Keď sa sen o výstupe zmení na boj o zostup - Stanislawského cesta na Voliu vežu

Pokazilo sa všetko, čo sa dalo, ale prežili sme! Vyskúšali sme si všetko - počnúc klasickým lezením, končiac prvou pomocou v horách.

Stanislawski zanechal po sebe významnú horolezeckú stopu vo Vysokých Tatrách a my sme sa s Elenou rozhodli jednu z jeho ciest vyliezť. Slovo dalo slovo a o víkendový program v Tatrách postarané. Elena Štáflovku už liezla a vedľajšie rebro je podľa jej slov príliš ľahké. Voľba teda padla na Voliu vežu a Stanislawského cestu s obtiažnosťou za V UIAA.

Táto tradičná cesta s vŕtanými štandami si vyžaduje kúsok viac materiálu, a tak balíme alpské expresky, friendy a vklínence a všetko potrebné do takéhoto typu cesty. To, čo nás v ceste stretne, sme nečakali ani v zlom sne, ale začnime tento príbeh pekne od začiatku.

Ráno na Popradskom plese

Odstavujem auto pri hlavnej ceste na Popradskom plese, pretože sa mi nechce platiť 15 éčok za parkovanie. Prechádzaním cez parkovisko zisťujem, že tak či tak je už o 6-tej ráno plne obsadené a parkuje sa skoro pri hlavnej ceste. Kráčam rýchlym tempom hore, lebo stretnutie s Elenou je pri odbočke do Mengusovskej doliny o 7:10.


Pár sto metrov pod chatou mi píše, že bude kúsok meškať, pretože si musí ešte „odbehnúť” po raňajkách a už letí za mnou. Veští to nejaký problém?! Možno áno, možno nie. Ja teda pokračujem ďalej až na Horský hotel Popradské pleso, kde Ela spala.

V týchto dňoch sa tam koná 101. ročník Tradičného horolezeckého týždňa (THT) JAMES, kde je MTHIKER partnerom. Stretávame sa pri vonkajšom sedení, beriem jedno lano ku sebe a začíname kráčať hore.

Mengusovskou dolinou až pod stenu

Kráčame hore Mengusovskou dolinou spolu s milión ľuďmi, ktorí idú na Rysy alebo na Kôprovský štít. Po príchode ku rázcestníku zisťujeme, že 90 % ide na Rysy a ja začínam byť nervózny z toľkého množstva (ne)turistov.

Odbočujeme zo značeného chodníka smerom ku bivaku pri Žabých plesách. Tam po pravej ruke míňame Veľké Žabie pleso Mengusovské a následne aj to Malé. Naša cesta vedie ku Vyšnému Žabiemu plesu Mengusovskému.


Obchádzame ho po ľavej ruke a pokračujeme ďalej smerom ku Východnej Volej štrbine, pretože nástup na cestu je cez vrchnú rampu. Je možné to ísť aj zľava, ale pravá strana sa nám zdá elegantnejšia. Každým krokom bližšie ku stene pôsobí Volia veža naozaj veľkolepo a už sa teším, kedy začneme liezť. Počujem štrngot karabín a železa, ale aj padanie skál.

Legendárne leziem-istím a poďme na to

Po príchode pod stenu si Ela zase musí odbehnúť, a tak sa jej znovu pýtam, či je všetko v poriadku. „Nesadla mi ráno káva a trochu aj nervozita z lezenia. To prejde, to už poznám.” A tak na seba nahadzujeme všetku výstroj a keďže Ela bude ťahať, pripína si na seba friendy, vklínence a aj všetky alpské expresky. Mne zostáva pod nohami 120 metrov lana. Prvá dĺžka je pohodová za III-UIAA, avšak s biednymi možnosťami založenia postupového istenia.


Po dolezení do prvého štandu už len počujem do vysielačky, „Zruš,” a chvíľku na to, „Môžeš liezť.” A tak leziem a naozaj za pár minút som pri Ele. Vytešení v prvom štande si prehadzujeme lano, aby som ju zase mohol istiť a vymieňame si materiál, ktorý som vyzbieral cestou hore zo steny. Ela sa pripravuje na ťažšiu dĺžku v jednom mieste za V-UIAA.

Kritický štand (nie pre jeho pevnosť)

Táto dĺžka Elu vytrápila aj napriek lepším možnostiam zakladania, avšak to nevedela, čo príde hore. Po dlhšom čase počujem do vysielačky: „Zruš, som v štande.“ Čochvíľa začínam liezť aj ja. Úvod dobrý, vyberám postupne všetky vklínence zo steny, ktoré tam Ela zanechala. Potom narážam aj na staré skoby a slučky, ktoré sme využili na postup, no a potom prišiel záverečný komín.

Zľava, či sprava? To je dilema. Tak som išiel komínom rovno. Stojím pri Ele v štande na polici veľkej asi 20 x 50 cm. Ela sa netvári vôbec dobre. Má silné kŕče v bruchu a potrebuje si odskočiť. Hovorím jej: „Ale nie, toto dnes počujem prvýkrát.” Avšak tentokrát je to vážne.

Ruka bolí, avšak ďakujem, že to nebola hlava alebo krk.

Kŕče prichádzajú a odchádzajú vo vlnách a Ela váha, či liezť ďalej, veď máme pred sebou už len dve dĺžky. Prichádza ďalšia vlna kŕčov a padá definitívne rozhodnutie - ideme zlaniť dole. Tu sa nedá nič robiť. Aby to nebolo také jednoduché, pri prehadzovaní lana sa nám laná domotali, a tak tam v štande trávime ešte hodnú chvíľu a Ela aj ja veríme, že to zvládne.

Laná rozmotané, zlaňujeme! Ide prvá.

Črevnými problémami to dnes nekončí…

Také rýchle zlanenie 60 metrov som asi ešte nikdy nevidel. Ela hlási do vysielačky „Lano voľné,” a zrazu ju už nevidím a zostáva v tráve po nej len sedák s materiálom. To bola rýchlosť. Začínam zlaňovať, sem-tam sa otočím a kochám sa výhľadmi, ktoré sú naozaj krásne.


Koniec lana prichádza a ja sa odväzujem. Začínam sťahovať lano. Červené lano je dole a ja rozväzujem uzol, ktorý spája modré a červené. Začínam sťahovať aj to druhé modré. Ide to hladko a už vidím koniec. Koniec sa blíži a vtom, prásk! Zacítim na svojom zápästí náraz a už vidím len krv. Snažím sa nezašpiniť celé lano, a tak ho dosťahujem pod seba.

Následne pozerám, čo letiaci kameň napáchal. Seknuté v ľavej časti pravého zápästia asi 3 cm a hlboké cca rovnako. Krv sa valí a valí. Hlásim Elene do vysielačky „Dnes to už Štáflovka ani Rebro nebude. Dorob, čo treba a prídi."

Lekárnička je základ pri každej turistike, či lezení

Zhadzujem batoh a vyťahujem lekárničku. Už prichádza Ela a jej „Fúúú” hovorí za všetko s pokračovaním: „Už chápem, prečo nelezieme ďalej.“ Polievame to dezinfekciou a zároveň vyťahujem kúsok rozdrolenej skalky z rany.

Namočenou gázou v dezinfekcii to poriadne čistím a krvácanie je už jemnejšie. Striháme omni-strip na menšie časti a sťahujeme ranu, následne fačujeme do obväzu. Ruka bolí, avšak ďakujem, že to nebola hlava alebo krk. Balíme materiál a pomaly kráčame ku plesám.


Pri plesách si dávame obednú pauzu s poslednými pohľadmi do steny a so slovami „Určite sa sem vrátime, stena tu bude aj o rok." Obväz začína jemne presakovať, a tak sa pomedzi milión turistov na chodníku z Rysov prepletáme na Popradské pleso. Ranu znovu vyčistíme a previažeme. Končí sa deň, minimálne ten náš lezecký a ja sa lúčim s Elou, že zase nabudúce.

Koniec dobrý, všetko dobré

Už sám kráčam smerom ku autu po asfaltke a hovorím si, aký to bol pekný deň, aj som si zaliezol, aj vyskúšal prvú pomoc na sebe a aj Elena to zvládla a … no proste zvládla to. Volia veža je krásna stena a Stanislawski tam zanechal kus seba. Logická línia v pevnej žule a nádhernými výhľadmi do Mengusovskej doliny.

Ak sa rozhodneš ísť na Voliu vežu a pôjdeš dostatočne skoro, určite zvládneš viac ako jednu cestu a naozaj to stojí za to. Davy turistov stretneš len na chodníku a hore v doline nájdeš len kľud a pokoj. Dnešný deň hodnotím na výbornú napriek tomu, že Voliu vežu sme nevyliezli. Ďakujeme, vidíme sa nabudúce.

Zhrnutie

• Názov: Stanislawského cesta, Volia veža
• Lokalita: Vysoké Tatry
• Značenie: prehľadné, k stene vedie zakreslený chodník na mapách.com
• Obmedzenie: podľa návštevného poriadku TANAP-u, členstvo v Jamese
• Obtiažnosť: V UIAA
• Trvanie: celodenná aktivita
• Typ: viacdĺžkové lezenie (tradičné), hrebeňové lezenie, turistika
• Možnosť parkovania/spoje: parkovisko pri Tež Popradské pleso (15 €/deň) alebo pri ceste SNP zadarmo
• Mapka a GPS: sekcia Aktivity