oddýchnuť a vydržali makať celý týždeň.

Kľúčová dĺžka a párty v stene

Najťažšia dĺžka v celej ceste sa volá „Boulder problem”, má obtiažnosť 7c+ a v minulom pokuse sa Ratlíkovi preliezť nepodarila. Doliezame pod ňu na tretí deň v stene, tesne pred obedom. Rozkladáme spanie, varíme a čakáme do večera. Na pokus o prelez je ešte príliš teplo. Do večera sa k nám na policu pridávajú ďalšie dve dvojice, ktoré majú tiež zálusk na skúšanie „cruxu”.

Moje lezecké schopnosti na túto obtiažnosť nestačia, takže som verný istič, podporovateľ, kuchár, barista a čokoľvek, čo by mohlo pomôcť prelezu. Po západe slnka sa aj južná stena ochladí a ideme na to. Ratlík zo seba dáva všetko, čo má a po troch pokusoch uznáva, že na dnes stačí. Skúsime zajtra ráno.

Pred východom slnka už teda znovu sedíme na štande a ja podporujem, istím a prežívam každý pokus. Boli sme blízko! Teda Ratlík bol! Ale blízko na prelez nestačí. Zlaňujeme znovu a venujeme deň oddychu. Na polici nás je šesť a každý trávi čas po svojom. Pesničky, básničky, knižky, rozhovory, seriály, videá… a aj tak vieme, že je to len čakaním na večer, kedy sa znovu vyberieme skúšať najťažšie kroky v ceste.


Druhým pokusom, okolo polnoci, na štvrtý deň od nalezenia do cesty, sa Ratlíkovi podarilo chytiť madlo za sekvenciou najťažších krokov. Istím a ani nedýcham. Dá to. A dal. Radosť všetkých dvojíc v stene a pocit, ktorý mám aj pri písaní týchto riadkov, sa nedá ani opísať. Máme šancu na prelez Freeridera!

Ešte sme nevyhrali

Prelez najťažšieho miesta nezaručuje úspech. Len mu dáva možnosť. Na ďalšie 3 dni nám zostáva ešte 10 dĺžok, ktoré nepoľavujú na obtiažnosti. Unavení po 4 dňoch pokračujeme v postupe stenou a dúfame, že vydržíme. Dodržujeme disciplínu skorého vstávania, automatizujeme činnosti v stene a nevieme sa dočkať návratu na zem.

Po 7 dňoch v stene, okolo obeda, naozaj stojíme pri slávnom strome na vrchole El Capitána. Ratlík to dal! A ja som to videla, cítila, istila a žila celé tiež. Stále nechápem, čo sa to stalo a ako sa to podarilo. Niečo, v čo som nedúfala ani v najodvážnejšom sne, práve skončilo a ja sa po druhýkrát poberiem z Údolia.


Oslavná pizza v Curry Village sa nekoná, zato oslavné raňajky aj s ďalšími dvojicami, s ktorými sme týždeň bojovali v stene, áno. Po nich sadáme do auta a lúčime sa s Údolím.

Ak by ťa zaujímal Ratlíkov lezecky detailnejší opis jeho dvoch pokusov, môžeš si vypočuť podcast.

Yosemity nesklamali

Údolie v strede ničoho v Amerike, kde namiesto púšte vznikol raj špárového lezenia, sa zo zoznamu nesplnených snov dostalo do zoznamu najsilnejších lezeckých zážitkov môjho života.

Zo snov ale nezmizlo. Počas dvoch mesiacov som mala možnosť nahliadnuť do celkom novej lezeckej disciplíny a tak sa vraciam s motiváciou makať, trénovať a snívať ďalej.