Prechod Šumavou a asfaltové utrpenie

Krásna príroda, divoký les a nekonečné asfaltky, aj tak by sa dal charakterizovať náš výlet na Šumavu. Ako sa dajú spojiť asfaltky a neporušená príroda?

Keď u nás doma zaznie „Mojko, vieš si vybaviť voľno v robote?“, viem, že Lenka niečo kuje. A tak bolo aj tentokrát. V rámci svojho plánu prejsť čo najviac úsekov Stezky Českem, vymyslela výlet na Šumavu. Blokujem si teda jeden piatok v kalendári a nahlasujem kolegyni, že nebudem k dispozícii.

Začíname vo Vyššom Brode

Plánujeme začať a skončiť na rôznych miestach, takže ako najlepšia sa ukáže možnosť cestovať vlakom. Nie veľmi zábavné a lacné, ale o to dlhšie. Nevadí, nejako to vydržím. Do poslednej chvíle zvažujeme, kde bude lepšie začať a až tesne pred odchodom z domu sa rozhodujeme pre mestečko Vyšší Brod. Lístky na vlak kúpené, toasty na cestu upečené, môžeme vyraziť.

Radi by sme prešli celú Šumavu, cca 170 km za 4 dni. Plán je smelý, ale budeme to brať deň po dni a uvidíme, ako sa nám bude priebežne dariť.


Neberieme si nič na spanie v prírode, Lenka ho mala v poslednej dobe až-až. Zároveň sme sa zhodli, že dobrý oddych a spánok je základ, keď chceme ísť v takomto tempe. Naviac, chceme ísť na ľahko a hrozia prehánky a studené noci. Alebo si len nechceme priznať, že už sme na to starí? Proste budeme spávať po hoteloch a penziónoch.

Ako som už naznačil, cesta inak ako autom je pre mňa tak trochu utrpenie. Nakoniec však všetko zvládneme a po skoro 9 hodinách cestovania prichádzame neskoro večer na ubytovanie vo Vyššom Brode. Dávame rýchlu večeru zo zásob a rovno sa ukladáme. Zajtra máme v pláne prejsť okolo 40 km.

Deň 1: Vyšší Brod – Horní Planá

Vstávame síce skoro, no kým sa zbalíme a vyrazíme, je niečo po ôsmej. Rýchle fotenie a zapíname navigovanie po trase v hodinkách. Prechod mestom a už sme v lese. V noci slušne lialo, všetko rastlinstvo je mokré a pôda podmáčaná.


Prvé dva kilometre sa strieda les s lúkami a pred mokrými nohami nás zachráni len to, že cesty sú čerstvo vykosené. Mierny sklon sa čoskoro zmení na krátky stupáčik a vychádzame na fotogenickú lúčku ku krásnemu kostolíku. Fotíme a nasávame vôňu lesa, občas zavoňajú aj huby, spievajú vtáčiky, idylka. Akurát nám dôjde, že by sme si mali booknuť nejaké ubytko, a tak začíname na rýchlo prechádzať stránky s ubytovaním a chatu po chate na mapy.com.

Bohužiaľ, skoro všetko je už po sezóne zavreté alebo aktuálne obsadené, keďže ide víkend. „Sakra, toto sme nedomysleli.“ Po hodnej chvíľke si nakoniec zarezervujeme penzión v dedine Horní Planá. Dobrá cena aj recenzie, akurát je to skoro 5 km mimo trasu. Bohužiaľ, nič iné dostupné nie je. Prekalkulovávame teda trasu, aby sme sa včas odpojili. V hlave mi behá aj možnosť chytiť si na zachádzku stopa alebo zavolať taxi. Bože, zase som naivný.


Ďalej sa motkáme lesom po rôznych chodníčkoch, ale väčšinou kopíruje trasa rôzne zvážnice a lesné cesty. Príroda je krásna, ale zatiaľ to nie je to, čo som očakával. Často prechádzame cez rúbane, alebo hospodársky využívanú krajinu. Pasie sa tu veľa hovädzieho dobytka, niekedy si pripadám ako na predhorí Álp.

Pomaly ďalej zájdeš, alebo aj nie

Napriek tomu, že sa snažíme ísť v tempe, ubieha nám to veľmi pomaly a deň sa doslova vlečie. Bohužiaľ, v našich zamestnaniach sú kolegovia v plnom pracovnom nasadení, a tak telefóny dvíhame na striedačku. Sťahujeme súbory, konzultujeme... Čakám, kedy už konečne začne divočina bez signálu, ak vôbec. To by bola záchrana.

Nič také sa však nekoná. Šumava ma zatiaľ prekvapuje svojou nedivokosťou. O čom ma presviedča aj obrovské množstvo posedov s vnadiskami. Nieže by to tu nebolo pekné, ale čakal som niečo iné, niečo viac. Do toho začali pribúdať asfaltky a sem-tam nás obehne nejaké auto.


Po cca 10 km míňame vedľa cesty prvý schopný altánok, kde by sa dalo, podľa všetkého, legálne bivakovať. Na hlinenej podlahe má natiahnutú hrubú celtu, na ktorej poznať, že sa používa ako podklad pod karimatky. Zároveň začínajú popri nás pribúdať veľké podmáčané plochy a rašeliniská, bez komárov. Aspoň malá, príjemná zmena.

Štvrtina za nami

Po 11 km sme na vrchole prvého „stúpania“, označeného ako Kapličky, 935 m n. m. Aj keď ideme len 2,5 hod., stále mám pocit, že sme strašne pomalí a na ubytko nemáme šancu prísť v rozumnom čase. Terén sa aspoň na chvíľku znova zmení a asfaltku vystrieda lúčny a lesný chodník. Vskutku na chvíľu. Čoskoro sa zase zmení na harvestorom rozrytú cestu a neskôr na udupanú zvážnicu. Začíname sa obávať, že takéhoto terénu si ešte užijeme.


Na méte 14 km míňame veľký sklad guľatiny a stretávame prvých turistov. Šotolina sa znova mení na asfalt a cestu lemujú akési nízke drevené strážne búdky. Ich účel netuším, ale je ich tu veľa. Po 17 km nás naša trasa privádza na hlavný ťah smerom z ČR na hranicu s Rakúskom. Zbiehame ňou do dediny Přední Výtoň. Pobyt v civilizácii využívame na návštevu miestneho obchodu. Kupujeme ale len sladkú vodu a sladkosti.

Hladký, nový asfalt, rovina, cesta v jednej priamke. Toto by bola nuda aj na cestnom biku, nieto na turistike.

Pozeráme na mapu a usudzujeme, že nás dnes v podstate čakajú už len asfaltky a lesné cesty. Meníme teda taktiku. Pokiaľ nemáme možnosť ísť po bežných turistických chodníkoch, hľadáme skratky a iné možnosti ako len ísť po značke. Keď už asfalt, tak čo najkratšie. Odbočujeme z naplánovanej trasy, hodinky vreštia. Našťastie Lenka má navigovanie pevne v rukách.

Okolo Sv. Tomáša

Nasledujúce kilometre sa nič zásadne nemení. Asfaltka, zvážnice, voňavý les, a tak stále dokola. Na 22. km prebiehame okolo rázcestníka Uhlište. Zastavia nás dvaja starší páni na e-bikoch s prosbou o navigovanie. Na angličtinu sa nechytajú, a tak im lámanou nemčinou Lenka aspoň zhruba vysvetlí, kadiaľ ísť. Kúsok nad Uhlišťom sa terén znova aspoň na chvíľku zmení na pekný chodníček. Korene, kamene, slušné stúpanie, takto to mám rád.

Asi preto táto príjemná vsuvka znova rýchlo končí a chodník nás vypľuje na asfaltku pri smerovníku Svatý Tomáš, 972 m n. m. Mal by to byť najvyšší bod dnešnej trasy. Míňame krásny rezort citlivo zasadený do krajiny, bez irónie. Konštatujem, že tu by som vedel prísť aj na krátku dovolenku, čarovné miesto. Neďalekú zrúcaninu Vítkův Hrádek pre strach z nedostatku času iba obchádzame a pokračujeme ďalej.

Väčšina za nami, už len kúsok po asfalte?

Taktika so skracovaním trasy sa nám páči. Príde nám, že za každý kilometer, čo ušetríme na asfalte, sa nám nohy na konci dňa poďakujú. Na 25. km sa znova odpájame zo značky a hľadáme si trasu prepojovacími cestičkami. Nasleduje veľmi monotónna pasáž, ktorá nás po ďalších 5 km konečne privádza na breh priehrady Lipno.

Z hlavnej cesty, samozrejme asfaltky, ktorou vedie chodník, obdivujeme brehy. V náznakoch mi pripomínajú mangrovové porasty, ktoré poznám z dokumentov. Nízka hladina priehrady odhalila pôvodne zatopený les s naplaveninami blata.


Pohľad je to zaujímavý, až kým sa neobzriem, kadiaľ pokračuje naša trasa. Hladký, nový asfalt, rovina, cesta v jednej priamke. Toto by bola nuda aj na cestnom biku, nieto na turistike. Bohužiaľ, skracovať sa nedá, ostáva len šliapať. Nohy nás po skoro 30 km na tvrdom podklade riadne bolia, paličky nepomáhajú. Akurát čo ma ich ťukanie o asfalt rozčuľuje. Znova skúmame mapu a smutne zisťujeme, že dnes to bude ozaj už len asfalt. Zatíname zuby a proste len kráčame. Noha cez nohu, pohľad do zeme.

Po pár km sa na chvíľu vzďaľujeme od vodnej plochy a prechádzame pomedzi rozsiahle pastviny plné kráv. Dopracujeme sa až k debate o tom, kam asi dážď splavuje všetky tie lajná a či sa v sezóne na Lipne kúpe veľa ľudí.

Cieľ na dohľad

Na vrchole posledného brdku už v diaľke vidíme náš dnešný cieľ. Teším sa, ako budem po napojení na hlavnú cestu stopovať. Vieš koľko áut nás za celú jej dĺžku obehlo? Nula celých nula do... kelu. A aby toho nebolo málo, tesne pred cieľom začína slabučko pršať.

Našťastie dážď si to rovnako rýchlo aj rozmyslí a my konečne po 42 km prichádzame k přívozu. Rozumej kompa z jedného brehu na druhý. Samozrejme, že chodí len raz za hodinu a išla pred 15 minútami. Medzičasom nám volala aj pani z ubytovania, či nás má čakať. Lenka ju ubezpečuje, že prídeme a máme záujem aj o večeru.


Počas čakania na kompu sme riadne stuhli a premrzli. Po vystúpení na druhej strane kráčam s miernou triaškou. Na ubytko nás to vedie okľukou cez celú dedinu, tak sa rozhodneme skrátiť si to na divoko cez koľaje, potok a lúku. Ďalšieho 1,5 km po asfalte dobrovoľne nedáme.


Konečne sme na mieste. Vypíname hodinky, 44 km a skoro 1100 výškových, 9 hodín 20 minút pohybu. Popravde ani neviem, kedy sme tie výškové nastúpali. Vovalíme sa dnu, vedúca nás nasmeruje na izbu. O 5 minút sme však nazad na recepcii a objednávame si čaje a rezne s hranolkami. O čo viac naša radosť rastie, keď počujeme z kuchyne klepanie mäsa. Toto nebude žiadny polotovar.

Toto je tá Šumava, na ktorú som sa tešil.

Nebol, dlho som tak šťavnatý rezeň nejedol. Dohadujeme sa s pani ešte aj na raňajkách a ideme sa uložiť. Zvažujem ešte, či si mám dať Flector alebo Brufen pred spaním ako dezert. Nakoniec to vyhrá Brufen a zaspávame ako malé deti.

Deň 2: Horní Planá – Strážný

Raňajky sú až o 8:00, a tak si môžeme celkom pospať. Napodiv spánok nás dal slušne dokopy. Nohy vyzerajú byť ok, dokonca aj hodinky hlásia skvelé zotavenie. Kontrolujeme prevádzkový čas kompy a zisťujeme, že máme problém. Ide 8:30 a potom až 9:30. Z raňajok to behom cez koľaje snáď stihneme, ale aj tak nás potom bude čakať 8 km po hlavnej ceste, aby sme sa vrátili na značenú trasu.


Skúšam cez appku objednať taxík, ale neúspešne. Žiadny tu nie je. Lenka sa teda pýta partnera prevádzkarky, či nepozná niekoho, kto by nás odviezol. Zasmeje sa, že tu v živote taxík nevidel a bez zaváhania odpovie „Já Vás odvezu“. Tak to je bomba, vrháme sa rýchlo na praženicu a skáčeme do auta, aby sme stihli kompu. Až v aute z pána vylezie, že pochádza z opačného konca republiky a vôbec to tu nepozná.

Žije tu 3 mesiace a že kam vlastne potrebujeme ísť? Vysvetlíme mu trasu, ale aj tak mu to nič nehovorí a Lenka ho nakoniec celý čas naviguje. Keď vidíme, akú štreku by sme museli odšliapať, sme mu neskutočne vďační za ochotu. Ušetril nám minimálne dve hodiny a kopu bolesti nôh.


Vystupujeme na parkovisku s rázcestníkom Zadní Zvonková a rovno sa púšťame do stúpania lesom. Začína to dobre, ideme po nepoužívanej zvážnici, ktorá sa premenila na chodníček. Naokolo je tmavý, bukový les, vzduch vonia vlhkosťou po nočnom daždi. Romantika však končí presne po 2 km, pretože? Samozrejme, začína náš obľúbený asfalt. Netuším, kde sa tu v strede lesa vzal, ale je tu.

Nádhera strieda krásu

Asfaltová morda nás tlačí strmo hore, keď sa zrazu prudko odpájame vľavo. Vidím úzky chodník lesom strmo hore. Bože, áno, konečne bude na tomto pochode aj nejaká turistika. Zhruba na kilometrovom stúpaní sa nadchýnam pri každom kroku. Teším sa z každého výhľadu. Toto je tá Šumava, na ktorú som sa tešil. Toto je ten nádherný les, ktorý poznám z fotiek a dokumentov.

Kamene, korene, mokré stromy a tráva, potôčiky pretláčanie sa húštinou, ale hlavne kvantá čučoriedok. Každú chvíľu stojíme a tlačíme sa nimi, popritom si užívame výhľady. A ja mám pocit, že som v lesnom nebi. Tu vidím, aká je príroda silná a ako si dokáže poradiť. Ako sa nám smeje, keď tvrdíme, že jej treba pomôcť, aby sa spamätala z kalamity. Niekto by to nazval mŕtvy les, ale pritom je krásny, plný života.


Po 5,5 km chôdze a plnom bruchu obrovských čučiek sa konečne dostávame na hrebeň. Ostávam v malom šoku. Po pravej ruke máme Česko, najvyšší stupeň ochrany a krásny les obnovujúci sa po kalamite. Po ľavej ruke máme Rakúsko, vyťažený les a lyžiarske strediská s rozsiahlou infraštruktúrou. Asi som mal v tomto smere o Rakúšanoch vyššiu mienku.

Plechý

Pokračujeme rýchlo ďalej, užívame si nefalšovaný turistický chodník. Stretávame prvé dve turistky a prebiehame cez vrchol Hraničník 1280 m n. m. Z vrcholu máme posledné výhľady na Lipno a následne zbiehame prudko dole. Chodník tu v dlhých úsekoch doslova kopíruje hranicu.

Po dlhšej dobe sa na chvíľku priblížime k asfaltke iba pri prechode hraničnej búdky na priechode Nová Pec. Stále tu panuje brutálny kontrast medzi lesom na českej a rakúskej strane. Tmavá divočina vs. sklady guľatiny a orezané pne.


Púšťame sa do najnáročnejšieho stúpania celej trasy. Čaká nás výstup na Plechý 1378 m n. m, čo by mal byť zároveň aj najvyšší bod našej trasy po Šumave. Chodník lemujú výstražné ceduľky: „Pozor ohrození života“ na margo možnosti padania suchých stromov. Sa mi zdá, že to tu niekto berie veľmi vážne. My sa cítime bezpečne a komfortne. Stúpanie je vskutku výživné a krásne.

Strmák po podmáčanom chodníku, neskôr polia kamenných platní. Všade plno čučiek a pribudli aj brusnice. Míňam rodinku, kde rodičia malej dcérke vysvetľujú, ako musí šliapať a nemá odvrávať. Že aspoň občas musí opustiť komfortnú zónu svojho pokojíčku a sušenek. V duchu sa smejem a pritakávam.

Hrebeňové radosti

Samotné stúpanie má cca 350 výškových metrov. Samo o sebe nič extra, no na pomery Šumavy celkom dosť. Po 12,5 km pochodu sme na vrchole a zažívame malý šok. Doterajšiu samotu strieda dav turistov. Asi sme mali smolu na nejaký dôchodcovský turistický oddiel, nakoľko sa medzi sebou najčastejšie bavili na tému, „Vy jste taky z Vizovic?“.

Všetci sa veľmi chceli fotiť pri kríži na vrcholovej skale, ale málokto z nich tam zvládal vyliezť, a tak sa tvorili zápchy a vzájomne z toho mali veľkú srandu.


Dávame si krátku pauzu na občerstvenie a zatiaľ sa celá veselá grupa pobrala ďalej. Vrchol ostal iba náš. Môžeme sa v pokoji odfotiť a ideme ďalej. Po krátkom úseku kamenných platní zbehneme na lúčnu pasáž a pokračujeme smer Trojmezí. Stále po krásnom chodníčku v mladom, po kalamite sa obnovujúcom lese.


Na samotnom Trojmezí sa zastavujeme len na chvíľu. Zaujímavé miesto, evidentne dosť navštevované turistami. Fotíme si hraničný kameň a výhľady. S chuťou sa púšťame do ďalšieho mierneho stúpania.

Onedlho by sme mali byť na vrchole Trojstoličník, ale čo je podstatnejšie, na chate Dreisessel. Naše dnešné tempo sa mi pozdáva, ideme celkom rýchlo. Aj krása a divokosť prírody a krajiny ma napĺňa, dokonca sme už niekoľko km vkuse na turistickom chodníku. Onedlho bude chata, dáme si niečo chutné na obed.

Aj sklamanie patrí k životu a turistike

Na chatu sme sa obaja fakt tešili a spoliehali. O to väčšie bolo naše sklamanie z toho, čo sme na nej zažili. Aby som nepredbiehal, ku chate vedie aj asfaltka/ cyklotrasa z nemeckej aj českej strany a minimálne posledný úsek je poriadna stojka. Toto musí byť veľmi zaujímavé vyšliapať.

No a chata? Sme naučení na naše chaty a ich ponuku a atmosféru. Tu vchádzame do niečoho, čo sa snaží pôsobiť ako „luxusná“ horská reštaurácia. Ok, však iná kultúra, iné požiadavky. Sadáme si k stolu, pozeráme menu. Menší šok z cien, ale veď ok, iná krajina, horská prirážka. Čakáme na obsluhu, vidíme dve panie, ako chaoticky obsluhujú poloprázdnu sálu.

Počas čakania nazerám do kuchyne a vidím, že gro sa pripravuje z polotovarov? Skoro vždy hranolky a niečo. Ako dezert si môžete objednať akurát zmrzlinu s ovocím? Po desiatich minútach čakania nás to už nebaví a idem si načapovať čistú vodu na WCko. Lenka sa skúša postaviť ku kase, aby si ju čašníčky konečne všimli. Tie ju však len odoženú, a tak naštvaná odchádza.


Ja už ju čakám na chodbe, akurát do seba lejem vodu. Keď mi vysvetlí, čo sa stalo, rozhodujeme sa ísť preč, sklamaní. Utekám si ešte doplniť odpitú vodu a vtom si nad umývadlom všímam nálepku, že voda nie je pitná. No tak snáď sa ne…, keď už som sa aspoň nenajedol. Vonku si aspoň vylezieme na vrcholové bralo, pokocháme sa výhľadmi, pofotíme a frčíme ďalej.

O pokračovaní nášho pochodu sa dozvieš nabudúce. Čaká nás ešte riadny kus, vrtochy počasia, ale hlavne veľa bolesti nôh.

Zhrnutie 1. a 2. dňa

• Názov: Šumava, CHKO Šumava, NP Šumava
• Lokalita: juhozápad ČR, hranica s Rakúskom a Nemeckom
• Značenie: veľmi dobré, pokiaľ chceš využívať prepojovacie cestičky, je dobré mať navigáciu
• Obmedzenie: podľa dostupných info bez sezónnej uzávery, avšak pozor, prechádzaš cez najvyššie stupne ochrany
• Fyzická náročnosť: 3-4/ 5 – dlhé pochody po tvrdom povrchu
• Technická náročnosť: 1/ 5 – celá trasa je v podstate dlhá prechádzka
• Technická náročnosť: hrebeňa Hraničník – klesanie z Třístoličníku – 3/ 5 – strmé úseky na kameňoch
• Trvanie, celkový čas: 10:55 h
• Parametre: prvý deň - 44,5 km/1095 m, druhý deň – 38 km/1257 m
• Typ trasy: roviny, asfalt, zvážnica, turistický chodník, hrebeň, vrchol, zvážnice, možno ísť obojsmerne
• Parkovanie/spoje: zo SR dostupné autom aj spojmi. Cesta spojom je na celý deň, veľakrát budeš prestupovať.
• Mapka/GPX: prvý deň, druhý deň