Súťaž? Beh? Hra? Ťažko povedať, ale volá sa to Prežití.

Čo sa stane, ak ti dobrá kamarátka napíše, aby si sa prihlásila na niečo, čo sa volá „Prežití”?

Toto sa mi stalo pred dvoma rokmi. Krátke odporúčanie obsahuje link na stránku samotnej akcie. Čítam si popis, otváram fotogalériu z minulých ročníkov a okrem veľa otázok mám aj dve odpovede. Viem že idem, a viem aj s kým.

Propozície? Alebo skôr pravidlá?

Než si sám začneš pozerať fotogalériu z minulých ročníkov, priblížim ti základnú ideu. Prežití je súťaž dvojčlenných tímov v (orientačnom) behu a iných úlohách. Trvá 24 hodín a cieľom je prejsť organizátormi stanovenú trasu a splniť úlohy na stanoviskách.


V praxi to vyzerá tak, že v piatok prídeš na „základňu”, kde si môžeš nechať nejaké osobné veci, o 21:00 všetky súťažné dvojice nasadnú na pripravený autobus, zaviažu si oči a vystúpia niekde uprostred lesa. Tam začína akcia.


Nasleduje výklad pravidiel štartovnej disciplíny. Tímy súťažia proti sebe a úspešný tím dostane po splnení úlohy papierovú mapu s vyznačenou polohou prvého stanoviska. Kedy si naposledy držal v ruke papierovú mapu? A buzolu? A v noci, keď si nevedel, kde sa nachádzaš?

Každé stanovisko má čas kedy sa „otvára” (kedy najskôr môžeš prísť) a kedy sa „zatvára” (čas, po ktorom keď prídeš, preteky pre teba končia). Pokiaľ sa ti podarí prísť medzi týmito časmi, čaká na teba úloha. Pod úlohou si môžeš predstaviť čokoľvek od konštruovania lanového rebríka, logickej hádanky, brodenia sa blatom, plávania, pádlovania, lezenia, zlaňovania alebo strieľania z luku.


Ak úlohu splníš, dostávaš polohu ďalšieho stanoviska, ak nie, čaká ťa pár kilometrov navyše. Celá trasa je okruhom, kde optimálna trasa meria okolo 80 km, no vďaka navigácii sa ti možno podarí nazbierať aj stovku. Ak stihneš celý okruh prejsť za 24 hodín, „prežiješ”. Každý rok sa to podarí 3 - 4 tímom z 30 prihlásených.

Takmer by som zabudla! Ak si si už lámal hlavu nad tým, koľko jedla by si na takéto dobrodružstvo potreboval, čo si zbalíš a aký ťažký budeš mať batoh, organizátori ti to uľahčili. Do hry je povolené zobrať na každého účastníka maximálne 100 g jedla.

Náš prvý pokus

Tento opis stačil mojej najlepšej kamarátke a parťáčke na všetko, aby prikývla. Skúsenosti s orientačným behom, behom samotným, stanoviskami aj nejedením máme podobné - žiadne, ale tešíme sa na výzvu, ktorú cítime pri prezeraní minuloročných fotiek.

Mesiac pred štartom nám organizátori posielajú miesto štartu - Domažlice - takmer na hranici s Nemeckom. Berieme teda o pol dňa dovolenky viac a strategicky do seba tlačíme kalórie, cukor a kofeín počas šesťhodinovej cesty Českom.

Prichádzame na základňu a vidíme ostatné štartujúce dvojice. Zmes nadšencov, trochu bežcov, trochu skautov, trochu šialencov, ktorá sa snaží pripraviť na najbližších 24 hodín. Jedia, spia, strečujú a balia posledné veci do batohov.

Rozprávame sa s oragnizátorom a pýtame sa na to, čo bežne zastaví tímy, ktoré „neprežijú” (teda vypadnú z hry). Orientácia? Stanoviská?

„Väčšina tímov skončí okolo deviatej ráno,” vraví jeden z organizátorov. Zisťujeme, čo je najväčším problémom. „Nie, nie, proste už nechcú pokračovať, už sa im nechce toľko chodiť,” vraví a my prekvapene konštatujeme, že to sa nám stať nemôže.

Brodenie sa blatom po dne vypusteného rybníka o piatej ráno sa zapísalo do mojich spomienok.

Po oficiálnom privítaní nasleduje váženie jedla. Aj tu sa prejavuje rôznorodosť účastníkov. Niektorí stavili na 100 g čokolády, niektorí na jednu klobásku. My sme zvolili kombináciu hroznového cukru (30 g), horkej čokolády (40 g) a sušeného mäsa (30 g). Vody môžeme mať koľko chceme (energetické nápoje, proteín ani káva dovolené nie sú).


Nastupujeme na autobus a po hodine jazdy („Kam až nás to sakra berú?”) vystupujeme v úplnej tme v strede lesa. Štartovná aktivita má za cieľ vyrobiť rozostupy medzi dvojicami, aby sme sa tmou lesa nevybrali všetci naraz.

Prvé hľadanie

Nadšenie z aktivity, dopamín, energia z kávy tesne pred štartom… to všetko sa deje, keď dostávame do rúk mapu. Úsmev sa mení na sústredené mračenie a pohľady na mapu, okolie a buzolu. Kadiaľ?


Nasledujeme najväčšiu cestu v lese, tá nás dovedie na asfaltku a na tej nájdeme zastávku. Vieme, kde sme! Bolo to až príliš ľahké, myslím si sama pre seba. Dohodneme sa na smere a pokračujeme po ceste.

„Prečo na mape nie je táto odbočka? Nejdeme už príliš dlho? Potok má tiecť zľava a nie sprava!”

Na to, aby sme si uvedomili, že ideme zle, sme potrebovali veľa času a veľa „znamení” od okolia. Na druhé stanovisko prichádzame tesne pred limitom. Logickú úlohu vyriešime za pár minút a pokračujeme ďalej. Mape venujeme oveľa viac pozornosti a radšej „dvakrát meriame” až potom „režeme”. Teda kráčame.

Za zmienku stojí stanovisko číslo štyri, na ktoré sa dostávame za svitania, okolo piatej. Po siedmich hodinách kráčania, blúdenia a hľadania sa dostávame k rybníku. V povinnej výbave boli plavky, no ani jednej z nás sa veľmi nepáči predstava plávania. Prichádzame k rybníku, v ktorom ale prekvapivo nie je voda. Brodenie sa blatom po dne vypusteného rybníka o piatej ráno sa zapísalo do mojich spomienok.


Po zopár strateniach sme vypadli z hry okolo pol deviatej ráno. Organizátori nám dovolili nesúťažne pokračovať. Po troch nesúťažných stanoviskách sedíme o tretej poobede niekde na hraniciach s Nemeckom a voláme na základňu, že sa vzdávame. Hodinky ukazujú niečo okolo 60 kilometrov a hlava hlási, že nám stačilo.

Niežeby sme fyzicky nevedeli prejsť ďalej. Bolo mi úplne jasné, že viem chodiť (aj keď to bolí), ale proste sme ďalej nemali silu pokračovať. Hľadať svoje limity, či už tie v hlave, na mape, alebo v nohách sa na Prežití podarilo. Našli sme. Všetky.

Hranice komfortu sme prekročili už dávno a motivácia snažiť sa 24 hodín nám lokálne tiež nič nehovorí.

Po príchode na základňu dostávame večeru a po zdieľaní dojmov s ostatnými, ktorí „neprežili”, zaspávame. Okolo ôsmej prichádzajú tímy, ktoré prežili a ja si uvedomujem, že aj keď sa niekedy cítim ako športovec, mám sa čo učiť, asi po každej stránke. Ráno nasleduje vyhodnotenie. Poradie sa nevyhlasuje, nejde o prvé miesto. Ide o „prežitie”. Prežilo päť tímov. My nie. A už teraz vieme, že skúsime znovu.

Organizátori zakončujú akciu pamätnou vetou:
„Prežitie sa ďalší rok bude konať. Ešte nevieme kedy, nevieme kde a už vôbec nevieme prečo, ale určite sa konať bude.“

A tak to bolo aj v mojej hlave.

Druhý pokus?

Po prvom ročníku sme zostali prekvapené a nadšené. Priateľská atmosféra akcie a ľudia, ktorých spája chuť spoznať svoje limity, no nepotrebujú k tomu uznanie okolia, ITRA body ani medailu z pretekov, majú svoje čaro.

Cítime sa oveľa pripravenejšie, a tak si dávame cieľ. Aj keby sa nám stalo, že z hry kvôli nejakej orientačnej chybe vypadneme, budeme pokračovať nesúťažne až do konca. Jediné, čo od seba chceme, je snažiť sa 24 hodín. A vieme, že to asi nebude jednoduché.

Po štartovnej aktivite oveľa viac krotíme svoje emócie. Každú odbočku preverujeme s buzolou a mapou, na aktivitách ideme naplno, a po každom stanovisku sa „odmeníme” polovicou kocky čokolády. Treba jesť postupne!


Hrou sa prekvapivo plynulo dostávame na siedme stanovisko. Už sme behali, odhadovali výšku rozhľadne, prehadzovali nejaké loptičky, ale aj skúšali stand up paddle naslepo. Trasa vedie peknými chodníčkami a počasie je tiež relatívne príjemné. „Bude to tento rok ľahké? Spravili to nejak inak? To sme sa tak zlepšili?” a iné podobné otázky sa nám vynárajú v hlave, keď o 16:00 stále „žijeme” a aj keď hodinky hlásia 66 km, chodiť ešte zvládame.

Pri konštrukčnej úlohe lanovky sa nám ale situácia vymkne z rúk. Tri trestné kilometre za nesplnené stanovisko a my vieme, že bez jemného pobehnutia a extrémnej snahy z hry vypadneme. Boli sme pripravené, že sa to stane, ale nečakali sme že to bude takto neskoro a takto tesne.


Sme pripravené bojovať, a prerátavame, aké rýchle tempo potrebujeme, aby sme vydržali. Chýba nám už len jedno stanovisko a dobeh do cieľa.

Na posledné stanovisko prichádzame necelých 10 minút pred zatváracím limitom. Splníme úlohu a makáme dole kopcom. Predstavujeme si našu pohodu a radosť spred troch hodín a vieme, že všetko je inak. Na posledných sedem kilometrov máme asi hodinu.

Nie je to rýchly beh. Dokonca ani beh. Ale ani pohodová chôdza. Je krátko po 21:00, čo znamená, že sme v hre už 23 hodín, zjedli sme dokopy asi 100 gramov čokolády, nejaký hroznový cukor a sušené mäso. Hodinky hlásia 82 km a aby som nezabudla, sme v lese, je tma a brutálne leje.


Rútime sa dole kopcom a obe sme na hranici toho, čo chceme robiť a čo proste spraviť treba. Treba prísť do dediny. Je nám jedno ako, kedy a či to bude v rámci hry. Hranice komfortu sme prekročili už dávno a motivácia snažiť sa 24 hodín nám lokálne tiež nič nehovorí. Proste chceme ísť preč.

Zrazu zbadáme v lese svetlo. Chatu. S autami. Okamžite sa pýtam náhodných ľudí, či nás neodvezú do dediny. Nehrám sa hru Prežitie. Už len chcem ísť preč. O 5 minút sedíme v aute náhodného človeka, ktorý nás vezie do dediny. Pozerám na hodinky v jeho aute a vidím že je pred pol desiatou. Vzdali sme sa.


Ani neviem ako sa to stalo. Jediný cieľ našej dvojice bolo nevzdať sa 24 hodín a my sme to nezvládli v poslednej polhodine, necelé štyri km pred koncom. Nemyslím si, že som človek, ktorý sa často vzdáva. A ak to robím, tak je to väčšinou kvôli podmienkam a objektívnemu riziku. Myslela som si, že v bezpečnom prostredí vydržím chodiť 24 hodín a snažiť sa.

Ak si chceš vyskúšať, ako to máš ty, zopár voľných miest sa ešte nájde, a akcia sa koná už 9. mája! Prihlásiť sa môžeš na stránke preziti.cz. Ja tam budem.